Skryté utrpenie

.sympatickú mladú ženu s plynulou angličtinou často pozývajú na stretnutia s prominentmi. Žien ako Suraja by najmä medzinárodné spoločenstvo chcelo vidieť v Afganistane čo najviac. U každého návštevníka fotografie, prirodzene, zvýšia záujem o jej prácu. Dobrý marketingový ťah, napadne mi. Suraja vedie mimovládnu organizáciu s pobočkami v štyroch západných provinciách Afganistanu a vie, že peniaze k nej samy neprídu.

 

Po niekoľkých úvodných vetách ma posadí do auta. Ide mi ukázať „prácu v teréne“. No už po necelých 30 metroch jazdy zastaneme a vchádzame do dvora domu. Suraja vysvetľuje, že je to z bezpečnostných dôvodov. Nerozumiem, lebo Herát patrí k najbezpečnejším častiam Afganistanu a sme len pár metrov od jej kancelárie, ale chápavo prikyvujem. Za dvoma zamknutými dverami sa nachádza jeden z mála útulkov pre týrané ženy v Afganistane. „Nerobíme nič protiprávne“, vysvetľuje. Podľa prezidentského dekrétu by mal byť v provincii minimálne jeden funkčný útulok. Predsudky konzervatívneho obyvateľstva však ťažko zmení jedno nariadenie nepopulárneho prezidenta. 

Vystupujeme po schodisku do rezidenčnej časti útulku. O pár minút sa správa o našej návšteve rozšíri a do jednej z izieb, kde sme sa so Surajou usadili, sa postupne zbiehajú všetky obyvateľky spolu so svojimi deťmi rôzneho veku. Ženy si posadajú do polkruhu na koberec a čakajú, čo sa bude diať. V ten deň som asi najväčšou zábavou, ktorú za vysokými múrmi stiesneného útulku zažijú.

 

Ťažko však hovoriť o ženách. Drvivá väčšina klientok nemá ani osemnásť rokov. Po úvodných rozpakoch začínajú rozprávať o svojich neľahkých osudoch. Chadídžu zasnúbili v pätnástich rokoch, to však nebolo to najhoršie, čo sa jej prihodilo. Jej snúbenec odišiel za prácou do Iránu, no pri autonehode zomrel. Rodina napriek tomu nástojila na vydaji. Najbližším vhodným kandidátom bol mentálne postihnutý brat zosnulého. Chadídža svoje rozprávanie na chvíľu preruší. Váha, či pokračovať...

Na Surajino povzbudenie sa odváži dokončiť svoj šokujúci príbeh. Manžel sa o ňu nestaral, často nemala dať čo do úst, no noví príbuzní ju zavalili prácou od rána do večera. To by ešte zvládla, na ťažkú prácu si zvykla už ako malé dieťa. Jej muž mal však zvláštnu záľubu – pornografické filmy – a od Chadídže vyžadoval praktiky, ktoré odpozoroval z filmov. Nevedela, ako sa také niečo mohlo dostať až k nim do odľahlej dediny. Hnusilo sa jej to, ale keď manžela neposlúchla, surovo ju zbil. Zlom nastal, keď si na ňu začal nárokovať aj manželov strýko. Každú noc sa triasla, či ju bude obťažovať manžel, alebo sa tentoraz neubráni strýkovi. Po jednej surovej bitke sa rozhodla od manžela utiecť. Odvtedy je takmer rok v útulku a čaká na rozvod.

 

Útulkom za posledné štyri roky prešli desiatky žien. Mnohé s pomocou tunajšej právnej poradne dosiahli rozvod, čo nie je v konzervatívnej krajine ako Afganistan bežné. Pýtam sa Suraje, akú perspektívu má rozvedená pologramotná žena v Afganistane. „Vydaj“, odpovedá bez rozmýšľania. Po rozvode sa ženy zvyčajne vracajú do otcovského domu. Sociálne pracovníčky útulku sa snažia skontaktovať s rodičmi a dohodnúť s nimi stretnutie v poradni. Vysvetľujú im, že traumatizovaná žena potrebuje podporu, a ak má dôjsť opäť k vydaju, nech zvážia, do akých rúk opäť vydajú svoje dieťa. Cena rozvedenej ženy je však na „trhu“ nízka a vyhliadky na slušného manžela nie sú ružové.

Na stretnutia do poradne prizývajú aj manželov. Nie všetci sú ochotní prísť, no nájdu sa takí, ktorí sú vďační, že niekto vypočuje aj ich príbeh. Suraja spomína na stretnutie s Naquibullahom – nádenníckym robotníkom z neďalekej dediny. Roztraseným hlasom jej vysvetľoval, že nie je zviera. Vie, že bitím manželky sa jeho problémy nevyriešia. Je však pod veľkým tlakom. Od muža ako živiteľa rodiny sa vyžaduje, aby zarobil dostatok financií pre chod mnohopočetnej domácnosti. Situácia je však zlá a on prichádza domov zakaždým s menším zárobkom. Vtedy stačí aj malá zámienka, aby si svoje zúfalstvo vybil na žene a deťoch.

 

V kúte miestnosti sedí žena s dieťaťom v náručí. Vyzerá oveľa staršia ako Chadídža. Zaujíma ma, ako sa ona dostala do útulku. Aj Nazeru vydali ešte takmer ako dieťa. Prvý manžel nebol až taký zlý, no po niekoľkých rokoch zomrel. Po dlhom prehováraní vdovu podľa miestnej zvyklosti vydali za švagra. Ten však ju ani deti z prvého manželstva nemohol zniesť. Chlapcov bil tak surovo, že z domu ušli ešte ako malí. Po nejakom čase Nazerin manžel našiel riešenie, ako sa zbaviť aj jej – Nazeru, zahalenú do burky, predal taxikárovi v meste s tvrdením, že je mladá a krásna. Na podvod sa prišlo takmer okamžite a Nazera bola späť v dome tyrana. Našťastie sa pred časom jeden zo synov dozvedel o útulku v hlavnom meste provincie a svoju matku spolu so sestrou a nevlastným bratom do útulku odviedol.

Nazera o ďalšom manželstve nechce ani počuť, aj keď sa jej podarí rozviesť. „Mám za sebou dve manželstvá, jedno horšie ako druhé, tretie nebude o nič lepšie,“ konštatuje. Nazera je v útulku spokojná, nechce odísť. Naučila sa tu čítať a písať, učí sa šiť, tkať koberce... V útulku ju nikto nebije, nekričí na ňu. Ostatné ženy sú ako jej sestry. Žartujú, že by si to s ňou chceli vymeniť, keďže jej už vydaj až tak „nehrozí“ ako im mladým. Suraja je však pragmatická. Vie, že Nazera musí skôr či neskôr odísť. Len nevie, kam. Rodina ju prijať nechce. Na samostatné bývanie potrebuje Nazera peniaze a tie nemá. So zručnosťami z útulku ťažko uživí seba aj svoje dve maloleté deti. Možno by mohli pomôcť starší synovia, ale aj oni sa ledva pretĺkajú. Ženy z útulku nie afganská spoločnosť ešte nie je pripravená akceptovať. Pri náhodných rozhovoroch o téme si vypočujem podobné názory, aké sme počúvali pred časom u nás – „tie ženy preháňajú“, alebo „manžel sa jej znepáčil, tak sa ho chce zbaviť“. 

Suraja pre ženy, ako je Nazera, ešte nemá riešenie. Nazera v útulku zaberá miesto iným, mladším, ktorým sa hádam ešte dá pomôcť. Už teraz je tam viac žien, ako dovoľuje kapacita. Tri-štyri ženy spolu s deťmi spia v spoločných izbách so skromným vybavením. Udržať útulok v chode však stojí nemalé peniaze – pre ženy je potrebné pravidelne zabezpečiť stravu, vodu, oblečenie, poskytnúť im aspoň základné vzdelávanie či zdravotnú starostlivosť, keďže mnohé sa dlhé týždne zotavujú zo zranení, s ktorými do útulku prišli. A keď skončí jeden grant, treba nájsť nového sponzora. Je to kolotoč...

 

Gulsom sa do útulku dostala včera. Ukazuje mi zápästie v obväzoch, ktoré bolo potrebné zašiť. Tržná rana bola príliš veľká. Celé ľavé rameno a chrbát má samú modrinu. Pýtam sa jej, ako dlho je vydatá. Nevyzerá ani na 15 rokov. Manžela jej vybrali v trinástich, teraz má sedemnásť, odpovedá so sklopenými očami. Na moje prekvapenie mi Suraja oznámi, že Gulsom sa zajtra vracia domov – teda k manželovi, ktorý jej spôsobil bolestivé zranenia. Príde si pre ňu matka a odvezie ju späť. Manžel aj rodičia odmietli psychosociálne poradenstvo. Gulsom tvrdí, že nemá na výber. Jej údelom ženy je znášať bolesť a utrpenie a dúfať, že sa manžel po čase umúdri. Obe so Surajou vieme, že to nie je posledná návšteva Gulsom v útulku. 

Keď sa s Gulsom lúčim stiskom ruky a úsmevom, cítim bezmocnosť. Suraja je na takéto scény zvyknutá. Nie je to jediný prípad, ktorý sa pravdepodobne skončí tragicky. Presné údaje chýbajú, ale viaceré organizácie uvádzajú, že počet obetí týrania v Afganistane dosahuje ročne tisíce. Mnohé  bité a ponižované ženy sa v zúfalstve často samy upália. Málokedy sa však dozvieme o konkrétnych osudoch týchto bezmenných obetí. So Surajou sa zhodneme, že útulky sú pre tieto ženy jediným útočiskom, kde ich utrpenie niekto berie vážne. No dočasné útulky nie sú riešením nerovnocenného postavenia žien v spoločnosti. To má oveľa hlbšie korene. Zdá sa, že ani takmer po deviatich rokoch od pádu Talibanu Karzajova vláda nerieši tento problém s vážnosťou, ktorú si skutočne vyžaduje. 

 

Na spiatočnej ceste mi herátske letisko opäť pripomenie priepasť medzi afganskými mužmi a ženami, no aj medzi hlavným mestom a perifériou. Po niekoľkohodinovom čakaní na zmeškaný let do Kábulu nás pustia do letiskovej haly. Konečne si môžem sadnúť do tieňa a vystrieť nohy. Uniformovaný strážnik  ma však okamžite vypoklonkuje do kúta určeného pre ženy. Naše sedadlá sú, na rozdiel od mužskej časti haly, natlačené jedno na druhé. Sedadlá nesmerujú do haly. Sedíme chrbtom k mužom s výhľadom na stenu. Podľa nápisu na operadlách je aj táto časť haly darom od talianskeho rekonštrukčného tímu jednotiek NATO. Ďakujem pekne! V hlavnom meste už „ženské“ sedadlá na letisku nepotrebujú. Tu v Heráte je to, zdá sa, stále bežná prax. Jedna krajina, ale s rozdielnymi pravidlami. Kto vie, či aj Suraju čakanie na herátskom letisku rozčuľuje rovnako ako mňa. 

Po návrate do Kábulu sa pýtam Maryam – riaditeľky jednej z najskúsenejších ženských organizácií, ktorá začala svoju činnosť ešte v utečeneckých táboroch v 90. rokoch –, či nie je aj ona občas zúfalá z pomalých zmien v postavení afganských žien. Jej organizácia vo svojich centrách ročne vzdeláva stovky žien, ale tých, ktoré potrebujú podporu, je oveľa, oveľa viac. Postoje voči ženám sú hlboko zakorenené v dôsledku pomýlených tradícií, nízkeho vzdelania či slabej osvety najmä na vidieku. Vzdelávanie potrebujú nielen ženy, ale aj muži. Výraznejšie zlepšenie situácie sa podľa Maryam ukáže až po mnohých rokoch sústavnej práce.

Ministerka zahraničných vecí USA Hillary Clinovová je známa otvorenou podporou práv afganských žien. Na špeciálne projekty podporujúce afganské ženy americká vláda nedávno vyčlenila ďalších 26,3 milióna dolárov. Chadídža, Nazera, ani Gulsom netušia, že sa o ich osud zaujímajú až v ďalekom Washingtone. Bohužiaľ, aby sa veci pohli správnym smerom, o ich utrpenie by najprv museli prejaviť skutočný záujem politici z vlastnej krajiny. Na to si zrejme budú musieť ešte dlho počkať.