Postava Grigorieva vychádza z Vetrova, muža, o ktorom záznamy hovorili ako o „nekontrolovateľnom.“ Fantasticky ho hrá širokohrudný, zvlnenovlasý Emir Kusturica, nezastaviteľný živel, ktorý sa rozhodol, že sám položí na lopatky systém, s ktorým západné mocnosti roky len zdvorilo debatujú. Grigoriev ponúkne francúzskemu obchodníkovi (hrá ho ďalší režisér, Guillaume Canet), umiestnenému v Moskve, záľahu supertajných dokumentov z archívov KGB, výmenou za ktoré nechce peniaze, len pár fliaš kvalitného francúzskeho šampáňa, pralinky a lepšiu budúcnosť pre svojho syna. Obaja muži, otcovia rodín, si počínajú presne opačne, ako by sa od tajných agentov čakalo – v šedej apatickej Moskve začiatku osemdesiatych rokov sa stretávajú relatívne otvorene, proti všetkým pravidlám špionáže. Nie je jasné, či je ich metóda taktikou ako zmiasť „zlých“, alebo či je len prirodzeným dôsledkom Grigorievovho temperamentu, ale funguje, a mladý francúzsky inžinier Pierre Froment vyvezie do luxusného bezpečia Mitterandovej kancelárie mená ruských špiónov na Západe a iné dôležité maličkosti.
Hĺbku dávajú filmu aj vedľajšie príbehy – rodiny na oboch stranách tajným hoby otcov trpia, Grigoriev aj manželka okrem toho udržiavajú aj komplikované milenecké vzťahy.
Melancholickú príchuť má postava Grigorieva mladšieho. Študent, „mánička“, nenávidí svojho otca, presvedčený o tom, že ten ako zamestnanec KGB aktívne prispieva k strašnosti jeho bytia, a primárne sa zaujíma o nový walkman a kazety Queen.
V určitých momentoch sa film zdá príliš opisný – „my“ nepotrebujeme priamy záber na pionierov pochodujúcich s vlajkou, sú pre nás samozrejmou súčasťou doby, azda by im bol stačil druhý plán. To, čo je pre nás minulosť a východisková psychologická pozícia aj pre súčasnosť, je však na plátne newyorského nezávislého kina dobre napísaný, zrežírovaný a zahraný akčák s historickým kontextom. Ktovie, ako ho vnímajú americkí diváci.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.