Erb, vlajka, zástava, koruhva

Musíme sa vrátiť do minulosti. Heraldika vznikla kvôli rozpoznávaniu bojovníkov, keď sa v dvanástom storočí uzavrela prilba. Keby to bola len vojenská vec, asi by veľmi rýchlo skončila, ale veľmi rýchlo sa dostala ako identifikačné znamenie do pečatí. Pečatil každý, kto potreboval písomne komunikovať. V stredoveku bola veľmi rozšírená negramotnosť. Pečať s nápisom by mnohým nič nepovedala, ale keď na nej bola napríklad biskupská berla, každý vedel o čo ide. Erby používali cirkevní hodnostári, mestá, cechy... Za čias renesancie bola heraldika súčasťou sebavyjadrenia, vyjadrenia ambícií, aktivít, histórie, ideového zamerania. 

Panovnícky znak sa stal symbolom štátu. Samozrejme, že po revolúciách sa niekedy zmenil. Niektoré štáty takúto tradíciu nemali, ale časom sa to zjednotilo, podobne ako zvyk štátnych vlajok, štátnych zástav či hymien. Sú zvláštne prípady, keď nejaká africká krajina poslala dvoch bežcov na olympiádu a pre tú príležitosť musela vytvoriť hymnu. 

Hovorme o Európe. Neexistuje jednoznačná zhoda, debata medzi heraldikmi stále pokračuje. Existujú jednoznačné prípady, keď sa štítové znamenie prenieslo na textil zástavy. Tak vznikla aj prezidentská štandarda. V novoveku, hlavne pod vplyvom buržoáznych revolúcií, niektoré krajiny prebrali trikolóru, ktorá často vychádzala z farieb štátneho znaku. Ale niekedy bola prvotná zástava, ktorá v boji identifikovala vojakov. Vzťah medzi vlajkou, zástavou, erbom a pečaťou je komplikovaný – raz bolo prvotné to, inokedy ono. 

Vlajka je najvyšší symbol, ktorý existuje. Je to kus textilu, ktorý má presne stanovený pomer strán (v našom prípade je to 2:3), predpísané sfarbenie, kompozíciu a je primárne určená na vztyčovanie na stožiar. Jediný prípad, keď slúži bez stožiara, je pri pohrebe. Zástava je odvodená od vlajky. Môže mať pomer 2:3 ale môže byť aj dlhšia. Ak je napríklad 2:5, tak sa štátny znak posunie. Podstatné je, že zástava je vždy pevne spojená so žrďou. Môže sa inštalovať na budovu, môže sa niesť v sprievode. 

Áno. Aj štandarda na paláci má podobu vlajky, ale keď ju nesie stráž, je to zástava. A ešte existuje koruhva. To je zvislý typ zástavy, ktorá však nie je pevne spojená so žrďou, ale s priečnym rahnom. Tak je, samozrejme, štátny znak otočený. 

Nie. 

Napríklad  koruhvu používajú s neprimeraným pomerom strán. Majú vysoký stožiar, ale koruhva má pomer 2:3. Taký pomer sa však používa len pri stolových koruhvách, napríklad keď predseda vlády prijíma návštevu. Všetky ostatné musia byť dlhšie. Je chyba, že dosiaľ nebola vydaná metodika a každý si to vysvetľoval po svojom. Možno je problém aj v tom, že do prílohy zákona o štátnych symboloch sa nedopatrením dostali isté vzory, ku ktorým však nebol pripojený text. Druhým problémom je, že mnohé štátne inštitúcie podľahli takým modernistickým prúdom v používaní zástav. Tak to visí na rôznych šibeniciach, na miestach, kde zástava naozaj nemá čo robiť. Niekedy vyvesia koruhvu ako zástavu z okna. Štátna zástava však nie je firemná zástava. To, že sa to deje aj na ministerstve zahraničia, to je hanba. Prekvapivé je, že to takto robia aj veľmi národne orientované strany. 

Každý. Môžete si pripnúť odznak so štátnym znakom a na dvore si môžete vyvesiť štátnu vlajku. 

Občan nemôže používať štátny znak vo svojej osobnej pečiatke, ani súkromná bezpečnostná služba nemôže používať štátny znak. Podstata je taká, že súkromná osoba, súkromná firma nesmie budiť dojem, že je štátny orgán. 

Je to zložitá vec. Erb či vlajka sú identifikačnými symbolmi. Náš štátny znak i zástava sú grafickým stelesnením našej štátnosti. Pálenie, ale aj zbožšťovanie zástav je prehnané. Psychológovia hovoria, že pálenie zástav je rezíduom magického myslenia. Tak ako sa prepichujú vúdú bábiky, tak sa pália zástavy. Ja osobne to odsudzujem, lebo si myslím, že k symbolom sa treba správať v rámci slušnosti. Deje sa to vo vypätých situáciách. Pamätám si na šesťdesiaty ôsmy rok, keď kamaráti vyliezli na stĺp, strhli sovietsku zástavu a spálili ju. Vtedy som to chápal, ale s triezvym rozumom to človek odsúdi. 

To nemôžem povedať. Vždy sa nad tým pousmejem. Beriem to skôr so sympatiou. To, že u nás taká situácia nie je, je výsledkom zložitého procesu. To by sme sa museli vrátiť sedemdesiat rokov nazad. Slovenský štát je veľmi kontroverzne chápaný. Nie je možné ho glorifikovať, zbožšťovať, ale ani ho úplne odmietnuť. Ako autor štátneho znaku viem, koľko ma to stálo námahy, aby som ešte pred rokom 1989 komunistom vysvetlil, že to nie je len cirkevný, ale aj historický symbol. Zároveň som musel dbať na to, aby nemal tvar štátneho znaku slovenského štátu a až vôbec nie znaku Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, ktoré páchali tie zverstvá. 

Nemecký orol. Tak ako my, aj oni ho museli upraviť. Dali si tú námahu, aby ten súčasný tučný kohút nemal nič spoločné s dravosťou svojho predchodcu. 

To sa začalo už v prvej polovici 70. rokov. Vyšiel vzorový štatút mestských národných výborov, ktorý umožňoval mestám používať mestské erby. V roku 1975 vznikla heraldická komisia. Niektoré mestá sa vrátili k pôvodným dvojkrížom. Museli sme vysvetľovať, že to nie je odkaz na slovenský štát, ale na trináste storočie. Pre niektoré mestá ako Svit či Nová Dubnica sa musel vytvoriť nový znak. Po roku 1990 vyšiel zákon o obecnom zriadení, podľa ktorého mali obce právo používať svoj erb, vlajku i pečať a Heraldická komisia im vyšla v ústrety. Obce si, našťastie, uvedomili, že je lepšie, keď sa na to pozrieme, keď je to zapísané v heraldickom registri, aby ten istý znak nemohli dostať dve obce. Symboly sa nakoniec dostali aj do zákona o vyšších územných celkoch. 

Poznám konkrétne prípady. Časť z nich si chce uctiť rodinnú tradíciu a majú pocit, že ten symbol má nejaký zmysel, že je to vec, ktorú používajú pri rodinných rituáloch, pri niečom, čo robí každú rodinu osobitou. Pre niekoho je to taká zvláštnosť, chce mať, povedzme, pekný ex libris. No a pre iných je to absolútna „snobárina“: keď to má tento, chcem to aj ja. To je ako s golfom či s operou – niekto to má naozaj rád, niekto sa chce ukázať.  

Erb má všetky heraldické náležitosti, rešpektuje heraldické pravidlá, je v štíte, používa heraldické farby. Logo tie veci nemusí rešpektovať. Mimochodom, dosť ma hnevá nová móda, keď mestá používajú nové logá. Liptovský Mikuláš používa ako logo akýsi, zrejme mikulášsky balíček s mašličkou. To je nepredstaviteľné. Hnevá ma to aj v Bratislave. Bratislava mala od trinásteho storočia erb, ktorý vydržal až do dvadsiateho prvého storočia. Chápem, že logá sú módne, ale je mi to ľúto. Podobne je to s tými logami ministerstiev: napríklad ministerstvo zahraničia má akúsi kvetinku, čo má znázorňovať rovnobežky a poludníky. Ale kde to chcú používať?