.majstrovstvá sveta v Slovinsku sú za dverami. Nemali by ste byť teraz niekde na sústredení v plnom tréningu?
No, mala by som byť v Slovinsku, ale ochorela som, takže som doma. Ale nie je to nič vážne, už sa cítim oveľa lepšie. Jeden týždeň vynechám, ale v pondelok už do Slovinska pôjdem. Budeme tam až do piatku, na štyri dni sa vrátime domov, a potom tam budeme až do majstrovstiev.
.ochoreli ste hneď po tom, ako ste sa stali majsterkou Európy?
Práve, že nie až potom. V nedeľu som sa zobudila a bolelo ma hrdlo, ale radšej som na to nemyslela. Keď som robila rozjazdy, tak som bola taká malátna. Potom som na to úplne zabudla, zrejme vďaka divákom, ktorí tam urobili super atmosféru. No a po pretekoch ma to skolilo.
.v ženskom slalome je oveľa populárnejší kajak ako kanoe. Prečo je to tak?
Asi preto, lebo kajak je zatiaľ jediná ženská olympijská disciplína. V MOV je však tlak na to, aby boli všetky disciplíny mužské aj ženské, takže sa do programu olympiády dostane aj ženské kanoe. V Londýne síce ešte nie, ale v Riu už áno. Aj majstrovstvá Európy či majstrovstvá sveta sa oficiálne jazdia v C1 až od tohto roku.
.ako ste sa vlastne k tomu kanoe dostali?
Desať rokov som robila kajak, pred rokom ma na kanoe presvedčil Ďuro Minčík. Keby ma začal presviedčať pred dvoma rokmi, tak by som to hneď brala, ale potom sa mi začalo dariť, už som sa začala doťahovať na tie najlepšie, dokázala som poraziť Elenu (Kaliskú – pozn. red.) aj Janu (Dukátovú – pozn. red.). Takže som chcela ostať pri kajaku, lenže potom som pokazila semifinále na majstrovstvách Európy do 23 rokov a skončila som až jedenásta, z čoho som bola strašne sklamaná. Vtedy ma Ďuro presvedčil. Povedala som si, že ako decko som vlastne chcela jazdiť kanoe, tak sa mi to teraz splní.
.čím vás zaujalo práve kanoe?
Videla som v televízii pádlovať Miša (Martikána – pozn. red.) a povedala som si – jéj, to je perfektný šport. Všade vodička a tak. Inak, to si myslím dodnes, že je to perfektný šport, je to úplne najlepší šport. Nie je to len drina, je to zábava. Na tréningoch si človek môže zablbnúť, navzájom sa hecujeme, napríklad, že skús prejsť túto bránku takýmto spôsobom, alebo si postavíme nejakú šialenú kombináciu bránok, alebo sa snažíme surfovať v nejakej vlne.
A pritom je to stále tréning, ľudia si zlepšujú techniku aj cítenie vody a zároveň je to veľká zábava.
.kde ste začínali?
V Karloveskej zátoke u Vojta Potočného. Od začiatku som chcela jazdiť na divokej vode, ale hneď sa na divokú vodu ísť nedá, to je príliš náročné. Takže najprv som sa čľapkala v tej zátoke a trochu som robila aj rýchlostnú kanoistiku. Potom som začala jazdiť na divokej vode, kde ma základy naučila Jana Beňušová. Ale potom som dosť dlho nemala trénera. V poslednom čase sa situácia zlepšila, takže trénera majú aj tí od trinásť do osemnásť rokov, ktorí nie sú v reprezentácii, ale vtedy bolo trénerov naozaj málo.
.ako ste trénovali bez trénera?
Tak, že som si vybavila sústredenia, chodila som na vodu s kamarátmi. Boli sme viacerí a navzájom sme si pomáhali. Všetko sme si vedeli vybaviť, ubytovanie, kanál, všetko. Tatko nás odviezol. Proste sme chceli jazdiť, nemali sme trénera, tak sme si to zariadili sami. A v niečom to bolo veľmi užitočné. Človek je nútený sám rozmýšľať. Keď vám nikto nehovorí z brehu, čo máte robiť, tak to má svoje nevýhody, ale aj výhody. Napríklad som jazdila nejakú bránku, nešlo mi to a nešlo, pozerala som sa na druhých, ako to robia oni, snažila som sa to odkukať, skúšala som to a musela som o tom rozmýšľať. Takto som sa vlastne nechtiac veľmi veľa naučila. Postupne som teda napredovala, ale potom ma dosť zabrzdilo zranenie.
.aké zranenie?
Vyhodilo sa mi plece. Cez zimu sme málo posilňovali a veľa plávali, všetky tie svaly boli uvoľnené, potom sme prišli na divokú vodu v Čuňove, ktorá je strašne silná, a už to bolo. To som mala pätnásť rokov a ďalšie tri roky som viac-menej nejazdila. A to sú veľmi dôležité roky, keď sa dá najviac natrénovať. Ešteže som stihla posledný rok v juniorskej kategórii a dostala som sa do reprezentácie, takže som sa celkom úspešne zaradila naspäť.
.v reprezentácii zrejme človek ťaží aj z toho, že je tam veľa ľudí, ktorí sú svetovou špičkou...
Áno. Je to veľmi technický šport, a preto je mimoriadne dôležité, či sa máte od koho učiť. Navzájom si pomáhame, ja poradím mladým, keď vidím, že niečo robia zle, takisto chalani, keď vidia, že sa s niečím trápim, tak tiež mi povedia „Kača, a ty tam čo robíš, veď to urob takto“. A toto funguje nielen medzi Slovákmi, ale aj keď tam je niekto zo zahraničia. Všetci vodáci si navzájom pomáhajú.
.pomáhajú si aj priami konkurenti?
To zas nie. Martikán ani Slafkovský neporadia Beňušovi. Ale zas Beňuš pokojne poradí nejakému mladšiemu, ktorý momentálne ešte nie je pre neho konkurenciou, ale možno o pár rokov bude. Funguje to skôr tak, že vám väčšinou pomôžu ľudia z iných kategórií. Ale napríklad u Slovincov som videla, že tam bežne spolu trénujú aj konkurenti a navzájom si radia.
.ste čerstvá držiteľka úplne prvého titulu majsterky Európy, ktorý sa v tejto kategórii dal získať. Za necelé tri týždne sa začínajú majstrovstvá sveta, kde sa tiež bude udeľovať v tejto kategórii premiérový titul. Aká tam bude konkurencia v porovnaní s Európou?
Bude to ťažšie. Myslím, že tam bude štartovať okolo dvadsaťpäť dievčat. Z Európaniek je dobrá Jana a okrem nej ešte Francúzka a Češka. Favoritkami však budú podľa mňa Austrálčanky a Číňanky. Na minuloročných neoficiálnych majstrovstvách sveta boli prvé tri Austrálčanky, pričom aj Číňanka jazdila veľmi dobre. Vyhrala kvalifikáciu, lenže potom to psychicky nezvládla a pokazila finále. Ja som skončila piata, uvidíme, ako to dopadne teraz.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.