Kajínkovia

Kajínek je príbehom recidivistu, ktorého v roku 1996 odsúdili za dve nájomné vraždy a jeden pokus o vraždu. Ešte v tom roku  sa väzňovi podarilo utiecť z najstráženejšej českej väznice na Mírove.  Na slobode žil päť týždňov, polícia ho chytila na jednom z pražských sídlisk. Háčik je v tom, že Kajínek tvrdí, že celý proces bol vykonštruovaný a že je nevinný. Do dnešných dní sa domáha spravodlivosti, tvrdí, že autormi vrážd boli dvaja policajti. Česká verejnosť je rozdelená – na tých, ktorí si myslia, že je nevinný a na ďalších, ktorí hovoria, že sedí oprávnene. 

To všetko je skvelý námet na film. Snímka Kajínek však nie je v poslednom čase jedinou svojho druhu. Ale Kajínek je  výnimočný v tom, že tento človek žije a jeho príbeh zatiaľ nie je uzavretý, čo sa nedá povedať o snímkach venovaných francúzskemu gangstrovi Mesrinovi alebo banditovi Dilingerovi, ktoré nedávno šli v našich kinách. Českí recenzenti film o Kajínkovi hodnotia v celku pozitívne a je celkom možné, že počet Kajínkových priaznivcov sa rozšíri. Ale pozor. Je to iba film, aj tvorcovia pripomínajú, že kvôli spádu deja pomenili niektoré fakty a niektoré z nich vynechali. Snímka je niekde na pomedzí filmu a dokumentu. Takže príbeh môže vzbudiť v ľuďoch pocit, že tento hrdina alebo antihrdina sedí v base neoprávnene. Na záver sa dokonca dozvedáme, že kauza vedie do vysokých politických kruhov. No cítiť, že samotný príbeh je trochu pritiahnutý za vlasy, občas zbytočne predramatizovaný, miestami až nudný. To, či to pomôže samotnému Kajínkovi, nie je jasné, ale určite po čase vzbudil v českej verejnosti pozornosť.   

V poslednom čase sa vyrojilo viacero filmov o gangstroch, lúpežníkoch, banditoch a iných ľudí stojacich mimo zákona.  Ak sa v minulosti väčšina gangsteriek nechala inšpirovať reálnymi postavami zločinu, teraz sa nakrúcajú filmy o skutočných postavách. A nie sú to ľudia typu Al Caponeho a iných bezcitných vraždiacich monštier minulosti. Filmoví zločinci dneška sú vcelku sympaťáci, pripomínajúci rockové hviezdy. Aj oni vraždia a kradnú, no postavy nie sú čierno-biele a občas stierajú hranicu medzi dobrom a zlom. No v jednom bode sú filmy rovnaké. Ani jeden z banditov si nevychutnáva dôchodok v pokoji na brehu mora – buď nežije, alebo hnije v base.  

Jedným z najpozoruhodnejších bol napríklad dvojdielny Verejný nepriateľ č.1. (2008) o francúzskom gangstrovi Mesrinovi, ktorý dlhé roky unikal francúzskej polícii. Niekoľkokrát unikol z najstráženejšej väznice a v istom čase bol dokonca akousi mediálnou hviezdou, na ktorého bola ruka zákona prikrátka. Mesrina stvárnil skvelým spôsobom herec Vincent Cassel, je to zatiaľ jeho životná úloha. 

Minulý rok mal premiéru americký film Public Enemies o lupičovi Dilingerovi v podaní Johnnyho Deppa, ktorý si slávu vyslúžil vykrádaním bánk v tridsiatych rokoch minulého storočia. Ani on nebol akýmsi bezcitným grázlom, banky lúpil elegantným a vynaliezavým spôsobom, v podstate bez násilia, ale aj tak na konci jeho ťaženia zostalo po ňom veľa mŕtvych. 

Filmári dneška sa zaujímajú o reálne postavy zločinu, ktorých vykresľujú rôznorodo, niekedy aj tak, že k nim môžeme začať cítiť určité sympatie. K týmto filmom možno napríklad  zaradiť  aj skvelú snímku Zabitie Jesseho Jamesa zbabelcom Robertom Fordom (2007). Jesse James bol legendárnou postavou Divokého západu, no tento film je viac fikciou ako skutočným príbehom, podobne ako Ned Kelly o austrálskom „Jánošíkovi“, ktorý sa vzbúril proti násilným a skorumpovaným policajtom a zobral spravodlivosť do vlastných rúk. Nakoniec mu nepomohol ani nepriestrelný železný oblek.    

No dejiny Hollywoodu sa dlho držali pravidla, že zlí dopadnú zle a dobrí prežijú. Nevyplývalo to len z toho, že obyčajný divák má rád dobré konce. Málokto vie, že za týmto jasným čierno-bielym videním sveta bol takzvaný Haysov kódex zavedený cenzúrnou spoločnosťou MPPDA (Motion Pictuer Producers and Distributor of America) v tridsiatych rokoch, podľa ktorého sa stanovili etické zásady zobrazovania zločinu, sexu a násilia.“ Cieľom tvorcov je čestne zobraziť udalosti, ktoré sa dnes odohrávajú v určitej sfére amerického života, a nie glorifikovať chuligánov či zločincov,“ stálo v titulkoch na začiatku čiernobieleho starého filmu Verejný nepriateľ. Platnosť kódexu vydržala až do roku 1966, keď sa zaviedol systém diváckej prístupnosti podľa vekovej hranice. 

Dovtedy bolo jasné, kto je dobrým a kto tým zlým. No potom sa hranica začala stierať. „Padouch nebo hrdina, vždyť jsme jedna rodina,“ je pamätná veta z českej westernovej paródie, ktorá na novodobé gangsterky sedí ako uliata. V šesťdesiatych rokoch bol obrovským hitom Bonnie and Clyde (1968), príbeh zamilovaného páru, ktorý vykrádal banky a zabíjal policajtov. Film zlomil mnohé tabu vo filmovom priemysle. Ešte nikdy predtým nebol sex a násilie podaný tak explicitne ako v tejto snímke. Jeho dej vychádzal z reálneho príbehu gangstrov Bonnieho Parkera a Clyde Barrowovej z tridsiatych rokov minulého storočia. Antihrdinovia boli len predlohou pre superúspešný film, skutočný príbeh si tvorcovia domysleli a zromantizovali. Sympatie neskôr vzbudil aj western Butch Cassidy and Sundace Kid (1969)  s Paulom Newmanom a Robertom Redfordom. Obaja pištoľníci skutočne žili, ale ich filmový príbeh má má len veľmi málo spoločné so skutočnou pravdou. V tomto zozname by sa dalo pokračovať – mafiánske príbehy ako trojdielny Krstný otec, Scorseseho Casino, Mafiáni alebo aj nedávny The Departed, v tých všetkých žijú postavy, inšpirované skutočnými postavami zločinu. Napríklad postava super zlého mafiána v podaní Jacka Nicholsona z The Departed vychádzala z jedného z najhľadanejších zločincov súčasnosti, Franka Costella.  

Klasické gangsterky sa točili od začiatkov kinematografie. Svoje obdobie mali v tridsiatych, sedemdesiatych rokoch a ich renesanciu zažívame dnes. No dnes sa tento žáner dosť zmenil, výnimkou je napríklad nedávny film  Ridleyho Scotta American Gangster, idúci v klasickej línii tohto žánru. Dnes dej filmu píšu skutočné príbehy známych banditov.  

„Gangsterky sa nakrúcali vždy, no je pravda, že dnes zažívame dobu znovuobjavenia tohto žánru. V minulosti to boli napríklad Bonnie and Clyde alebo Jesse James. V posledných desiatich až pätnástich rokoch sa vo filme narušila hranica medzi hraným a dokumentárnym filmom. Hrané filmy vychádzajú z reálnych predlôh. Napríklad francúzsky film Verejný nepriateľ využíva dokumentárne prostriedky,“ hovorí filmový kritik Martin Cieľ s tým, že nový spôsob, ako rozprávať gangsterské príbehy, je pre tento nový žáner veľmi osviežujúci. “ No novodobé gangsterky majú svojich kritikov. Jedným z nich je politik Vladimír Palko, ktorý pre konzervatívny časopis Impluz napísal obsiahly článok Ľavicový liberalizmus a zločin, v ktorom viní hollywoodskych tvorcov z morálneho úpadku hodnôt a stierania hranice medzi dobrom a zlom s tým, že za vyjadrené sympatie ku k gangsterskej tematike môže „červený“ Hollywood.  

Martin Cieľ však jeho tvrdenia odmieta a s úsmevom dodáva: Áno, niečo som od neho čítal. Vladimír Palko je  výborný politik, ale najhorší filmový kritik.“ Podľa neho  film nemá ani zďaleka takú silu, ako si myslíme. Rovnako existujú exaktné výskumy, podľa ktorých nemá priamy vplyv na správanie človeka. „Napríklad slávny Bonnie and Clyde síce glorifikuje zločincov, ale vôbec nemá žiadny vplyv na správanie divákov. Život mimo zákona je veľmi atraktívny,  pohŕdanie životom, snaha byť v úvodzovkách slobodný, to sú skvelé témy pre mainstreamovú komerčnú kinematografiu. No nemyslím si, že dnešné filmy stierajú hranicu medzi dobrom aj zlom – na to si filmári dávajú veľký pozor. Aj tak ten gangster nakoniec skončí vo väzení,“ vysvetľuje Martin Cieľ. Jediné čo sa stiera, je hranica medzi dokumentom a fikciou. „To môže byť problém pre psychicky narušených jedincov, nie pre normálnych ľudí,“ dodáva.

Palko tvrdí, že dnešným filmom chýba akési morálne ponaučenie, no zabúda, že filmy o gangstroch a mafiánoch majú jedno spoločné – život v násilí a strachu zákonite vedie ku skaze. Tak ale prečo pociťujeme sympatie k ľuďom, ktorí si to vlastne ani nezaslúžia? Prečo držíme palce nejakému banditovi, ktorý sa snaží prestrieľať na slobodu? Prečo nám je zrazu viac sympatickejší nejaký blázon, ktorý žije svoj život naplno, a nie nejaký suchý detektív, ťahajúci za kratší koniec? 

Podľa psychológa Jozefa Hašta to máme v sebe hlboko zakorenené. „Máme v sebe zakorenené niečo ako vražedný spôsob správania, ktorý vznikol evolúciou a môže sa nejakým spôsobom aktivovať. No máme v sebe aj iný silný program, ktorý zabraňuje takému správaniu. Zlo sa môže aktivovať žiarlivosťou, ohrozením našich blízkych, nedostatkom potravy. Až 91 percent opýtaných mužov uviedlo, že také pocity niekedy v živote mali. A 80 percent žien tiež. Máme to v sebe.“

Tým pádom nám podľa psychológa nie je vzdialené zlo na filmovom plátne. No nie sme to my, ktorí konáme zlo, ale môžeme to prežívať prostredníctvom zástupcu, napríklad gangstra.  „Prakticky každý človek je vybavený vrodenou schopnosťou prežívať hnev. Všetci sme zrejme vybavení aj schopnosťou prežívať žiarlivosť. A taktiež  máme prirodzenú tendenciu myslieť na pomstu, keď nám niekto ublíži a fantazírovať  o odplate. Všetky spomenuté aspekty sa môžu „realizovať" pri vžívaní sa do gangsterského príbehu bez toho, že by sme niekomu ublížili a stačí, že sa prechodne a „akoby" identifikujeme s gangstrom,“ dodáva Hašto. 

V slovenskom filme sa mafia objavovala doteraz len okrajovo, ale s úspechom Kajínka a jemu podobných snímok sa to v najbližšom čase možno zmení. Filmová spoločnosť D.N.A. Production, ktorá vyrobila známe série Odsúdené alebo Najväčšie kriminálne prípady, v súčasnosti píše scenár k televíznemu filmu Mafián. Podľa jedného z tvorcov Rastislava Šestáka bude film vychádzať zo skutočných slovenských reálií. D.N.A. Production uvažuje aj nad sfilmovaním príbehu Jozefa Roháča, pretože v ňom vidia rovnako pútavú story ako má film Kajínek. 

Roháč v osemdesiatych rokoch uniesol komunistického pohlavára ako rukojemníka a neúspešne sa pokúšal prebiť na západ. Neskôr utiekol z väznice Ilava a počas revolučných dní bol hovorcom väzňom. No po revolúcii sa jeho cesty stratili v organizovanom zločine. Obvinili ho z vraždy Remiáša (obvinenei sa stiahlo v roku 2006), podozrievali z ďalších nájomných vrážd, desať rokov bol na úteku a hľadal ho Interpol. Dnes sedí v budapeštianskej base, kde čelí obvineniu z pokusu o vraždu. Údajne tam mal vykonať niekoľko mafiánskych popráv.

 „Deväťdesiate roky sú práve tou časťou, ktorá ma na jeho živote najviac zaujíma.“ hovorí Šesták s tým, že sa nechal inšpirovať knihou Jozef Roháč: Štvrťstoročie na úteku od novinára Martina Mózera. Ten sa venuje Roháčovmu prípadu už niekoľko rokov a je presvedčený, že v Remiášovom prípade je nevinný, no keď v októbri 2008 Vladimír Palko navrhol v parlamente ústavný zákon za zrušenie Mečiarových amnestií, spomenul aj Roháča: „Ak by ste amnestie zrušili, mnohí ľudia by sa museli obhajovať za zavlečenie pred súdom a mnohí ľudia by mohli začať hovoriť a boli by nútení hovoriť a mohli by hovoriť aj o vražde Róberta Remiáša. A potom môže dôjsť aj na ľudí ako je ako je Roháč. Ale bez zrušenia amnestií to nepôjde a ja sa pýtam panie poslankyne, páni poslanci, či ste ochotní naďalej obhajovať aj pokoj takých ľudí ako je Jozef Roháč.“