Filmári rozumejú viac zločincom ako obetiam

Ten článok sa týkal viacerých vecí. Jednak bol o tom, ako sa ľavicový liberalizmus často s väčším pochopením pozerá na zločinca ako na jeho obete a v snahe pomôcť možnej náprave zločinca, prehliada nebezpečenstvo, do ktorého sa dostávajú potenciálne obete. Uvediem jeden rakúsky príklad. Na začiatku deväťdesiatych rokoch tam skupina ľavicových intelektuálov spísala petíciu za prepustenie istého Johanna Unterwegera. Jeho zavreli v roku 1975 za vraždu prostitútky. Dostal 25 rokov, ale vo väzení sa z neho stal spisovateľ, písal poéziu, hry, poviedky... Títo ľavicoví intelektuáli, ktorým sa zdalo, že je to nejaký ich nový kolega, dosiahli, že ho v roku 1990 prepustili. Blbé bolo, že kdekoľvek sa objavil, našla sa tam mŕtva prostitútka. Pointa je v tom, že polícia zistila, že sa dopustil ďalších deviatich vrážd. Išiel do basy, kde sa obesil. To je príklad toho, kam niekedy vedie to, že sa myslí skôr na zločinca ako na obete. 

Ten článok bol aj o tom, ako spomínaný postoj vidno v kultúre. Keď pozeráte na filmy, najmä americké, tak spoľahlivo rozoznáte, či boli nakrútené pred alebo po roku 1967. Predtým sa Hollywood riadil podľa Hayesovho kódexu, ktorý rešpektoval normy americkej spoločnosti. To všetko sa zlomilo v 60. rokoch a bolo to vidieť na filmoch. Začali sa nakrúcať snímky, ktorých hrdinami boli zločinci. Bonnie and Clyda a neskôr Krstného otca by v päťdesiatych rokoch nebolo možné nakrútiť. Mne neprekáža, že postava vo filme nie je čierno-biela, všetci ľudia sú hriešni a čiara medzi dobrom a zlom beží cez srdce každého človeka. Ale otázkou je, čo je morálnym ponaučením nejakého príbehu. Smeruje ten človek skôr k dobru, alebo ide skôr odnikiaľ nikam? Z filmov, ktoré spomínam, žiadne morálne ponaučenie neplynie. 

S celkovým posunom euroamerickej spoločnosti. Stráca sa viera v to, že vôbec existuje dobro a zlo. 

Kto to odmeria? Jeden film nič nezmení, ani desať filmov. Ale keď sú filmy už len takéto, asi to nejaký negatívny dopad bude mať. Nehovorím, že tie filmy sú hlúpe. Ja som sa na ne rád pozeral: sú tam vtipné dialógy, sú dobre nakrútené, tvorcovia v Hollywoode nie sú blbci. Ale niekedy sa pýtam, kedy som naposledy videl film, ktorého hlavný hrdina nekradne, je verný manžel a je to charakter. Na Slovensku je to notoricky neznáme, aké základy toto všetko má. Predvojnový Hollywood bol infiltrovaný komunistickou myšlienkou. Keď krátko po vojne fungoval Výbor pre neamerickú činnosť, mnohí ľudia to potvrdili. Tie komunistické myšlienky pretrvali. Pre mnohých z tvorcov bola Amerika reakčná utláčateľská spoločnosť. Ako je možné, že v Amerike, ktorá bola proti Sovietskemu zväzu, nevznikol ani jeden antikomunistický film? Naopak, v tých filmoch je veľa odkazov, ktoré s komunizmom sympatizujú.