Jihlava však bola skôr Iglau, ako svoje mesto nazývali tamojší Nemci, ktorí sem ako odborníci na baníctvo prišli v trinástom storočí a zostali tu až do konca druhej svetovej vojny. Iglau bolo nemeckou enklávou uprostred českých dedín, podobnou nemeckým mestám na slovenskom Spiši. Už dlhé roky sa tu každoročne konajú jihlavské zmierovacie česko-nemecké dni, ktoré majú preklenúť priepasť, ktorú medzi Čechmi a Nemcami, najmä tými vyhnanými z Česka, vytvorila druhá svetová vojna a vyhnanie Nemcov z Čiech, Moravy s Sliezska. Párkrát som tam bol, ale ako všeobecne upadá záujem Čechov, ale aj Nemcov baviť sa o týchto veciach, váham čoraz väčšmi, keď dostanem pozvánku.
Teraz sa znovu o Jihlave hovorí. Kúsok od nej v obci Dobronín otvorila česká polícia a archeológovia hromadný hrob zrejme až pätnástich jihlavských Nemcov, ktorých tu pár dní po vojne niekoľko opitých Čechov po oslave konca vojny umlátilo a popravilo. Hrob bol otvorený po šiestich desaťročiach preto, že si miestny novinár Miroslav Mareš prečítal knihu nemeckej spisovateľky Hermy Kennelovej, s ktorou potom spoločne podal trestné oznámenie na českú políciu. A napodiv našiel policajtov, ktorí boli ochotní sa niečím takým po šesťdesiatich piatich rokoch zaoberať. Už počas prvého dňa sa našli lebky, kostry i lopata, ktorou si nemeckí civilisti museli pred popravou vykopať hrob. Ani policajní vyšetrovateľ si nerobí ilúzie, že sa podarí vinníkov odsúdiť, podľa všetkého už nežijú. Polícia by však chcela identifikovať obete a na základe vypočúvania pamätníkov zrekonštruovať, čo sa vtedy pri Dobroníne stalo.
Takých hrobov, kde ležia pozostatky Nemcov povraždených už týždne a mesiace po vojne Čechmi, sú však stovky, ak nie tisíce. Počet Nemcov, ktorých Česi po vojne zavraždili alebo utrápili v českých koncentračných táboroch, ktoré fungovali až do transportov vyhnancov v rokoch 1946 až 1947, sa odhaduje na asi dvadsaťtisíc. Sudetonemecké pramene uvádzajú desaťnásobok, do tohto počtu sa však zahŕňajú všetky obete vojny vrátane padlých vojakov na fronte. Ale aj keby to bolo „len“ desaťtisíc ľudí, popravených bez súdu, je to strašne veľa.
V česko-nemeckej deklarácii, ktorá vznikala už v polovici deväťdesiatych rokov, nad tými vraždami my Česi vyjadrujeme ľútosť, ale ešte pred pár rokmi sa o to nikto veľmi nezaujímal. Deje sa to až dnes a je to zvláštne, pretože inak záujem o celú sudetonemeckú otázku celkovo opadol. Ako to však vysvetľuje dokumentarista David Vondráček, ktorý nakrúca už druhý diel série dokumentov so sugestívnym názvom Zabíjanie po česky, v pohraničí dospela už tretia generácia Čechov, ktorá sa bez strachu a predsudkov zaujíma o minulosť kraja, kde žijú. Už necítia vinu, len chcú vedieť, ako to vtedy bolo.
Na Slovensku, hoci je pod Bratislavským hradom múzeum karpatských Nemcov, ma vždy prekvapovalo, ako málo sa o slovenských Nemcoch hovorí. Nikdy som sa vlastne poriadne nedozvedel, kde zmizla „nemecko-maďarsko-židovská Bratislava“, čo sa dialo po vojne v Bardejove, Košiciach, vo vinárskych mestečkách na úpätí Bielych Karpát. Len pár desivých historiek zo SNP...
Dobronín, Postoloprty, kde Česi bez súdu povraždili zo 750 nemeckých mužov a chlapcov, Ústí nad Labem, Praha... sú smutné, až hrozné kapitoly českých dejín. Ale to, že sa ich my (tí mladší Česi) už nebojíme, mi dáva nádej. Nádej, že vykorenená zem nájde svoje korene.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.