Tri recenzie

KNIHA Alek Popov: Mise Londýn Dybbuk, 2010

Úvodná scéna: „Kosťa Polívka seděl na vnitřním dvoře vil v Hyde Park Gate a počítal letadla přelétávající nad South Kensingtonem.” Kosťa je kuchár bulharského veľvyslanectva a keďže bývalý veľvyslanec bol odvolaný a nový ešte neprišiel, tak len sedí, fajčí a nudí sa. Vtom však niekto zazvoní a keďže chudák Kosťa je na ambasáde sám, musí ísť otvoriť, a tak sa ako úplne prvý stretne s Varadinom Fimitrovom, novým veľvyslancom. Tým sa všetko komplikuje. Spoznávame Čáva Tolomanova, Rača Radistu, Káťu s dlhými nohami a Doroteu Boubelatú, čo s ňou býva, Báťušku so zjazvenou tvárou, Devorinu Neomalenú, ktorá sa horlivo venuje charite, údržbára Zpackalova, ktorý všetko spacká, (údajného) odborníka na PR Roberta Siblinga, ba dokonca aj Lady Di a jej svokru Alžbetu (druhú). Bizarné postavičky vystupujú v bizarnom, veselom príbehu, ktorý sa zamotáva, aby sa nakoniec pomerne úspešne rozmotal. Nahliadneme za dvere východoeurópskej diplomacie zdecimovanej selankou studenej vojny, spoznáme bulharskú nalievareň, ktorá je ako matrioška skrytá v útrobách luxusnej ruskej reštaurácie, vidíme mafiánov, ktorí kradnú kačice, upratovačky, ktoré si privyrábajú tancovaním pri tyči... Ako s tým všetkým naloží nešťastný Dimitrov, ktorého limuzína smrdí zhnitou rybou? Pomôže mu Pepolenova číslicová terapia? Veselá knižka na koniec leta.

KNIHA Vladimír Nálevka: Horké krize studené války, Vyšehrad, 2010

Nedávno zosnulý český historik Vladimír Nálevka bol autorom mnohých popularizačných (a populárnych) kníh a článkov o dejinách 20. storočia. Jeho posledná kniha Horké krize studené války sa síce hĺbkou záberu zďaleka nevyrovná napríklad autorovej monografii o karibskej kríze z roku 2001, ale napriek tomu nie je márna. Hneď v úvode nás autor vťahuje do sveta krátko po druhej svetovej vojne, v ktorom Josif Stalin dúfal v oživenie amerického izolacionizmu, Winston Churchill rečnil o Železnej opone spustenej naprieč kontinentom a George Kennan premýšľal o zadržovaní komunizmu. Toto rozostavenie viedlo počas nasledujúcich štyridsiatich piatich rokov k množstvu sporov. Od tých najmiernejších, akým bola guatemalská kríza, po tie najostrejšie, akým bola karibská kríza, počas ktorej sa svet dostal na pokraj jadrovej katastrofy. Každej otvorenej roztržke západného a východného bloku venoval Nálevka niekoľkostranovú kapitolu, sumarizujúcu základné fakty a motívy jednotlivých aktérov. Okrem notoricky známych kríz (sovietska blokáda Západného Berlína či Suezská kríza) sa venuje aj menej známym udalostiam studenej vojny, ako bolo angažmán kubánskych vojakov v subsaharskej Afrike či zápas o rozmiestňovanie amerických rakiet v západnej Európe. Iste, zhrnúť vojnu vo Vietname na siedmich stranách malého formátu si vyžaduje isté zjednodušovanie, ale na základnú orientáciu v probléme to stačí. Nálevka, skrátka, píše pre mierne zorientovaného laika: neuráža banalitami a neplytvá nepodstatnými detailmi.  

KNIHA Jon Ronson: Muži, co zírají na kozy, Mladá fronta, 2010

Tvorcovia rovnomenného filmu, ktorý beží v našich kinách, tvrdia, že tie najväčšie bizarnosti a hlúposti, ako napríklad pokusy prejsť stenou, zabiť škrečka či kozu pohľadom alebo mučenie zajatcov púšťaním pesničiek zo Sezamovej ulice sú pravdivé a to, čo si vymysleli, sú všedné veci, aby príbeh držal pohromade. Áno, je to tak, v knihe nenájdeme žiadny vypointovaný príbeh novinára a troch vojakov z parapsychologickej jednotky a skutočne tie najbláznivejšie scény vo filme sú slovo od slova prevzaté z rozhovorov s rôznymi vojenskými hodnostármi o experimentoch, ktoré skúšali v americkej armáde alebo v CIA od vietnamskej po irackú vojnu. Na rozdiel od filmu, na ktorom sa dá dobre zasmiať a brať to všetko ako šialený výmysel, pri knihe mrzne úsmev na perách, najmä v druhej polovici, keď od presadzovania lásky namiesto vojny prechádza v pravý opak. Hoci je vtipne a zručne napísaná, množstvo rozhovorov s desiatkami reálnych ľudí (tí sú vo filme vtesnaní do niekoľkých fiktívnych postáv) môže človeka nezorientovaného v amerických vojenských reáliách postupne unaviť. Autor používa archívne materiály a dokumenty z overiteľných prameňov. Či je to všetko skutočne aj pravda, alebo sú to ďalšie umne vystavané konšpiračné teórie o zlovoľných praktikách Američanov miešajúce reálie do novej alternatívnej reality, neviem, žiaľ, dostatočne objektívne posúdiť. Ale najskôr je to taký knižný Michael Moore.