Recenzie

Cigánski diabli: Adagio & Furioso Supraphon

Keď sa povie „cigánska kapela”, predstavíme si veselú partičku, hrajúcu rómske, slovenské či maďarské ľudovky, prípadne melancholické čardáše, alebo (v poslednom čase čoraz častejšie) funkujúci rom-pop s „klavíresom” a gitarami. Cigánski diabli sú však z úplne iného cesta. Ako vzdelaní muzikanti s veľkým nadhľadom dokážu zahrať prakticky čokoľvek, ale najbližšie majú k vážnej hudbe, ktorú však aranžujú a interpretujú s vášňou sebe vlastnou. Adagio & Furioso pozostáva z desiatich úprav klasických kúskov (napr. Albinioni, Haydn, Dvořák, Brahms). Cimbalista Ernest Šarközi aranžoval hudbu majstrov majstrovsky. Keďže niektoré skladby boli už v origináli inšpirované cigánskou hudbou, dalo by sa povedať, že vlastne „takto by to malo znieť”. V každom prípade je Adagio & Furioso album plný vzrušujúcej a energickej hudby, ktorej ťažko nepodľahnúť. Klobúk dole, Diabli!

Villagers: Becoming A Jackal Domino

Niektorí pesničkári sa dlhší čas hľadajú, než nahrajú poriadny album. No  keď si vypočujeme debutový album írskej skupiny Villagers, je jasné, že pred nami stojí skutočný hotový songwriter. Pod hlavičkou kapely sa skrýva mladučký pesničkár Connor J. O’Brien. Prvýkrát na seba upozornil minulý rok EP Hollow Kind. Zopár pesničiek stačilo jeho starším kolegom Neilovi Youngovi a Tracy Chapmanovej, aby si ho zobrali ako predskokana na európske turné. Debut Becoming A Jackal bude isto medzi najlepšími nahrávkami tohto roka. V niektorých pesničkách sa Villagers možno hľadajú, pretože komplikované aranžmány občas zabijú krásne nápady, ale ak zostane pesnička holá, je to jednoducho nádhera. Conor má blízko napríklad k americkému Conorovi Oberstovi z Bright Eyes alebo Thomovi Yorkovi z Radiohead, ale Villagers sú originál. Ak dáte svoje srdce na dlaň, ste to len vy sám. Conor J. O‘ Brien spravil s debutom veľký skok, už teraz je človek zvedavý, kam povedú jeho cesty. 

The Bank Holidays: Sail Becomes A Kite  Lost And Lonesome / Darla 

Austrálčania mali v dobe rozmachu nezávislej scény výnimočnú indie popovú skupinu The Go-Betweens, najúspešnejšiu v rokoch 1986 – 1988.  Odvtedy márne čakám na jej rovnocenných austrálskych nástupcov. Konečne zasvietila nádej v podobe The Bank Holidays. Ich druhý album Sail Becomes A Kite  síce nie je po stránke štýlovej priamym pokračovaním The Go-Betweens, ovplyvnených New Yorkom, The Velvet Underground, ale spojením elektrických gitár s akustickými nástrojmi, ženským a mužským spevom a náladou túto austrálsku legendu pripomína. No podobá sa i  kalifornským The Mamas & the Papas. Melanchóliu presvetľuje žiara radosti a niektoré piesne, ako Tripping Up To Fall In Love s klenutým zborovým spevom, majú silnú príťažlivosť. Ozvláštňujúco pôsobí angličtina speváčky The Bank Holidays, má nórsky prízvuk. Aj takáto alternatívna hudba existuje  – ľúbezná. Alebo preto nemôže byť alternatívna?

Polemic: Horúce časy DoubleMann

Polemic sa už 20 rokov pohupuje v príjemnom ska tempe, pričom v tomto žánri nemá na Slovensku a asi ani v Česku vážnejšiu konkurenciu. Ich pesničky spoznáte po pár taktoch, ich hity – a nie je ich veru málo – zľudoveli. Na koncertoch či albumoch neočakávame hudobné experimenty ani nejaké veľké posolstvá, ale ľahučké ska a niekoľko refrénov, ktoré si s nimi možno zaspievať. Taká je aj aktuálna platňa Horúce časy. Hitmi sú piesne Svetlá mesta a Viera, ostatné kúsky majú starý známy polemicovský zvuk, pekne zaranžované dychy, neafektovaný Bejzov spev a ľahko zapamätateľné, hoci občas trochu násilne zrýmované texty. Je to všetko v poriadku, len už chýba ľahkosť a pôvab staršej tvorby. Človek sa nevyhne pocitu, že páni atakujúci stredný vek už nemajú veľmi o čom spievať, no stále im je spolu dobre, a tak koncertujú a nahrávajú. A nakoniec, ľuďom sa to stále páči. Je to fajn, ale nie je to veľmi vzrušujúce.