Zázrak na Visle

Takto hrdinsky znie aspoň poľská verzia. Tá sovietska znela tak, že poľský útok na nové Sovietske Rusko bol útokom imperialistov, snažiacich sa o rozšírenie svojho územia a o kontrarevolúciu. Ešte iný pohľad ponúka vo svojom Budování státu Ferdinand Peroutka, ktorý tvrdil, že na rozdiel od Československa, ktoré považovalo od podpísania mierových zmlúv tvorenie štátu za skončené a hranice za definitívne, Poľsko sa nezdalo nasýtené a obzeralo sa na všetky strany, kde by ešte mohlo odtrhnúť kus územia a zväčšiť sa.  

Aj keď to znie banálne, skutočnosť bude asi niekde uprostred. Po obnovení poľského štátu v novembri 1918 zostávala otázka jeho východných hraníc aj naďalej otvorená. Faktický šéf štátu maršál Jozef Pilsudski pozeral s najväčšími obavami na možné zmŕtvychvstanie ruského impéria, v ktorom v tom čase zúrila občianska vojna, kde išlo o to, či pri moci zostanú boľševici. Z hľadiska poľskej bezpečnosti považoval Pilsudski za ideálny variant vytvorenie nezávislých nekomunistických štátov na jeho západných hraniciach, eventuálne spojených s Poľskom. Ten nápad však veľmi rýchlo padol. 

Nešlo len o ruskú hrozbu, ale napríklad aj o východnú Halič, bývalú súčasť Rakúsko-Uhorska. Kým veľmoci na Parížskej mierovej konferencii dumali, čo s ňou, Poliaci ju v tichosti dostávali pod svoju kontrolu. Podobné problémy malo Poľsko aj s Československom, kde šlo o pomerne malé územia Kladska a Těšínska. Presne v duchu výroku Winstona Churchilla, ktorý po uzatvorení prímeria v roku 1918 povedal britskému ministerskému predsedovi Lloydovi Georgeovi: Vojna obrov sa skončila, začalo sa hašterenie trpaslíkov. 

„Ale poľsko-sovietska vojna bola niečo iné. Zatiaľ čo všetky ostatné ťahanice, ktorých sa Poľsko zúčastnilo, boli jednoducho pohraničné spory, konflikt so Sovietskym Ruskom bol niečím viac,“ píše v knihe Bílý orel, rudá hvězda anglický historik Norman Davies, ktorý tvrdí, že nešlo o nič menšie ako o konflikt ideológií, vývoz revolúcie a budúcnosť Európy. 

Davies však tvrdí aj to, že nie je možné vysvetliť, prečo sa dva vyčerpané národy pustili v roku 1920 do rozsiahlej vojenskej akcie, ak nevezmeme do úvahy viac ako sto rokov staré udalosti rozdelenia krajiny. Historické Poľsko tvorilo od roku 1386 až do jeho rozdelenia v roku 1795 jednotný spoločný štát, v ktorom Poľskému kráľovstvu a Litovskému veľkokniežatstvu vládol jeden kráľ a neskôr jeden parlament. Tento štát sa rozkladal od Baltu po Čierne more a od Odry po Dneper a obýval ho tucet národov, ktoré sa tešili väčšej slobode, ako ktorýkoľvek z ich susedov. V roku 1918, keď Poliaci znovu získali nezávislosť, jediné Poľsko, ktoré poznali, bolo ono historické Poľsko, ktorého centrum teraz ležalo v pohraničí. 

Podľa Peroutku sa obrodené Poľsko svetu predstavilo ako romantický, ale aj imperialistický národ, usilujúci sa rozšíriť svoju vládu na všetky územia, ktoré nie sú pred ním dostatočne chránené. 

Nech je ako chce, isté je, že kým Poliakov viedli pri snahe obsadiť dnešnú západnú Ukrajinu a západné Bielorusko etnické, historické i strategické dôvody, boľševici mali v úmysle rozšíriť svoju revolúciu do priemyselného srdca Európy, o čom svedčí aj existencia Bavorskej, Maďarskej či Slovenskej republiky rád, ako aj neúspešný pokus o prevrat v Berlíne. „Pre boľševikov predstavoval tak poľský nacionalizmus, ako aj katolicizmus prekážku revolúcie,“ píše Margaret Macmillan v knihe Mírotvorci ktorá cituje aj zakladateľa Červenej armády Leva Trockého, ktorý povedal: „Hoci uznávame právo na národné sebaurčenie, snažíme sa vysvetliť masám jeho obmedzený historický význam a nikdy ho nepostavíme nad záujmy proletárskej revolúcie. 

Poľsko-sovietska vojna bola vlastne neplánovaná a nikdy nebola vyhlásená. Armády v zmysle zorganizovaných a koordinovaných jednotiek boli zvolané až týždne po tom, ako padli prvé výstrely. Podľa Daviesa trvalo viac ako rok, od februára 1919 do apríla 1920, než si bojovníci uvedomili, že sú vyslaní do veľkého súboja. 

Ešte v decembri 1919 sa dohodové mocnosti pokúsili vymedziť poľsko-ruskú hranicu na základe národnostného princípu na Curzonovej línii, poľská vláda ju však neuznala vzhľadom na to, že poľské vojská stáli v tom čase už omnoho ďalej. Po stroskotaní pokusov o mierové rozhovory Poliaci postupovali ďalej na východ a v máji 1920 dobili Kyjev. 

Červená armáda však prešla do protiofenzívy. Postupovala na západ s cieľom vyvolať proletársku revolúciu. Dňa 30. júla 1920 bol dokonca vytvorený Dočasný poľský revolučný výbor v čele s Felixom Dzeržinským ako zárodok sovietskej moci. Presne podľa vtedajšieho hesla: „Cez telo bieleho Poľska vedie cesta k celosvetovému požiaru.“ 

Rusi sa nakoniec dostali až k Varšave. Poliaci zúfalo žiadali o zbrane či o nátlak na boľševikov, aby súhlasili s prímerím. Všetko však bolo márne. Ako píše Macmillan: „Francúzi cúvali. Nenávideli boľševikov, ale boli už unavení ustavičnými poľskými požiadavkami.“ Lloyd George vyzval Poliakov, aby začali rokovania a hovoril o nich, že sa hádajú so všetkými susedmi – Nemcami, Rusmi, Čechoslovákmi, Litovčanmi, Rumunmi i Ukrajincami a budú porazení. 

Britský premiér sa však, našťastie, mýlil. Ako totiž neskôr vyhlásil sovietsky vodca Vladimír Lenin: „Keby Poľsko pripadlo Sovietskemu zväzu, Versailleská mierová zmluva by bola otrasená a celý medzinárodný systém vytvorený víťazmi by sa zrútil.“ 

Bitka o Varšavu bola jedným z najväčších triumfov poľskej histórie. Armáda, ktorá sa inak pre rozpory medzi dôstojníkmi ocitla takmer v troskách, sa tvárou v tvár spoločnému nepriateľovi zomkla. Pilsudski preskupil poľské sily a presadil strategický plán, ktorý spolu s hrdinstvom poľských vojakov viedol k odrazeniu úderu. 

Hoci sa dodnes hovorí o zázraku na Visle, porážka Rusov mala aj prízemnejšie príčiny. Podľa historikov za ňu mohol príliš široký front, v súvislosti s čím Červená armáda stratila údernú silu. Pilsudsky využil medzeru medzi západným a juhozápadným sovietskym frontom na ďalší protiútok, pri ktorom Poliaci zatlačili Červenú armádu opäť ďaleko na východ. 

Spory ukončil až Ryžský mier, uzatvorený 19. 3. 1921. Poľsko získalo územia, ktoré dnes tvoria západnú časť Bieloruska a Ukrajiny. Z dlhodobého hľadiska však šlo o riziko: v septembri 1939 ich opäť obsadil Sovietsky zväz a Poľsko ich už nikdy nezískalo. 

Ako píše Daves, ani jeden zo súperov nedosiahol svoj cieľ. Sovieti neprenikli z izolácie a nevyprovokovali v Európe dlhodobú revolúciu. Poliaci zase nevytvorili federáciu pohraničných štátov ani neoživili dávne spoločenstvo, siahajúce od Baltu po Čierne more. „Výsledkom bol pat. Nebolo to žiadne riešenie.“

My dodajme, že lepšie toto „žiadne riešenie“, ako byť ďalšou zo zväzových republík.