Budú tu osady pre „bielych“

Narodil som sa v Prahe, kde som žil do roku 1968. Otec bol lekár, mama robotníčka. Jej otec bol pražský lekárnik, ktorého komunisti vyvlastnili.  Mamičkina „kariéra“ sa obmedzila na to, že stála vo fabrike pri páse. Ako trinásťročný som s rodičmi utiekol pred inváziou, najprv do Rakúska, neskôr do Holandska, kde som aj získal občianstvo a začal som študovať na univerzite kultúrnu antropológiu. Rok som ešte študoval v Anglicku, až som sa natrvalo usídlil v Kanade.

Pôvodne som chcel byť historikom. Emigrácia a kontakt so spoločnosťami, ktorým som vtedy príliš nerozumel, ma priviedli k antropológii.  Začiatkom 70. rokov sa Holandsko  rapídne menilo, prichádzali gastarbeiteri zo severnej Afriky, z juhu Európy, a tiež ľudia

z bývalých kolónií; zo Surinamu a Indonézie. Multikulturalizmus začínal byť populárny.  

Priznám sa, že áno. Vraciam sa z Kanady do Európy, najmä do Holandska, kde podľa mňa integrácia prebieha celkom úspešne. Všade to závisí najmä od mladej generácie.  V Holandsku vidím čosi veľmi prekvapujúce: ľudí, ktorých rodičia prišli z Maroka alebo z Turecka, hovoria plynulo po holandsky a považujú sa za Holanďanov.

Iste, to bolo veľké prekvapenie. Francúzsky šovinizmus je však oveľa silnejší než holandský nacionalizmus alebo patriotizmus. 

Ako antropológ som začal v Kanade Eskimákmi na Labradore. Robil som aj výskum ruských starovercov, ktorí emigrovali do Kanady: jazdil som za nimi aj do Európy. No a potom, vďaka manželke, ktorá pochádza z Filipín, som sa „zahryzol“ do témy praobyvateľov Filipín, čo sú lovci a zberači, ktorí žijú na okraji spoločnosti. 

Nerád to hovorím, no u vás je situácia v tomto smere na veľmi úbohom stupni vývoja.

Prvýkrát som sem prišiel v roku 1992. Rozbehol som projekt v rómskej osade v obci Svinia pri Prešove, od roku 1998 som tu bol aspoň raz každý rok, z toho viac ako dva roky som tu prežil.

Bola to náhoda. Stretol som sa s pani Elenou Lackovou, známou rómskou spisovateľkou. Chcel som, aby mojim študentom z Kanady vysvetlila niečo o tzv. rómskej problematike. Namiesto dlhých rečí nás vzala  priamo do Svinej.

Iste, pretože do roku 1993 som s Rómami nemal nijaké skúsenosti.  Ak, pravda, nepočítam zahmlené spomienky z dávnej doby na dvoch rómskych kamarátov, jedného z Prahy a druhého z Kutnej Hory. V akejsi zrúcanine tam bola rómska rodina, ktorá sa prisťahovala zo Slovenska. Všetci sa tomu miestu vyhýbali oblúkom – ja tiež. A naraz som prišiel sem, do osady vo Svinej.

Tamojší Rómovia sa obrátili na mňa a na mojich študentov s prosbou, aby sme im pomohli, že takto žiť nemôžu. Po návrate do Kanady moji študenti za mnou prichádzali a pýtali sa: čo s tým budeme robiť? Ja na to: čo by sme robili? Nič, oni už sú na Slovensku a my sme v Kanade, vravel som. Študenti však boli neodbytní, začali nadväzovať kontakty s rôznymi organizáciami v Kanade a Spojených štátoch, až mi riaditeľ európskej pobočky Habitat for Humanity napísal, že by sme mohli spolu niečo podniknúť. Potom sa pridala aj kanadská vláda.

Čisto prakticky, išlo o zlepšenie životných podmienok, najmä bývania. Tie zúfalé chatrče sme chceli nahradiť domami, kde sa dá žiť ľudsky. A potom sme mali pomôcť ľuďom nájsť nejakú prácu.

Skôr sociálny pracovník. Otvorene priznávam, že to nikdy nebol cieľ môjho života. Bol som do tej pozície viac-menej donútený. Chcel som sa tomu venovať pár rokov, a potom od toho odísť, čo som aj urobil.

No, neskončilo to tak, ako som si predstavoval. Obec Svinia náš projekt vo finále odmietla, to však neznamená, že som sklamaný. 

Najmä pre nevôľu štátnej správy. V Holandsku by sa do toho tieto zložky okamžite zapojili, tu to sabotovali. My sme boli ako taký ostrovček, pár nadšencov, pár ľudí, čo prišli zvonku a pokúšali sa „tam v blate“ vytvoriť nejakú novú spoločnosť. A tunajší ľudia sa nám skôr  vysmievali, čakali, až to všetko spadne. 

To je na dlhé rozprávanie... Dnešné problémy sa začali s 2. svetovou vojnou. Takmer genocídou, ktorá sa tu vykonala na Rómoch. No a potom prišiel socializmus. Začali sa integračné pokusy, ale hlavný kameň úrazu spočíval v tom, že sa zaviedli peniaze. Rómom sa začalo platiť v hotovosti.

V podmienkach, v akých Rómovia pôvodne žili – totálne závislí od gadžov, každá dedina mala „svojich Cigáňov“, prepletené rodové spoločenstvo – to spôsobilo katastrofu.

Dovtedy, kým sa Rómovia správali tak, ako si gadžovia predstavovali, tak ich podporovali: dávali im za prácu potraviny a iné veci. Peniaze im kedysi nedávali.

Keby mali peniaze, boli by nezávislí. A to gadžovia nechceli dopustiť. Ale najmä, tu na východnom Slovensku to boli nekvalifikovaní pracovníci,  „negri na plantážach“. Gadžovia ich vykorisťovali, ale v zásade to fungovalo ako systém asymetrického spolužitia. S komunizmom však prišla emancipácia, spoločnosť sa modernizovala.  S komunizmom prišli do osád aj peniaze. A tie pomohli Rómom k nezávislosti, aspoň navonok. Mali však iba hypotetickú nezávislosť.

Po stáročiach závislosti nemali, ako sa hovorí v angličtine, cultural toolbox. Každá spoločnosť má svoju, obrazne povedané, debničku s náradím, ako prežiť a fungovať. Ľudia, ktorí nikdy do gadžovskej spoločnosti nepatrili, boli odrazu bezradní. Nevedeli, ako sa postaví poriadny dom, ako sa postarať o zvieratá, o deti. Chytili sa toho a čo urobili? Z pohľadu „bielych“ sa stali drzí. Už si nedali hovoriť do svojich vecí. Vzbúrili sa. 

Isteže. Prirovnal by som to k emancipácii černochov v Spojených štátov, alebo emancipácii Dáliov, kasty nedotknuteľných v Indii. To isté nastane v každej spoločnosti, kde vládla radikálna asymetria a odrazu príde zvonku vyrovnávací impulz – napríklad zákon o emancipácii. Vtedy musí verejná správa zasiahnuť oveľa razantnejšie ako na Slovensku.

Dávam ako príklad Spojené štáty, kde došlo nariadenie o integrácii černošských škôl. Miestna správa to najprv sabotovala, čo je to isté ako vo Svinej, kde sa samospráva vzbúrila a povedala: nebudeme dávať pozemky Cigáňom, nechceme ich v dedine. V Amerike však zavolali armádu. Tá chránila čierne deti, aby chodili do školy. Tu štát neurobil nič. Náš projekt vo Svinej stroskotal, pretože samospráva sa vždy úspešne búrila proti diktátu – či už z Bratislavy, alebo predtým z Prahy či z Prešova z ONV. Štát v tom opakovane zlyháva.

Štát si Rómov kupoval. Niekoľko rokov sa zaoberám tým, že z historických a etnografických prameňov, z túlania sa po dedinách a osadách dávam dohromady prehľad toho, ako sa na východnom Slovensku likvidovali desiatky rómskych osád. To kľúčové, čo komunisti ani demokracia Rómom nedali, je právo na domov. Nehovorím o práve na štát ani o práve na občianstvo.  Človek má mať štyri steny, alebo niečo, kde si môže povedať – tu bývam a odtiaľ ma nikto nemôže vyhnať. To je moje, sem patrím.

Presne tak. Boli neustále „pohadzovaní“ z jednej časti dediny do druhej. Za socializmu prišlo k migrácii do Česka, ktorá napáchala veľké škody na rómskej spoločnosti na Slovensku. Pretože odišla stredná trieda. 

Integrovali by sa.  Ako príklad uvediem Veľký Šariš, čo je pravdepodobne najstaršie rómske osídlenie v okolí Prešova – žijú tu podľa archívnych materiálov niekoľko storočí. Čo ma zaujalo, časti Rómov sa  podarilo integrovať, priamo v meste. Približne stovka sa ich sem dostala po 2. svetovej vojne.  Bývali tu aj pred vojnou, v „mestskej osade“, no počas vojny ich vysídlili na kopec v okolí. Istú úlohu v tom hrala aj ľútosť a pocity viny gadžov, no po vojne došlo v Šariši k niečomu ojedinelému: miestna správa im dovolila návrat do mesta. Nie všetkým, iba tým slušným. Sú tu dodnes, integrovali sa. Bývam tu cez leto a nikdy som nemal so žiadnym Rómom z Veľkého Šariša najmenší problém. 

Treba sa vrátiť k právu na domov. A povedať im: tu máš právo žiť. Vidím to na Filipínach, kde robím výskum pôvodných obyvateľov. Tí ľudia sú úbohí, nedostávajú od vlády vôbec žiadne peniaze – v porovnaní s nimi vaši Rómovia žijú v blahobyte. Žijú však slobodne. Farmári v okolí im umožnia, aby prešli cez ich pole, keď idú na lov. Niečo im dajú, choré dieťa zavezú autom do nemocnice. Je tam určitá miera ľudskej solidarity, ktorá na Slovensku neexistuje. Osada je tu geto. Nemajú kam ísť. Vždy, keď sem prídem po dlhšom čase a idem do osady, mám pocit, že idem do väzenia. Ak sa vrátim k nášmu projektu vo Svinej, tak sa mala sa o kúsok ďalej oproti tej dnešnej postaviť nová osada. Peniaze na to boli, pozemky boli vykúpené, prišli však obecné voľby a ozval sa protestný hlas „bieleho“ obyvateľstva. Odvolali reformného starostu a zvolili starostku, ktorá naznačila, že zastaví projekt a že všetky nadácie musia ísť preč. Dostali sme list, že nás už nepotrebujú. Svoje zohrala závisť. Miestni si povedali: môj ocko mi tu v pote tváre odovzdal roľu, kde som si postavil dom, pričom ten cigáň len sedel, fajčil a popíjal. A teraz dostane od nejakých hlúpych Kanaďanov dom zadarmo? Tak to teda nie!

No práve! Oni veria, že ten problém nejako zmizne a oni s tým nemajú nič spoločné. Neuvedomujú si , že to nie je rómsky, ale ich problém. Samozrejme, ja by som vo Svinej ako „biely“ nechcel bývať. Dokážem si predstaviť, že ak tam žije niekoľko generácií a vidia, ako sa tá komunita mení smerom k horšiemu, môže to človeka plniť hnevom.  Pýtam sa však, čo s tým urobia, s tými svojimi emóciami? Odsťahujem sa do Prešova a kašlem na to? Alebo zvolím niekoho, kto má konštruktívne plány? Začnem uvažovať o tom, ako tým ľuďom pomôcť a dám to ako príklad? Ešte keď ten projekt bežal, sme pomohli niekoľkým rómskym rodinám, aby sa nasťahovali priamo do dediny. Zaplatili sme domy, kde teraz bývajú. Takže v dedine, v bielej časti, prvýkrát v dejinách býva niekoľko rómskych rodín. A tie si na tom veľmi zakladajú. Musím povedať, že Slovensko má veľké šťastie, že Rómovia sa tu ešte stále pozerajú na gadžov ako na kultúrny model, ktorý obdivujú. Oni sa chcú integrovať, aspoň deklaratívne.  Zlé bude, ak to už budú odmietať. Pozrite sa na Francúzsko, ako to tam vyzerá s moslimskými imigrantmi.   

Sú rozdielne druhy chudoby. V sociálnych vedách sa o chudobe často hovorí ako o absencii kapitálu, ale nie iba ekonomického, ale aj sociálneho (sieť ľudí, ktorá vás podporuje, dôležité známosti) či kultúrneho (znalosti, ako fungovať v danej spoločnosti a možnosti využiť to pre vlastné blaho). Rómovia možno nie sú najchudobnejšia skupina z ekonomického hľadiska,  určite však majú najväčší deficit sociálneho a kultúrneho kapitálu. V tom zmysle by som preto oponoval, že rómsky problém existuje ako špecifická forma chudoby.

Raz sme sa krátko stretli. Nedávno som s ním čítal v denníku SME rozhovor. Zdalo sa mi rozumné a ľudské, čo hovoril. Žiaľ, za typické pre česko-slovenskú politickú kultúru považujem to, že redakcia diskusiu pod článkom zatvorila – z dôvodu vysokého počtu rasistických útokov. Pán Pollák to nebude mať ľahké. Je to nevďačný post: bez vlastného rozpočtu, bez skutočnej autority, vystavený kritike zo všetkých strán.

Videl som, že svoju prítomnosť v osadách posilňuje polícia. Obušky však nevyriešia nič. A predstava, že sa zamedzí úžere tým, že nebude hotovosť?  Samozrejme, je to presne naopak. Práve tým, že tam nedajú žiadne peniaze, podporia úžeru. Ľudia potrebujú peniaze, potrebujú si kúpiť aj cigarety, víno, kávu. Ak peniaze nedostanú od štátu, tak nemajú žiadnu inú možnosť, než si ich vypožičať od úžerníkov.

Už je to viac, v osade žije okolo 900 ľudí. Drvivá väčšina sú skutočne potomkovia tohto prvého páru.

To je silné slovo... Je to zásadná téma, nerobil sa však, žiaľ, porovnávací výskum, aby som na to mohol presne odpovedať. Predstava, že v osadách sú všetci bratranci a sesternice, ktorí sa krížia medzi sebou, je však veľmi povrchná. Áno, vo Svinej je to veľké percento. Inde však nie. Pomer krvných príbuzenstiev, ako som zistil, nie je konštantný.  Jednoznačne mám dôkaz, že v 60. a 70. rokoch bol ten pomer oveľa nižší ako dnes, narastá to.

Pred 30-40 rokmi bola, paradoxne, väčšia mobilita ako dnes. Človek by si pritom povedal, že to bude naopak,  vzhľadom na modernizáciu.

Vôbec ma neprijali. Bol to do istej miery anonymný pobyt. Veľmi dobre ma prijal bývalý  starosta Mihok s časťou obecného zastupiteľstva. Tí nás vlastne pozvali, aby sme im pomohli s osadou, nevedeli však, čo treba spraviť. Čo sa týka „normálneho obyvateľstva“ vo Svinej, tak až na pár výnimiek tam nebola nijaká chuť nadviazať s nami priateľské vzťahy.

Od samého začiatku sme nemohli nájsť miesto, kde by sme sa ubytovali. Už som bol označený ako „ten, čo sa venuje cigáňom“. Potom sa k tomu zrejme pridal fakt, že moja manželka pochádza z Filipín, nie je „biela“ a to ľudí dráždilo. Do istej miery som videl život z jej pohľadu. Hovorila mi, čo tam zažívala, keď chodila nakupovať, keď išla autobusom do Prešova. Kedykoľvek nastupovala do autobusu, predpokladalo sa, že sa posadí dozadu, pretože je „farebná“. Raz išla po hlavnej ceste vo Svinej s rómskymi deťmi, pričom tamojší gadžo si vyzliekol tričko a začal ju ním mlátiť po chrbte. Vykrikoval, čo tam robí, že cigáni tam nemajú prístup. V zmysle interetnických vzťahov Slovensko nepovažujem za normálnu krajinu. Ani Česko nie. To napätie je tu strašné, potom sa to odráža, samozrejme, aj v politike.

Mám víziu malých krokov. Pomáhať rómskym deťom so školou, dospelým pomáhať vyplňovať formuláre. Prevziať určitý patronát, záštitu. Jedna z tých rodín na „gadžovskom území“ má veľmi šikovné deti. Syn je miništrantom, chodí do bielej školy, učí sa po anglicky, po nemecky. Pomáhal som mu s úlohami. Bol som v úplnom vytržení, aký je ten 12-ročný chlapec šikovný, s mojou dcérou hovoril po anglicky. Má záujem, chce pracovať na počítači. Je slušný, má bielych kamarátov, navzájom sa navštevujú. V čase nášho pobytu tam bolo ešte jedno dievča, čo chodilo do „bielej“ školy s mojím synom. To sú však historicky prví dvaja Rómovia vo Svinej, čo absolvovali úplnú školskú dochádzku! 

Viem, je to strašne ťažké, ale tak vyzerá občianska spoločnosť v samotných koreňoch. V Kanade a Holandsku sú stovky takýchto spolkov. Je to prestížna vec, zapojiť sa do nich, aj pre mojich študentov na univerzite. Okamžite si to zapíšu do životopisov. Na základe týchto referencií sa dostanú k práci, pretože každý zamestnávateľ chce vidieť zapojenie mladých ľudí do dobročinných aktivít.  Môj syn sa uchádza o prijatie na právnickú fakultu a tretina jeho ohodnotenia  je práve z občianskej angažovanosti. Vo Svinej za mnou prišla skupinka architektov z edinburskej univerzity s tým, že aby mohli ukončiť štúdium, musia urobiť projekt – navrhnúť a postaviť dom pre chudobných. Ľudí, ktorí majú žiť za slušných podmienok, ale nemajú na to dosť peňazí. Pretože architekti budú stavať väčšinou pre bohatých a toto im malo dať možnosť nazrieť do niečoho iného. A tak postavili dom pre Rómov. Zo Škótska sem tri sezóny chodili študenti, ktorí na vlastné náklady zadarmo postavili dom. 

Nie, iba českí.

Dnes sa tam vraciam, robím dlhodobý antropologický výskum, každý rok tam vozím študentov z Kanady.  Veľká časť rómskeho dorastu je negramotná. Blíži sa to k modelu, ktorému sa hovorí  v sociálnych vedách po anglicky divided society, rozdelená spoločnosť. Keď pôjdete dnes okolo Svinej, uvidíte z hlavnej cesty novú výstavbu. Zo dvadsať krásnych oplotených domčekov: pobehujú psíkovia, deti na kolieskových korčuliach, ľudia si grilujú.

 

Na okraji dediny, najbližšie k Prešovu a najďalej od rómskej osady. Gadžovia sa vzdávajú svojho pôvodného teritória. Uvedomujú si, že prílivu Rómov nezabránia. Predtým boli v osade Rómovia, dnes budú v osade „bieli“.