Tri recenzie

Americký film Posledný vládca vetra má na svedomí americký režisér, scenárista a producent M. Night Shyamalan, autor Šiesteho zmyslu, Znamení či Osady. Vznikol podľa televízneho seriálu, na ktorého sledovanie vraj otca-filmára navnadila malá dcéra. Už sme si asi všetci zvykli pri istom type kinematografických výkonov prinajhoršom sa uspokojiť aj s interesantnou formou, hoci obsah pokrivkáva či leží polomŕtvy v prachu. Ale keď už ani formálna stránka neuspokojí, lebo také podobné, či skôr kvalitnejšie sme už mnohokrát videli... je z toho pachuť v puse. To by sa dalo hodiť za hlavu, veď no a čo, zas jeden film plný klišé a tupo použitých odvolávok (na Nekonečný príbeh, na Dobu ľadovú, na Dinotopiu). Blbé je, že je to kúsok, na ktorý by mali chodiť také väčšie, desať-dvanásťročné deti. Nechcem byť pri tom, keď raz z tých našich mládežníkov povypadávajú všetci tí komerční fantasy hrdinovia a hrdinky, čo do nich cez filmy a knihy nadžgávame. V Poslednom vládcovi vetra je svet opäť opantaný vojnovým konfliktom, lebo príslušníci Ohňového národa sa pokúšajú ovládnuť národy panujúce nad ostatnými troma živlami – vodou, zemou a vzduchom. Dedinčania sú celkom pasívni. Dievčina Katara a jej brat Sokka z vody vylovia  Aanga, zvláštneho chlapca, čo má hlavu potetovanú veľavravnými znameniami. Na to, aby ponižované národy mohli pomýšľať na víťazstvo, musela by byť zjavená ďalšia reinkarnácia Avatara, hrdinu, čo vládne všetkými štyrmi živlami... Uf.

KNIHA: David Foenkinos: Erotický potenciál mé ženy, Argo 2009

„V každé erotické představě je už přítomno něco směšného a naopak, erotismus najdeme i ve zcela nečekaných, absurdních situacích. Takže žena může být mimořádně nadaná erotismem pro umývání oken,“ povedal autor na margo svojej knihy v rozhovore pre Salon prílohu Práva. V rozpore s tým, čo možno naznačuje nadpis a obálka, je to veľmi cudná kniha, v ktorej sa explicitnej erotiky ani sexu čitateľ nedočká. Zato smiešnych a absurdných situácií, komických hrdinov, hravých slovných hračiek a ironického glosovania súčasnosti si užije vrchovato. Hlavným hrdinom románu je Hektor, klbko nervov, postihnutý zberateľskou vášňou pre čokoľvek, čoho je viac ako dva kusy. Vo chvíli, keď si myslí, že je z vášne vyliečený, keď rozbehne so svojou novou ženou úspešnú cestovku pre chorobných klamárov, čo nikde neboli, zrazu zistí, že jeho choroba len zmenila formu – predmetom zberu sa stala manželka, keď umýva okná. Foenkinos patrí vo Francúzsku medzi najoceňovanejších súčasných autorov. Píše svižne a inteligentne, bez dlhých rečí dokáže vystihnúť a zosmiešniť mnohé javy súčasného života, i keď on sám o sebe tvrdí, že: „...já se snažím kolem sebe hledat to hezké, legrační, co se mi líbí a co mě dojímá. Vlastně hledám jakousi naději pro sebe, která by mohla oslovit i ostatní.“ V mojom prípade sa podarilo a netrpezlivo čakám ďalšie preklady.

KNIHA Jan Skácel: Smuténka Vyšehrad, 2010

„Nikdy sa nedostanu tam, / kam přesahuje v červencové noci strom. / To vím a letní noc mne učí dál.” Skúšam si predstaviť stredoškolskú profesorku slovenčiny a jej originálnu otázku: Čo tým básnik myslel? A bezradnosť gymnazistu, tápajúceho medzi floskulami, z učebnice literatúry. Gymnazista už dávno nie som, no odpovedať by som nevedel. A predsa! Skácelove básne sú jasné ako tá „červencová noc”. Pokora, úžas, jemne naznačená metafora, ticho, počúvanie. To všetko v nich je. A tajomstvo, ktoré vzrušuje tým, že ho cítime na jazyku, no presnejšie ako on, ako jeho básne ho nedokážeme vypovedať. Jan Skácel, veľký moravský básnik, napísal zbierku s krásnym názvom Smuténka pred 45 rokmi. Beatnická apelatívnosť ani experimenty avantgárd sa ho nedotkli.  „Chci jenom, aby bolest opravdu bolela a slza byla slza,” píše v básni Smlouva. Možno, že preto sú jeho skromné, tiché básničky stále také silné a pôsobivé. Pravdaže, sú to básne, ktoré patria k jeseni a do zimy, nie do slnečného leta. Ale čo sa dá robiť, keď Smuténka vyšla – v príjemnej väzbe a so skácelovsky jemnými ilustráciami Heleny Konstantinovej – práve teraz? „To až se v září stmívá, / už bez sametu, drsně, naholo, / po poli chodí smuténka / a zpívá...”