Hlavná podobnosť je v tom, že ani jeden zo zločinov nie je ani po rokoch vyšetrený a ich páchatelia zrejme nebudú potrestaní. Únoscovia prezidentovho syna – tí, ktorí únos pred pätnástimi rokmi naplánovali, aj tí, ktorí ho nešikovne zrealizovali – žijú medzi nami a darí sa im, pretože dostali od Mečiara amnestiu. Samoamnestiu. Šéfom SIS, ktorá podľa platného výroku rakúskeho súdu mala na únose účasť, bol vtedy istý Ivan Lexa. Ten je však podľa našich planých súdov nevinne aj v iných zločinoch SIS, takže tu veselo podniká. Keď som dávnejšie veľmi mierne napísal, že Lexa je darebák, naše plané súdy sa ho zastali. Zvykáme si. Aj na nepotrestanie vraždy Roberta Remiáša, ktorá s únosom súvisela, si už hrozivo zvykáme.
Útočníci na Hedvigu Malinovú – tí, ktorí ten útok pred štyrmi rokmi zrealizovali, aj tí, ktorí ho neskôr obrátili naruby, tiež žijú medzi nami a tiež sa im darí. Dvaja muži, ktorí mladému dievčaťu ublížili fyzicky, unikajú trestu, pretože našli ochranu u tohto štátu. A ten jej potom ublížil ešte viac. Istí Robert Kaliňák a Robert Fico, aktéri lživej a nezákonnej tlačovky z leta 2006, po ktorej sa z obete stal vinník, dostali vo voľbách 35 percent. Istý Trnka, ktorého úrad nedokáže ani len dodržať zákonný postup, a už vôbec nie ukončiť vyšetrovanie, je stále šéfom prokuratúry. Na svoje si prišli aj chybujúci vyšetrovatelia, znalci a komik Labáš. Znova si zvykáme.
Oba kriminálne činy spája neochota Slovenskej republiky, jej verejných činiteľov, ale aj občanov žiadať, nastoliť a udržiavať spravodlivosť. Slovensko má iné priority. Oba prípady tým však ukazujú, že nie sme slobodná spoločnosť, v ktorej dominuje právo, ale skôr mafiánsky štát, v ktorom už do jeho založenia dominuje hrubá moc.
Ale únos prezidentovho syna a napadnutie Hedvigy Malinovej nie sú rovnaké prípady. Hlavný rozdiel je v obetiach.
Unesený Michal Kováč mladší mal na krku vlastnou vinou kauzu Technopol a po zatknutí v Nemecku musel jeho otec zaplatiť za syna kauciu, pretože tam mal problémy so zákonom. Hedviga nie. Kováč mladší bol synom hlavy štátu, mal teda časť moci na svojej strane. Hedviga nie. Kováča mladšieho sa v čase únosu zastala celá opozícia, Hedvigy v čase napadnutia nie. Prezidentovho syna bránila väčšina médií a verejnosti, Hedvigu nie. Kováč mladší bol celkovo čudný patrón, Hedviga nie.
Inými slovami – zatiaľ čo Kováča mladšieho uniesla SIS, aby sa jej neformálny šéf pomstil prezidentovi za zradu ich rodného HZDS, a bolo to teda niečo ako mafiánske vybavovanie účtov, Hedvigu Malinovú najskôr zbili a potom z nej urobili klamárku bez akéhokoľvek jej pričinenia. V tom je základný rozdiel oboch nevyšetrených káuz – Kováča mladšieho sa napriek jeho zlyhaniam i zlyhaniam otca bolo potrebné zastať z princípu, obrana Hedvigy Malinovej však bola nielen vecou princípu, ale aj elementárnej citlivosti a slušnosti voči úplne nevinnému dievčaťu. Lenže bolo to presne naopak – citlivosti a slušnosti sa od opozície aj verejnosti dostalo skôr nepodarenému prezidentovmu synovi než Hedvige. Ona je totiž Maďarka.
Presne pred pätnástimi rokmi tu štátny orgán uniesol syna prezidenta, a potom bola zavraždená spojka korunného svedka. Medzitým sa síce zmenili vlády, ale páchatelia sú stále medzi nevinnými, a darí sa im.
Presne pred štyrmi rokmi tu zbili jedno dievča, a potom z nej štátne orgány urobili klamárku. Medzitým sa síce zmenila vláda, ale páchatelia sú stále medzi nevinnými, a darí sa im.
Akoby tie dva nevyšetrené zločiny hovorili o Slovensku viac, než to, kto tu momentálne vládne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.