Korene prerušovanej vojny

Irak je relatívne mladý štát – vznikol začiatkom 20. storočia a nestabilitu mal vpísanú v génoch. Najmä preto, že iracké hranice boli všetkým možným, len nie odrazom reality. Nezodpovedali ani etnickým, ani náboženským deliacim líniám a vznikli politickým rozhodnutím, keď sa po prvej svetovej vojne menila mapa regiónu.

Mezopotámia, oblasť medzi riekami Eufrat a Tigris, teda  približne územie dnešného Iraku, ale zasahujúca aj do dnešnej Sýrie, Turecka a Iránu, bola dovtedy pod panstvom Otomanskej ríše. Tá sa po prvej svetovej vojne rozpadla a jej územia sa rozdelili medzi viaceré štáty. Mezopotámia podľa rozhodnutia Ligy národov (predchodkyne OSN) pripadla mandátu Veľkej Británie.

Obdobie britského panstva poznačili nepokoje, keď sa obyvateľstvo zvereného územia pokúšalo získať nezávislosť. Britom už napokon šlo len o to, ako v rámci svojho mandátu zaviesť akú-takú stabilitu. Pokúsili sa vytvoriť niečo podobné západnému demokratickému štátu, no bez výraznejšieho úspechu. Vytvorili kráľovskú dynastiu a jej prvého člena, kráľa Faisala, dali občanom odobriť v starostlivo pripravenom referende. Vydržala však len krátko. V roku 1960 zvrhli vzbúrenci kráľa Faisala II. a prišlo dlhé obdobie diktatúry – striedali sa len osoby diktátorov.

Bolo smutné, ale logické, že Britom nevyšli snahy o prekonanie rozporov medzi sunnitmi a šiítmi. Neslávne dopadlo aj ich úsilie o vytvorenie nadradenej panarabskej identity, ktorá by štát stmelila. K svojim úspechom počítala Británia vznik irackej armády. Lenže práve armáda sa časom stala zdrojom pučov – ako to už v nestabilných krajinách často býva.

Saddám Husajn sa v roku 1968 stal irackým viceprezidentom a v roku 1979 prezidentom. Tento ambiciózny muž pochádzal zo skromných pomerov, ale od chlapčenských rokov sníval, že sa stane vodcom Arabov. Kariéru urobil vďaka tomu, že mu strýko umožnil štúdium – a vďaka politickej strane Ba'ath, do ktorej vstúpil v roku 1959. Ako líder štátu sa preslávil nemilosrdnosťou a metódami hodnými Josifa Stalina (sovietsky diktátor bol jedným z jeho vzorov). Chcel vládnuť Iraku, a to znamenalo nezastaviť sa pred ničím. Používal však politiku cukru a biča – okrem represií odštartoval rozsiahle modernizačné programy, takže ekonomicky sa Irak zmohol a životná úroveň mnohých Iračanov vzrástla. To bolo pre Saddáma dôležité. Ak sa už nemohol spoliehať na etnicky či nábožensky jednotný štát, chcel aspoň zamedziť sociálnym nepokojom. Nikdy nebol taký fanatik, aby zabudol byť pragmatikom. Uvedomoval si, že jeho hlavnými prívržencami sú sunniti, ktorí tvoria len zhruba pätinu obyvateľstva. Väčšinoví šiíti sa búrili proti jeho sekularizmu a mohli ho kedykoľvek ohroziť.

V osemdesiatych rokoch sa Saddám dokonca stal na čas spojencom Západu, konkrétne Spojených štátov amerických. Ako toľkokrát, aj vtedy zohrala rolu geopolitika. Keď sa vo vlečúcom sa vojenskom konflikte (nazývanom aj Prvá vojna v Zálive) medzi Irakom a Iránom ukazovalo, že Irán by mohol zvíťaziť, Spojené štáty neochotne a v podstate neoficiálne (oficiálnou politikou Washingtonu bola neutralita) podporili Irak. V rámci snahy – zase raz – udržať v regióne akú-takú stabilitu, administratíva Ronalda Reagana pragmaticky rozhodla, že sekulárny, hoci krutý režim Saddáma Husajna je menším zlom než diktatúra fanatických islamistov v Iráne. Bolo to nielen morálne pochybné, ale z dlhodobého hľadiska aj strategicky nesprávne rozhodnutie. Ťažko však povedať, ako by sa bol región vyvíjal, keby boli USA udržali svoju politiku neutrality. Je možné, že problémom, akým je dnes Irak, by bol Irán.

To, čo sa chvíľu javilo ako menšie zlo, však rástlo. A malo čoraz väčšiu chuť dokázať svetu, že panarabská utópia sa dá uskutočniť. Konflikt, ktorý sa začal v roku 1991 a vošiel do dejín pod názvom Prvá vojna v Perzskom zálive, však napokon neodštartoval dlho tlejúci nacionalizmus, ale peniaze.

Je pravda, že Irak dlhodobo hlásal svoje právo na kuvajtské územie a jeho nárokom, aspoň navonok, nahrával umelý charakter irackých hraníc. Najväčším problémom však bolo to, že maličký Kuvajt (s dvoma miliónmi obyvateľov) mal približne rovnaké zásoby ropy ako Irak s dvadsaťpäťmiliónovou populáciou. Keď Irak po vojne s Iránom potreboval získať peniaze, žiadal Kuvajt o odpustenie zhruba tridsaťmiliardového dlhu. Kuvajt odmietol. Zároveň Kuvajt pokračoval v rozsiahlej ťažbe ropy, ktorú odmietal priškrtiť. Zníženie produkcie by bolo zvýšilo ceny ropy, čo v tom čase Irak potreboval, aby za svoju ropu dostával viac peňazí. Napokon napätie vyústilo do irackej invázie – Saddám poslal vojakov, aby jednou ranou vybavili dávne nacionalistické i novšie ekonomické spory. Vypukla takzvaná Druhá vojna v Zálive.

Dodnes sa vedú polemiky o tom, či by bol Saddám anektoval Kuvajt, keby bol vedel, že Američania ho odtiaľ poženú vojenskou silou. Krátko pred inváziou sa totiž odohralo jedno zaujímavé stretnutie medzi ním a vtedajšou americkou veľvyslankyňou v Iraku. Na ňom veľvyslankyňa April Glaspie vyjadrila znepokojenie Washingtonu nad hromadením irackých vojsk pri hraniciach s Kuvajtom. Dodala však, že Washington si praje, aby si tieto problémy Irak a Kuvajt vyriešili navzájom s pomocou miestnych prostredníkov, napríklad egyptského prezidenta Husního Mubaraka. Kritici americkej politiky voči Iraku tvrdia, že April Glaspie dala Saddámovi zelenú, pretože ho ubezpečila, že Amerika na jeho výboje v Kuvajte reagovať nebude. Inak by vraj podľa nich Saddám nebol do Kuvajtu prenikol. April Glaspie tvrdí, že nijaké „povolenie“ ani nič podobné Saddámovi nedala – jednoducho ho o tom, čo Američania v prípade jeho agresie urobia, „nepresvedčila“. Pochybuje však, že by ho o tom bol presvedčil ktokoľvek.

Američania možno neverili, že Saddám do Kuvajtu pôjde. A on možno neveril, že ho ako spojenca a predstaviteľa sekulárnej krajiny, menej riskantnej než ajatolláhovský Irán, vytrestajú. To sú však len hypotézy. Faktom zostáva, že Saddám Husajn do Kuvajtu šiel a Američania ho vytrestali.

Hranice s Kuvajtom iracká armáda prekročila 2. augusta 1990, nasledovali sankcie OSN a medzinárodné odsúdenie. George Bush starší vyhlásil „This will not stand, this aggression against Kuwait“ a jeho veta vošla do dejín. Saddám dostal napokon ultimátum: podľa rezolúcie OSN číslo 678, prijatej 29. novembra 1990, sa mal do 15. januára 1991 stiahnuť z Kuvajtu. Ak by to nesplnil, OSN by povolila riešenie situácie vojenskou cestou.

Koalícia 34 štyroch krajín, ktorej finančne (nie vojensky) prispeli aj Japonsko a Nemecko, vyslala do Iraku 956 600 vojakov. Takmer dve tretiny z nich predstavovali Američania. Sedemnásteho januára 1991 sa začala vojna, známa aj ako Operácia púštna búrka, rozsiahlym bombardovaním. Dňa 23. februára prišli k slovu pozemné sily. Už 28. februára vyhlásil prezident George Bush Kuvajt za oficiálne oslobodený a vyhlásil prímerie. Oficiálne sa Operácia púštna búrka skončila až 30. novembra 1995.

O tom, či Druhú vojnu v Zálive korunoval úspech Američanov a ich spojencov, sa stále vedú spory. Jej proklamovaným cieľom bolo oslobodenie Kuvajtu a to sa podarilo. Zostáva otázka, či nemali Američania rovno „vyriešiť“ aj Saddáma Husajna. Vtedy sa ho rozhodli ponechať pri moci.

Prevládli nádeje, že po prehratej vojne o Kuvajt a pod tlakom medzinárodných sankcií sa Saddám Husajn „umúdri“. Realisticky sa od neho dalo očakávať, že prestane ohrozovať susedov, stíši výpady voči Saudskej Arábii, nebude vyvíjať zbrane hromadného ničenia a zostane diktátorom, ale bude do istej miery pod kontrolou.

Nádeje sa splnili len do istej miery. Sankcie Saddámov režim skutočne oslabili, hoci je otázne, do akej miery postihli vládnuce elity a či najhoršie nedopadli na obyčajných ľudí. 

Na základe informácií získaných americkými tajnými službami sa objavili indície, že Irak vyvíja zbrane hromadného ničenia. Keďže Saddám Husajn už viackrát ukázal, že sa mu nedá veriť, prevládli obavy z jadrového útoku. V atmosfére obáv nielen z jedného konkrétneho diktátora, ale aj z medzinárodného terorizmu po 11. septembri 2001, sa napokon Spojené štáty americké odhodlali k preventívnemu úderu a vyriešeniu problému menom Saddám Husajn. Tretia vojna v Zálive sa začala 19. marca 2003 vzdušným útokom na prezidentský palác v Bagdade. Na druhý deň nasledovala invázia spojeneckých síl do irackej provincie Basra. 

Invázia a zvrhnutie Saddáma Husajna boli napokon otázkou pomerne krátkeho času. Aj ľudový odpor voči Saddámovi, a práve v tento odpor Američania dúfali, zohral vo vojne svoju rolu. Veľká časť Iraku si vtedy vydýchla.

Dobyť Irak bolo napokon pomerne ľahké: kľúčové mestá sa v priebehu 21 dní od začiatku invázie ocitli v rukách Spojencov. Udržať si ho, to sa ukázalo ako omnoho náročnejšie. Nepokoje, vzbury, násilné konflikty medzi sunnitmi a šiítmi, samovražedné útoky a pokračujúci ozbrojený odpor husajnovských prívržencov, to všetko oslabovalo nielen spojencov, ale aj celý Irak. V roku 2005 sa v Iraku konali voľby, ktoré sa dali označiť za úspech aspoň pre pomerne vysokú účasť šiítskych a kurdských voličov. Z vojenského a bezpečnostného hľadiska však situácia vyzerala priam katastrofálne. K pozitívnemu obratu došlo až v priebehu roku 2007, keď prezident Bush vyslal do Iraku ďalšie bojové jednotky. Zmena stratégie a posilnenie vojenskej prítomnosti v roku 2007 bola základom, na ktorom sa dnes môžu bojové jednotky z Iraku stiahnuť.

Takzvaná Tretia vojna v Zálive sa viedla v mene viacerých dôvodov. Prvým z nich bolo silné podozrenie, že Saddám Husajn má k dispozícii zbrane hromadného ničenia, a preto predstavuje nielen regionálnu, ale aj globálnu hrozbu. Druhým bola, ako sa vyjadrili George Bush mladší a Tony Blair, „Saddámova Husajnova údajná podpora terorizmu“. Tretím bol neľudský charakter jeho režimu a utrpenie obyvateľov Iraku. A štvrtým bolo odhodlanie Američanov zaviesť do Iraku demokraciu a ľudské práva. Po tom, čo sa prítomnosť zbraní hromadného ničenia ani prepojenie s al-Káidou nepreukázali, Američania začali zdôrazňovať ostatné dôvody.

A od toho, či sa tie ostatné dôvody tiež nepreukážu ako márna fatamorgána, závisí aj odpoveď na otázku, či je toto naozajstný, nielen oficiálny koniec. Irak totiž ešte ani zďaleka nie je v takom stave, aby tu po vojne zavládol bezproblémový mier.