Ako konsolidovať verejné financie?

.samozrejme, od začiatku bolo jasné, že naplnenie tejto ambície bude pre novú vládu tvrdým orieškom. No hneď prvé návrhy rozpočtového „balíčka“ ministra financií Mikloša a ministra práce Jozefa Mihála idú proti pôvodným ambíciám. Ministri sa v balíčku totiž sústredili na zakrytie prejavov problémov s verejnými financiami, nie však na riešenie podstaty týchto problémov.  

Najvypuklejším prejavom problémov verejných financií sú veľké rozpočtové sekery, ktoré zanechala predošlá vláda. Odstrašujúcim príkladom výdavkovej expanzie je rok 2009, keď rozpočtové príjmy klesli najmä v dôsledku dosahov ekonomickej krízy, ale verejné výdavky sa razantne zvýšili, a tým deficit vyskočil z pôvodne plánovanej úrovne 2,1 percenta HDP až na 6,8 percenta HDP. Podstata problémov verejných financií sa teda odvíja od nadmerného  objemu verejných výdavkov a iných vládnych programov. Tie navyše sprevádza klientelizmus a plytvanie, ktoré zároveň vytláčajú súkromné aktivity a deformujú konkurenčné prostredie. Verejné príjmy čoraz viac nestíhajú kryť nadmerný „apetít“ verejnej správy nie kvôli nízkemu daňovému a odvodovému zaťaženiu, ale napriek značnej finančnej a administratívnej záťaži systému. Osobitným problémom je vysoké odvodové zaťaženie (jedno z najvyšších v OECD), ktoré napríklad brzdí zamestnávanie a tvorbu pracovných miest.  

Iste je pozitívom, že minister financií deklaruje snahu dosiahnuť budúcoročnú úsporu aspoň v objeme 1,7 miliardy eur. V konkrétnych návrhoch, ktoré predložil s ministrom práce, sa však, žiaľ, vládni politici sústreďujú na čiastočné zaplátanie rozpočtovej diery vo výške 440 miliónov eur zvýšením daní a odvodov, nie na možné úspory vo verejných výdavkoch v sume 1,7 miliardy eur. Výnimkou je iba ministrom financií avizovaná redukcia mzdových a administratívnych výdavkov rezortov o 10 percent. Na ďalšie konkrétne výdavkové úspory sa čaká. 

Debate o konsolidácii verejných financií tak aj na konci letných prázdnin dominoval spôsob vynúteného získania vyšších príjmov od občanov. To odvádza pozornosť od podstaty problému – potrebných úspor vo verejných výdavkoch. 

Vláda nemá ekonomické ani etické zdôvodnenie na to, aby dôsledky plytvania verejných financií jej predchodkyňou „riešila“ tým, že viac zaťaží a obmedzí tvorcov zdrojov v ekonomike a verejných príjmov. Nemala by plátať dieru v rozpočte vyššími daňami a odvodmi na úkor daňového a odvodového zaťaženia, čistých disponibilných príjmov, a tým aj ekonomického rastu v budúcnosti. A už vôbec by nemala uvažovať o zvyšovaní odvodového zaťaženia nákladov práce, ako to predpokladal pôvodný balíček ministrov Mikloša a Mihála. Ten by dokonca znamenal získanie príjmov zjednodušením a sprehľadnením systému na úkor vyššieho daňového a osobitne odvodového zaťaženia prevažne kvalifikovanejšej a produktívnejšej pracovnej sily.  

Vláda nemusí rezignovať na konsolidačné úsilie bez zvyšovania daňového a odvodového zaťaženia, keďže taká alternatíva, ktorá rešpektuje závažnosť problémov verejných  financií, existuje.

Alternatíva znamená zamerať sa na príčiny problémov verejných financií. A teda podstatne redukovať verejné výdavky, aktíva štátu a zasahovanie vlády. Väčšie úspory vo verejných výdavkoch sa dajú dosiahnuť od budúceho roka, a to prinajmenšom vo výške 1,7 miliardy eur. Takáto výdavková „diéta“ by zabezpečila, že by vláda nehľadala zdroje zvyšovaním daní a odvodov. Konkrétne návrhy možných výdavkových úspor podstatne väčšieho objemu ako avizuje minister financií (1,3 miliardy eur) a ako je plánované celkové konsolidačné úsilie vlády (1,7 miliardy eur) ponúka aj dokument Programové vyhlásenie reformnej vlády, ktorý pripravili nezávislí odborníci ešte pred voľbami. Spomeňme aspoň niektoré z nich. Objemovo najvýznamnejšie úspory sa skrývajú v nadmernej vládnej spotrebe. Ak vychádzame z odhadovanej prezamestnanosti, objem miezd v ústrednej správe by sa mohol znížiť aspoň o 30 percent, nielen o 10 percent. Aj výdavky na nákup tovarov a služieb v ústrednej správe by sa mohli znížiť minimálne o 30 percent. Výdavky na administratívu sa môžu razantne osekať aj zrušením alebo podstatným zredukovaním mnohých inštitúcií verejnej správy, počnúc ministerstvami, cez agentúry, fondy, kvázifinančné inštitúcie a rozpočtové a príspevkové organizácie v pôsobnosti jednotlivých rezortov, až po krajské a obvodné úrady štátnej správy. Ekonomicky opodstatnené výdavkové úspory by mohli prísť z neposkytovania vládnych „podpôr“ poľnohospodárom a iným podnikateľom či investorom (okrem záväzkov vyplývajúcich zo vzťahu k EÚ). Myslí sa pod tým nielen nedorovnávanie priamych platieb poľnohospodárom, neposkytovanie investičných „stimulov“ a rôznych foriem vládnych „podpôr“ neefektívnym štátnym podnikom, ale napríklad aj požiadavka z daní neprispievať ďalším na stavebné sporenie a bonifikácie hypoték. 

Lenže najväčší priestor na úspory je práve v sociálnej sfére. Vláda by napríklad mala skoncovať s financovaním sociálnych „darčekov“, ako sú príspevky pri narodení detí a vianočné príspevky. Z daní by sa nemali financovať napríklad ani prídavky na deti rodičom, ktorí na ne nie sú finančne odkázaní. Vláda by nemala odkladať ani potrebné zmeny v 1. dôchodkovom pilieri, ktorými môže získať viac príjmov a ušetriť na výdavkoch, napríklad znižovaním zásluhovosti dôchodkov, valorizáciou dôchodkov iba o infláciu a zvyšovaním veku odchodu do starobného dôchodku. 

Neoddeliteľnou súčasťou dlhodobejšie udržateľnej konsolidácie verejných financií by mala byť aj (do)privatizácia v doprave, službách, infraštruktúre, energetike, finančnom sektore, médiách a inde (napríklad  v pôdohospodárstve). Tá by priniesla nielen zmenu k vlastníckej zodpovednosti, ale aj zdroje na financovanie verejného dlhu a osobitne bremena v dôchodkovom systéme.

Uskutočnenie takejto alternatívy by presmerovalo konsolidačné úsilie na riešenie podstaty problémov, čím by vytvorilo predpoklady na jeho dlhodobú účinnosť a minimalizovalo by riziká opakovane sa vracajúcich problémov a „balíčkov“. Takéto konsolidačné úsilie ako súčasť systémovej reformy by verejné financie viac presmerovalo aj k dlhodobo žiaducemu stavu: každoročne vyrovnanému alebo prebytkovému hospodáreniu a k vláde, ktorá financuje základné funkcie v slobodnej spoločnosti nízkym daňovým zaťažením a jednou  daňou. 

Ak by si slovenská vláda vybrala z tejto alternatívy len niektoré, politicky priechodnejšie výdavkové úspory, aj tak by mohla a mala zabudnúť na zvyšovanie daní a odvodov.