Slová ako projekt, metóda, výskum či samotný koncept patria na prvé počutie do tvrdého sveta rozumu, úsilia a systému, a nie do mäkkého, iba ťažko definovateľného a nikdy neuchopiteľného, takpovediac z mesačného svitu utkaného sveta inšpirácie, chaosu a hry. Druhým potvrdením môžu byť témy, ktoré akoby vypadli nie spomedzi stien ateliérov, ale laboratórií. Či už je to tvrdohlavé skúmanie priestoru a času, tvorba vlastných kozmológií, alebo hra -nehra na ufonauta.
Juraj Bartusz je tak, ako ho predstavuje retrospektívna výstava Gestá, body, sekundy, umelec širokého záberu. Sochár, očarený kozmonautikou, konceptualista produkujúci utopické projekty a bojujúci s tupým komunistickým režimom, a psychológ a vedec, zachytávajúci okamihy procesov vonkajšieho i vnútorného sveta.
Kozmonauti sú asi to prvé, čo si pri vstupe na druhé poschodie Esterházyho paláca všimnete. Najdominantnejším dielom tejto časti výstavy je hliníková, v životnej veľkosti vyhotovená Kozmická figúra, datovaná do rokov 1976 -1977. Vnímanie diela výrazne obohacuje fotodokumentácia Získavanie obalovej krivky z roku 1974 a vystavené sú aj tri fotointerpretácie Kozmické figúry I-III z roku 1977 od Gabriela Kladeka. Kozmická figúra je úplne odosobnená. Je zhmotnením časopriestorovej stopy niekoho niekde. Jej krása nie je nepodobná kráse, o ktorú sa pokúšajú s nami deliť matematici, keď sa so zvlhnutým zrakom snažia priblížiť nezasväteným zmysel svojich tajuplných vzorcov.
Hliník je navyše sám osebe symbolom vedy, pokroku a lietania. Možno už onedlho príde čas, keď nám sny, zapálené úspešným dobytím Mesiaca, budú pripadať rovnako vzdialené, trochu romantické a trochu smiešne ako vynálezy a hrdinovia Verneho románov. A možno práve naopak, teraz sme iba na dolnej úvrati večnej sínusoidy a čoskoro začneme zase posielať lode ku hviezdam. Na jednej z nich by v takom prípade mohla byť aj Kozmická figúra. Veď nech tí mimozemšťania vidia, čo sme zač.
Jednoznačná politická vyhranenosť konceptualistov v časoch komunistickej totality je fascinujúcim a nesmierne príťažlivým fenoménom. Schopnosť pomenovať zlo a potreba angažovať sa nejdú vždy v histórii ruka v ruke s umením. Z pomerne bohatej dokumentácie venovanej tejto téme vyčnieva akcia, ktorá akoby bola iba jedným z utopických projektov, až pokiaľ sa nedočítate, že bola naozaj zrealizovaná. Ide o oslavu 30. výročia SNP, keď Bartusz navrhol a umelecký súbor Vysokej školy leteckej v Košiciach zrealizoval projekt Svetelnej slávnosti, počas ktorej boli na nočnej oblohe z vojenských reflektorov premietané obrazce na mračná smogu nad magnezitkou. Komunistom irónia síce s oneskorením, ale nakoniec predsa len došla, a tak aspoň zakázali šírenie katalógu z akcie. Tak ako vždy, skvelé fotky z tejto akcie urobil Gabriel Kladek
Časovo limitované maľby a tehly v sadre sú dvoma pohľadmi na čas. Časovo limitované maľby, zaznamenané na fascinujúcom videu z roku 1984, sú skúmaním vnútra autora a jeho vyjadrenia cez gesto, limitované prostriedkami i časom. Krátke sústredenie, nádych a potom rýchla kresba. A znovu a znovu a znovu. Časový limit, navyše skracujúci sa časový limit, možno vnímať ako odkaz na modernú dobu, ktorá ostrohami poháňa svojich jazdcov k čoraz rýchlejšej jazde. V protiváhe k tomu leží čisté gesto zachytené s kaligrafickou presvedčivosťou. Udržanie kontroly a schopnosť zostať samým sebou a prejaviť sa napriek tlaku a limitom. Gestá – podpisy sú o úroveň ďalej posunuté v Stíšených gestách z roku 2008. Čierne znaky na bielom papieri stlmené premaľovaním bielou farbou, 7x14 malieb. Nie sebapopretie, ale skôr utlmenie vlastného ega, postavenie závoja medzi svoje gesto a svet, ktorý sa pozerá.
Pohľad zvonka, objektívny pohľad na čas prinášajú Tehly v tuhnúcej sadre zo začiatku 80. rokov. Prístup sochára je tu blízky postupu fotografa, zaznamenáva „okamih“, pričom „expozícia“ môže mať dĺžku sekúnd či minút. Tehla naveky zachytená v tuhnúcej sadre pri padaní by mohla byť inštalovaná pred budovou Matematicko-fyzikálnej fakulty ako zhmotnenie a symbol jednej z hlavných prírodných síl - gravitácie.
Výstavu Juraja Bartusza v SNG pripravili kurátorky Vladimíra Büngerová a Lucia Gregorová Stachová. Okrem druhého poschodia Esterházyho paláca je časť inštalácie i na premostení galérie. Skvelá bodka za výstavou. Spustošené, ošarpané, zatečené premostenie sa stalo útočiskom pre Prázdne priestory z roku 2001, subtílnou kovovou konštrukciou ohraničené objemy, a medzi nimi a v nich umiestnené Papierové figúry z rokov 2009 – 2010. Papier nahrádza hliník Kozmickej figúry materiálom, ktorý nie je večný a už vôbec nie večne žiarivý, ale ktorý zohreje ruku i dušu, ak sa ho dotknete.
Vernisáž výstavy využila potenciál letných dní. Záhradná slávnosť na nádvorí galérie nedovolila zabudnúť na neutíchajúci hukot áut z nábrežia, potešila však pekným svetlom. Na zelenom trávniku nádvoria galérie bola nainštalovaná Bartuzsova Brána. Azda už našla svoje miesto definitívne.
Výstavu Juraj Bartusz: Gestá, body, sekundy možno vidieť v SNG do 31. októbra 2010.
Autor je fotograf a spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.