Verím, že tradícia, o ktorej idem písať, sa už nepestuje, nerád by som totiž niečo prekazil našim nasledovníkom. V našej triede – boli sme géčkari od slova génius – sa hrala hra, kto skôr príde ten skôr melie. Kto si ktoré miesto obsadil, tak sedel celý rok a profesori to akceptovali. Ako druháci sme prišli do školy asi o šiestej ráno. Chytili sme si lavice pri okne, vzadu. Myslím tým nás, štyroch kamarátov – Geša, Maska, Orecha a mňa. Boli sme v triede najmenší, ale sedeli sme potom celý rok pekne vzadu. Pekne v závetrí. Zapáčilo sa nám to. Ako tretiaci sme prišli okolo tretej, štvrtej. Mali sme otvorené okienko na jedných dobre situovaných záchodoch. Ako štvrtáci sme prišli do školy už deň vopred, asi o jedenástej (o desiatej vtedy zatvárali krčmy, všetky, horšie ako v Anglicku). Na naše prekvapenie v triede sedeli niektoré naše spolužiačky, lebo vedeli, že o desiatej sa zatvárajú krčmy... Naše miesta nám však nechali, dobre sa na našom úľaku bavili, asi ako my na spolužiakovi Šamkovi, ktorý sa dostavil niekedy po polnoci s úmyslom aspoň v štvrtej triede okúsiť ten raj vzadu pri okne. Dievčatá nám vraj aj otvorili okno na našich záchodoch, ktoré ktosi večer zavrel. Bola to pekná noc. Týmto ďakujem celému pedagogickému zboru a hlavne školníkovi, ktorí to podľa mňa vedeli a nechali tak. Určite je to za dvadsať rokov všetko inak, nejako sofistikovanejšie. Aj keď, zo študentov urobil vlastenecký zákon potenciálnych pankáčov – vraj sa nebude kontrolovať. To je skvelý štart, možnosť začať školský rok tolerovaným porušením zákona by som si nenechal ujsť. Aj keď naša hymna je úžasná, až sa čudujem, že taký zakomplexovaný národ nemá ako hymnu nejakú nabubrenosť, nejakú presladenú hudobnú tortu s margarínom, ale ľudovku. Fakt sa mi to páči. Učitelia by mohli žiakom povedať, že identickú ľudovku majú aj Maďari. Ten nanútený rituál by mohol napokon byť aj na niečo užitočný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.