Šťastie v šialenom storočí

Hneď prvý zväzok, ktorý vyšiel v roku 2009, ukázal, že to bolo správne rozhodnutie. Kniha, ktorá sa začína prvými autorovými spomienkami na detstvo a končí sa po štvrtom zjazde Zväzu spisovateľov v roku 1967 (a následným vylúčením Ivana Klímu z komunistickej strany) zaujala svojou poctivosťou, hĺbkou, rozprávačským a esejistickým majstrovstom. Nielenže získala prestížnu cenu Magnesia litera za literatúru faktu, ale celý náklad sa rozpredal (v súčasnosti sa pripravuje dotlač). Druhý diel Šíleného století (roky 1967 – 1989) vyšiel začiatkom leta. Ak prvá časť otvorene a nepateticky opisuje život v spoločnosti drvenej dvoma diktatúrami v ich plnej sile, druhý diel hovorí o spoločnosti deformovanej diktatúrou „unavenou”. Hoci spolu majú Klímove pamäti takmer 900 strán, ich čítanie je poučným a zároveň vzrušujúcim zážitkom.

Ivan Klíma sa narodil v roku 1931 v Prahe do slušnej a harmonickej židovskej rodiny. Otec bol špičkový elektroinžinier, matka sa starala o domácnosť. Dvaja matkini bratia boli ešte pred vojnou aktívni komunisti (neskôr ich nacisti popravili), otcovi bolo komunistické presvedčenie tiež blízke. Hoci nosili žlté hviezdy a ich životný priestor sa nebezpečne zužoval, nepomýšľali na odchod z Československa. V roku 1942 rodinu deportovali do Terezína, kde matka s deťmi bola až do konca vojny. Otca odvliekli do koncentráku, v posledných dňoch vojny sa zúčastnil „pochodu smrti” zo Sachsenhausenu, ktorý šťastnou zhodou okolností prežil. 

„Z předělu, z hraniční čáry sa svět jevívá jinak, než jak jej nahlíželi ti bez podobného zážitku,” píše o mnoho rokov neskôr o terezínskej skúsenosti Ivan Klíma. „Trvá  často i řadu let, než člověk pochopí, že mezní zážitek sám o sobě ještě neotvírá cestu k moudrosti. Jsou také mnozí, kteří to nepochopí nikdy.”

Po vojne si mladý Ivan dopĺňal vzdelanie, ktoré mu na tri roky prerušili nacisti, bol aktívnym členom evanjelickej mládežníckej skupiny, na gymnáziu vstúpil do ČSM a na univerzite do KSČ. Hoci nikdy nebol komunistickým aktivistom, hoci mal rád Karla Čapka, hoci sa postupne dozvedal o inscenovaných procesoch s „triednymi nepriateľmi” a následne aj s tými, ktorí tieto procesy inscenovali, napriek tomu, že v päťdesiatych rokoch bol vo väzení aj jeho otec, komunistické myšlienky mu boli blízke. O podľahnutí komunistickej utópii a o následnom precitaní z nej píše Klíma otvorene a poctivo. Rodinný život, hľadanie práce, prvé poviedky a divadelné hry. Študentské brigády, na ktorých sa stretáva s nezmyselnosťou komunistického budovateľstva, reportáže z východného Slovenska aj z vysídlenej Šumavy. Prvé stretnutia s cenzormi, problémy s publikovaním a inscenovaním. Práca v komunistickom časopise Květy a v nakladateľstve Československý spisovatel. Rozpoznávanie tupej ideológie, ktorú porodila utópia o zajtrajšom raji na zemi. Smrť Stalina a Gottwalda a postupné otváranie aspoň trochu slobodnejšieho priestoru na tvorbu v Literárnych listoch. Priateľské vzťahy s Ludvíkom Vaculíkom, Alexandrom Klimentom, Milanom Uhdem a Pavlom Kohoutom. A pritom stále členstvo v strane, ktorú s odstupom rokov označuje za „zločinné spiknutí proti demokracii.”

Ivan Klíma otvorene píše o vlastnej dezorientovanosti a naivite, o strachu a o zrade, ktorej sa dopustili vzdelaní ľudia, ktorí predsa len mali vedieť viac. Jednotlivé spomienkové kapitoly sú preložené autorovými esejami, napísanými s odstupom mnohých rokov. Kniha tak spája príbeh jedného konkrétneho človeka s hlbšími úvahami. Hoci to pravdepodobne nebol autorov zámer, vznikla tak takmer dokonalá učebnica histórie. Úvahy o ideologických vrahoch, o potrebe viery či o propagande dopovedia to, čo mladý muž, poznamenaný hraničnými zážitkami v koncentráku, žijúci v čase nemilosrdnej diktatúry proletariátu, povedať ešte nevedel a nedokázal.

Prvý diel Klímovho Šíleného století sa končí na pamätnom zjazde spisovateľov, kde Ludvík Vaculík, Pavel Kohout, Ivan Klíma a A. J. Liehm prednesú kritické prejavy. Komunisti, hoci už oslabení prichádzajúcou Pražskou jarou, voči nim začnú „disciplinárne konanie”, ktoré sa končí vylúčením z KSČ.

Piateho januára 1968 odstúpil z funkcie prvého tajomníka KSČ Antonín Novotný a na jeho miesto bol – „jako vždy jednomyslně” – zvolený Alexander Dubček. „Ani ti z mých přátel, kteří zůstali členy strany, neměli tušení, co mají s touto změnou spojovat,” píše Klíma na začiatku druhej knihy pamätí. My vieme, že sa práve začal jeden naivný pokus o reformu komunistickej spoločnosti, ktorý najprv priniesol závan slobody, predtým v československej komunistickej ríši nepoznanej, potom sovietske tanky a nakoniec 20 rokov normalizácie.

Ivan Klíma sa na kultúrnom odmäku aktívne zúčastňoval: bol pri vzniku textu 2 000 slov a vrátil sa do obnovenej redakcie Literárnych listov. Vstup „spriatelených armád” ho však zastihol v Lodnýne (a jeho manželku Helenu v Izraeli). Hoci ich od toho mnohí odhovárali, Klímovci sa vrátili domov. Vtedy už známy spisovateľ a dramatik sa vrátil do redakcie Literárnych listov, ktoré ešte niekoľko mesiacov fungovali. V roku 1969 prijal pozvanie na ročné pôsobenie na Michiganskej univerzite v Ann Arbor. Hoci sa situácia v Československu zhoršovala a hranice (ako aj neprispôsobiví občania) sa znovu zatvárali, Klímovci sa opäť vrátili. Po návrate im zobrali pasy a prepustili zo zamestnaní. Ivan Klíma sa stal „zakázaným autorom”. Jeho knihy vychádzali – v prekladoch aj v češtine – v zahraničí, vďaka čomu mali určitý príjem. Aby nebol označený za príživníka, pracoval jeden z najznámejších českých spisovateľov minulého storočia ako sanitár v nemocnici, neskôr ako zememerač a zametač chodníkov. Hoci jeho texty nesmeli byť publikované a samotný autor bol persona non grata, obrátil sa naňho animátor Zdeněk Miler, autor legendárneho Krtka a ponúkol mu možnosť napísať niekoľko Krtkových príbehov. Na prekvapenie všetkých mu to „prešlo” a meno Ivan Klíma sa tak aj počas normalizácie objavovalo v titulkoch večerníčkov. 

Druhá kniha Klímových pamätí opisuje autorov život v „unavenej diktatúre”. Charaktery sa stále lámali, z niektorých kamarátov sa vykľuli donášači, iní sa báli. Táto časť „šialeného storočia” sa už prekrýva s vlastnou skúsenosťou mnohých z nás. Preto dokážeme oceniť presnosť a výstižnosť Klímovho rozprávania. Všíma si príznačné detaily, počúva rozhovory robotníkov, susedov, eštebákov, komunistických funkcionárov aj svojich umeleckých priateľov. Prekladá to citáciami z vlastného denníka a z vlastných kníh, a tak máme unikátnu možnosť vidieť spisovateľa pri jeho práci.

Ani v druhej knihe sa Klíma nesnaží vytvoriť zo samého seba neomylného a nebojácneho hrdinu. Dozvedáme sa napríklad o jeho dvoch milostných aférach, priznáva sa, že rozhodnutie nepodpísať Chartu 77 bolo motivované aj snahou nekomplikovať prijatie dcéry na strednú školu. 

Ivan Klíma je skromný majster príbehov, je vynikajúci rozprávač a starosvetsky dôsledný esejista. Jeho texty neburcujú, neobviňujú, nevolajú do zbrane. Hoci šialenosť storočia okúsil na vlastnej koži, neprepadá zúfalstvu ani slepej ilúzii. Podobne ako hrdina jeho románu Soudce z milosti vie, „že člověk nenalezne ve světě svobodu, pokud ji nenalezne v sobě, i kdyby panovaly ty nejlepší zákony, i kdyby měl sebevětší moc o světě a o lidech rozhodovať.” Ivan Klíma túto slobodu hľadá a nachádza. A to je vlastne veľké šťastie v tomto šialenom storočí.