Hrad Raja Ludvíka Kunderu

Dožil sa ich v pokojnom, každodennom pracovnom rytme, bez veľkých slávnostných rečí. Odišiel od nás o päť mesiacov neskôr, ticho, akoby nám chcel povedať: Svoju prácu som už dokončil. 

Kunderova výstava pripomína Pasáž Mateja Kréna, priechod, v ktorom sa závratne odohráva premena sveta na texty. Na texty Ludvíka Kunderu, básne, divadelné hry, pamäti, na preklady básní Georga Trakla, Gottfrieda Benna, Berta Brechta, Paula Celana, Petra Huchela, Rainera Kunzeho. Vyšliapaval nimi aj cestu k prekladom z nemeckej lyriky, ktoré sme robili po stopách jeho antológie expresionizmu s Janom Štrasserom. Len slovenský výber z Christiana Morgensterna, ktorý pripravil pre Ľuba Feldeka, čím si obaja splnili „detský sen v mužovi“, som tam nenašiel. Ale zato tam boli osobné, rukou písané venovania od dadaistu Raoula Hausmanna, surrealistu Gella Nauma cez neskoromoderného Paula Celana až po Laca Novomeského, ktoré evokovali časy, keď si básnici namiesto mailov posielali zbierky básní.

A bola tam aj galéria Ludvíka Kunderu, jeho vlastné obrazy a obrazy spolupútnikov z vojnovej skupiny Ra, Josefa Istlera, Miloša Korečka, Bohdana Lacinu, Viléma Reichmanna, Václava Tikala a Václava Zykmunda a medzi nimi obrazy Ladislava Gudernu, Kláry Bočkayovej, Milana Bočkaya a Rudolfa Filu, s ktorým ho spájalo silné priateľské puto a erupcia tečúcich farieb cesty do pekla a do raja z jeho posledného obdobia. 

Rajhradská či hradskorajská pasáž nebola náhodná. Tam, kde sa končila, začínala sa stála výstava  Benediktínskeho opátstva, Antifonárom z roka 1317, Žaltárom, darom Alžbety Rejčky kláštoru, kláštornou knižnicou, štvrtou najväčšou v Česku, ako nám hrdo zvestovala sprievodkyňa. Tu si podávali ruky knihy siedmich storočí, Žaltár a Antifonár s Ludvíkom Kunderom. Možno, že práve Rajhrad je tým miestom Onde z názvu jeho poslednej básnickej zbierky. Ale podávali si tu ruky aj osudy českých a moravských kníh a knižníc, ktoré odolávali pustošivým nájazdom Tatárov v 13. storočí rovnako ako Československej ľudovej armáde po roku 1948. 

Rajským hradom bol však aj príbytok Ludvíka Kunderu v Kunštáte. Tu prijímal letné a jesenné návštevy priateľov zo Slovenska, Rudolfa Filu, Mariana Mudrocha, Vladimíra Kordoša, Kláry Bočkayovej, Milana Bočkaya, utajeného Mariana Meška, odtiaľto sa odvíjali Kunderove spanilé jazdy do Bratislavy na odovzdávanie každoročnej výročnej ceny Christmas Skupiny A-R, na ktorých bude chýbať najmä Marianovi Meškovi, ale aj všetkým, ktorým lemovalo tieto výpravy víno, popíjané s pozornosťou, hodnou popíjačov čaju. Okolo Ludvíka Kunderu sa ovíjali jeho slovenskí priatelia ako réva, s podobnou priazňou prijímali hádam už len Ludvíka Vaculíka. 

Cesty do Kunštátu boli zvláštnymi vlastivednými zájazdami.  Rudolf Fila ich pripravoval podobne systematicky ako Oskár Čepan naše literárnovedné výpravy. Viedli do Kunštátu  cez Brno, výstavu Jiřího Valocha a návštevu u Dalibora Chatrného s jehou domácou galériou najkrehkejších obrazov, aké som v živote videl, cez letné sídlo Rudofa Filu, kde nám raz ukazoval obrazy v jasavých farbách, vyžíhaných letným slnkom.

Tie návštevy sa konali vlastne u pani Jiřiny. Bola nielen starostlivou hostiteľkou, ale vždy som mal pocit, že umožňuje svojmu Ludvíkovi plniť si celoživotný sen o svete ako poetickej krajine či jeho rajskej vidine. Z toho kunštátskeho domu u Kunderovcov nám s Altou a Ferom Mikloškom ostane celkom iste v pamäti výnimočnosť neskorojesennej chvíle, keď nás sprevádzal po svojom léne a ukázal nám svoje čaje, knihy, obrazy a ateliér so svojimi obrazmi. To bol jeho domov, do ktorého sa definitívne utiekol v časoch zlých a ostal v ňom až do konca.

Eduard Schreiber bol akýmsi kultúrnym atašé Ludvíka Kunderu. Pripravovali spolu výbery a preklady českej poézie do nemčiny, rozprávali sa v Berlíne v Českom kultúrnom centre s Janom Vladislavom rovnako ako v Kunštáte na prechádzke námestím sami medzi sebou, či vo Wilmershorste medzi borovicami s Petrom Huchelom. Viackrát sme boli s Ludvíkom Kunderom na dotyk práve prostredníctvom Eduarda Schreibera. Bol som vo Wihelmshorste, keď mi od neho priniesol pre študentov video s prepisom jeho divadelnej adaptácie Labyrintu sveta a raja srdca Jana Amosa Komenského. Komenského labyrint je zvláštny. Je mestom s hradom so šiestimi cestami, z ktorého vedie mystická cesta do raja srdca vertikálou, do nebies. 

Neviem, ešte za Československa sa mi zdala Praha bližšie ako Brno, ale po rozdelení sa k nám priblížila Morava.  S romantizmom, ktorý mal Ludvík Kundera tak rád, lebo ináč by nebol taký hrdý na svoju príručku o nemeckom romantizme pre olomouckých študentov, ale aj s mystikou, ku ktorej mal obozretný vzťah. Vedel však, že z tých múrov mesta ako svetského labyrintu vedie jediná cesta do raja srdca, cesta nahor.