Temná noc Matky Terezy

Matka Tereza je dnes symbolom radikálnej chudoby. Málo sa hovorí o tom, že prvých tridsaťšesť rokov prežila ako vcelku zabezpečená žena a jej život sa mohol uberať úplne opačným smerom. V rodnom Skopje, dnes hlavnom meste Macedónska, patrila jej rodina ku katolíckej menšine, ale bola na miestne pomery dobre situovaná. Otec bol doktorom farmácie, obchodníkom a poradcom starostu. Angažoval sa však v proalbánskom hnutí, čo ho stálo život. Vo veku štyridsaťšesť rokov ho pravdepodobne otrávila juhoslovanská polícia.

Už od detstva Matku Terezu priťahovala tajomná India. Informácie získavala od juhoslovanských jezuitov pôsobiacich v tejto krajine. Práve oni jej sprostredkovali kontakt na írske misionárky z Inštitútu Preblahoslavenej Panny Márie. Na jeseň 1928 vstupuje ešte len osemnásťročná Agnes do noviciátu v indickom meste Darjeeling. Pri rehoľných sľuboch si vybrala meno Tereza podľa svätej Terézie z Lisieux. To ešte netušila, že o niekoľko rokov bude prežívať rovnaké stavy duchovnej prázdnoty ako francúzska svätica.

Po dvojročnom štúdiu v Kalkate bola Matka Tereza  druhýkrát postavená pred možnosť viesť pokojný a zabezpečený život v tichu kláštora. Stala sa profesorkou na St. Mary’s High School v Kalkate, kde mala dievčatá z bohatých indických rodín učiť dejepis a zemepis a starať sa o ich duchovnú formáciu. Tomuto poslaniu sa venovala takmer plných dvadsať rokov a dotiahla to až na riaditeľku školy.

Všetko sa zmenilo až na jeseň 1946 počas cesty na duchovné cvičenia, ktoré sa konali v Darjeelingu, kde sa kedysi začala jej indická misia. Kalkatská železničná stanica, miesto najposlednejších z posledných, sa stala miestom jej životného zlomu. „Vedela som, že mi Ježiš prikazuje opustiť kláštor, ale nevedela som, ako to urobiť,“ uviedla po desaťdňových duchovných cvičeniach. Keďže Matka Tereza už zložila večné sľuby, musela nájsť spôsob, ako získať povolenie opustiť rehoľu napriek tomuto záväzku. Vtedajší arcibiskup Kalkaty Ferdinando Périer ani rehoľné predstavené nemali spočiatku pre jej rozhodnutie pochopenie. Až po vyše roku dospel arcibiskup k presvedčeniu, že rehoľníčkin bláznivý nápad, žiť medzi chudákmi na ulici, pochádza od Boha. Na jeho žiadosť pápež Pius XII. povolil Matke Tereze opustiť kláštor a v roku 1950 schválil vznik novej Kongregácie misionárok lásky.

To, čo na prvý pohľad vyzerá ako dobrodružný príbeh ženy plnej vznešených ideálov, ktorý sa dobre vyníma na televíznych obrazovkách, je v skutočnosti históriou plnou fyzického a duchovného utrpenia hľadajúcej ženy. Práve vo chvíli, keď dosiahla to, po čom túžila, zavládla v jej srdci „temná noc“.

Keď v roku 2007 vyšla v New Yorku kniha Mother Teresa, Come be My Light (v slovenskom preklade Poď, buď mojím svetlom ju minulý rok vydalo vydavateľstvo Minor), svet stíchol v nemom úžase. Titulky svetových médií niesli senzačný obsah: Blahoslavená Matka Tereza stratila vieru. Kniha, ktorá spôsobila veľkú senzáciu prameniacu z nepochopenia jej posolstva, obsahuje výber zo súkromnej korešpondencie indickej misionárky. Editorom je kanadský kňaz Brian Kolodiejchuk, zodpovedný za proces jej svätorečenia. Hoci časť listov sa Matke Tereze podarilo zničiť („Chcem, aby tajomstvá medzi mnou a Bohom ostali medzi nami; svet o nich nevie a ja chcem, aby to tak zostalo“), to, čo sa zachovalo, odhaľuje obrovské utrpenie svätice nenachádzajúcej Boha vo svojom srdci. „Tá nevýslovná temnota, tá samota, tá ustavičná túžba po Bohu... Nie je vo mne žiadny Boh, len túžim a túžim po ňom, a potom cítim, že on ma nechce, že on tam nie je,“ napísala začiatkom roku 1961 svojmu duchovnému sprievodcovi Josephovi Neunerovi.

„Ako je možné, že niekto taký oddaný Bohu necítil Božiu prítomnosť, dokonca o Bohu pochyboval?“ pýtal sa v americkom týždenníku Time David Van Biema. Voči tomu, ako médiá informovali o vnútornom zápase Matky Terezy, sa veľmi ostro ohradil známy katolícky publicista Vittorio Messori. V tej knihe nie je nič, čo by odôvodňovalo úvahy o strate viery, napísal v talianskom denníku Corriere della Sera. Vnútorný boj, ktorý Matka Tereza prežívala v podstate od založenia novej kongregácie až do svojej smrti, je podľa neho presným opakom straty viery. „Jej utrpenie sa zrodilo v absolútnom presvedčení o jej povolaní a zároveň nemožnosti tešiť sa z blízkosti toho, koho milovala,“ uviedol Messori.

Viacerí odborníci na kresťanskú spiritualitu a mystiku potvrdzujú, že takéto vnútorné „suchoty“ prameniace z nemožnosti už tu na zemi Boha naplno poznať a milovať, pre ktoré sa zaužíval termín „temná noc“, zažívali všetci svätí (pozri aj rozhovor v rámčeku). „Ak idú dvaja spoločne a jeden sa ponáhľa, druhý zostane pozadu. Podobné rozdvojenie vzniká i v človeku. Vôľa sa ponáhľa, chce čo najrýchlejšie uskutočniť všetko dobré. City a náklonnosť majú väčšiu zotrvačnosť, zostávajú pozadu, niekedy sa celkom vzpierajú. Je to pocit akejsi prázdnoty, aký má ten, kto starý dom opustil a nový ešte nenašiel,“ napísal vo svojej duchovnej príručke Pramene svetla jeden z najväčších odborníkov na kresťanskú spiritualitu, nedávno zosnulý český kardinál Tomáš Špidlík.

„Ak ona vydržala polstoročia bez toho, že by cítila v srdci prítomnosť Boha, a napriek tomu konala, čo pokladala za jeho vôľu, tak potom je možné, že sa omnoho obyčajnejší a menej ,svätí´ ľudia úspešne vyrovnajú s omnoho menej extrémnou podobou svojho duchovného problému,“ konštatuje Van Biema.