Vyšla obsiahla unikátna publikácia Il viaggio a Pesaro s prehľadom doterajších recenzií (originálne texty s talianskym prekladom) zo svetových periodík vrátane slovenských (napríklad .týždňa). Čerstvé festivalové známkové emisie s pečiatkou prvého vydania zasa skvostne kolorovali čarovný svet filatelie.
Osobitnými aktivitami prispela ďalšia rossiniovská inštitúcia – Deutsche Rossini Gesellschaft (od roku 1989 prevádzkujúca „paralelný“ Rossiniho festival vo Wildbade). Pod jej záštitou sa vydávajú muzikologické publikácie mapujúce hudobný a spoločenský život operného velikána (zatiaľ poslednou je monografia Rossini in Paris).
Už niekoľko rokov sú akousi referenčnou konštantou stavu „belkantového dorastu“ dve predstavenia (ostatné opery sa hrajú štyri-päťkrát) úchvatnej Cesty do Remeša. Aj tohoročný súbor zbrusu nových talentovaných spevákov zaknihoval priam frenetickú odozvu. Hlbokým zážitkom bolo aj predvedenie dvoch Rossiniho kantát La morte di Didone a Le nozze di Teti e di Peleo v jeho podaní.
Tak ako k dokonalosti smerujúca interpretačná úroveň so vzácnou symbiózou jej súčastí (orchestrov, zborov, dirigentov a najmä spevákov), podobne aj festivalové publikum dorástlo na mimoriadne vyspelý, cizelovane vnímavý organizmus reagujúci na všetko dianie na javisku s neobyčajnou profesionálnou vrúcnosťou.
Popri belkantových recitáloch uznávaných interpretov (počul som excelentný výkon domácej sopranistiky Desiree Rancatore aj s výbornou dramaturgickou gradáciou) sú korunou festivalu operné produkcie. Prvýkrát sa uviedla dvojdejstvová opera Demetrio e Polibio, komponovaná na dodávané fragmenty libreta, pričom trinásťročný(!) Gioachino nevedel, že tvorí svoju prvú operu... Dielo ešte pod klasicistickým vplyvom, ale už s neklamnou invenciou budúceho vrcholného operného majstra prvej polovice 19. storočia. V pôsobivej režijnej súhre scény, výpravy a hudobného naštudovania monumentálne vyznela málo známa opera Sigismondo (ktorej dej je, mimochodom, situovaný do slovanskej kráľovskej ríše), s brilantným výkonom rossiniovskej speváčky Daniely Barcellony alebo tenoristu Antonia Siragusa. Hudobne tu skladateľ tak trochu „odpočíva“ – cituje svoje nápady z predošlých opusov a načrtáva nové, vybrúsené v ďalšom tvorivom období.
V pôsobivej inscenácii famóznej Popolušky (La Cenerentola) sa zaskveli vynikajúci protagonisti: talianska mezzosopranistka Marianna Pizzolato v hlavnej koloratúrnej úlohe, objav svetových operných domov, zamatovo znejúci americký tenorista Lawrence Brownlee alebo mimoriadne kreatívny taliansky barytonista Paolo Bordogna. Toto dielo (donedávna hrávané aj v SND) je najvážnejšou konkurenciou geniálneho Barbiera zo Sevilly. Priťahuje nielen úžasnou charakterokresbou, melodickou, až „zlomyselnou“ komickosťou a zmyselnosťou, ale aj zvláštnou muzikálnou výstižnosťou, povyšujúcou klasický rozprávkový príbeh na poučnú frašku a sociálnu fresku zároveň.
Máme za sebou ďalšiu nádhernú etapu rossiniovských pretekov, v ktorých dominuje muzikálna verva majstra s neomylne vyváženou virtuozitou ľudského hlasu. Takéto preteky sa nikdy nekončia...
Dá sa s istotou konštatovať, že Rossiniho operný festival – pod záštitou talianskeho prezidenta – svojím plnokrvne napĺňaným zámerom propagovať štýlovo čisté, krištáľové bel canto, sa definitívne zaradil medzi najvýznamnejšie svetové hudobné udalosti. Jasne to dokumentujú spomínané knižne vydané vydané hudobné kritiky...
Rossini Opera Festival, 9. – 22. august, 2010, Pesaro.
Autor je neurológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.