S prešľapom a mimo

To, že rozhodnutím koaličnej rady musia daňovo-odvodový balík predkladatelia prepracovať, je veľká prehra predovšetkým ministra financií. Ten — na rozdiel od  Mihála — je mimoriadne ostrieľaný aj opatrný politik.  Stačí si spomenúť, ako dlho mu trvalo, kým všetko prepočítal a kývol na rovnú daň... Preto je šokujúce, že — ako sa ukázalo — bez predbežných dohôd v koalícii a s lobistami teraz predkladal nepomerne citlivejšie  zmeny. Teda čo sa týka adresného dopadu ani nie na nejaké širšie  skupiny voličov, ale práve jadro elektorátu SDKÚ...  Väčšinový názor, že návrhy sú pomýlené ekonomicky, takto dopĺňa poznatok, že aj politicky naivné a zničujúce pre Mikloša, ktorý fakticky bez náhrady, keďže nič nepresadil, poškodil tak svoje renomé liberálneho ekonóma, ako aj najsilnejšej ekonomickej autority v Radičovej vláde. 

Iste, nie celkom všetko sa azda vyhodí von oknom. Niektoré nápady zrejme  prežijú aj odbornú komisiu, ktorú koalícia zriadila obom na „pomoc“. Zásadné však je, že rozhodujúca časť podielu príjmovej strany na znížení deficitu bude z iných zdrojov. Žiadny objav Ameriky pritom nečakajme. Zvýšenie DPH a spotrebných daní na alkohol a cigarety sú klasické nástroje, cez ktoré sa ani fantázia slovenských politikov nedostane. Situácia, ktorá tak vznikla, obnažuje nepripravenosť na vládnutie. To, že skúšali politicky nepriechodnú kombináciu znižovania deficitu s reformou odvodov i daní, a teraz „komisionálne“ hľadajú iné cesty, je predsa svedectvom, že do vlády vstúpili bez idey, čo robiť na príjmovej strane. Pričom všetci zároveň hovorili, že sanovať verejné financie po Ficovi je priorita nad priority. Ale veľmi tomu sami veriť nemohli, ak Radičovej doktrína o nedotýkaní sa „bežných ľudí“ vyústila do experimentovania, ktoré je v dnešnej neistote dlhovej a (potenciálne) bankovej krízy hra s veľmi vznetlivými látkami.  

Problém je, že o nič jasnejšie nie sú predstavy na výdavkovej strane. Tu by sa pritom mala odohrať — podľa všetkých analytikov, výnimky niet —  rozhodujúca časť skresávania deficitu.  Plán 10-percentných úspor je v princípe dôveryhodný, keďže to naozaj nie je žiadna radikálna čistka, v Európe sa dnes holí-strihá podstatne drastickejšie.  Ivan Mikloš však stále nemá žiadne konkrétnosti, čo opäť dokonale kontrastuje s Českom, s ktorým máme pozoruhodne zladený nielen politický cyklus, ale  i kľúčové parametre aktuálneho schodku a celkového štátneho dlhu. Ministri Nečasovej vlády jeden po druhom vystupujú s okrúhlymi ciframi, kde, kto a o koľko príde v budúcom roku. A pozor. Deje sa to už po tom, čo Miroslav Kalousek tri dni po nástupe do funkcie (!!) nariadil povinné škrty vo všetkých rezortoch v objeme 28 miliárd Kč ešte na tento rok. A to preto, aby splnili plánovaný deficit 5,3% HDP na rok 2010.  V situácii, keď Ivan Mikloš a slovenská vláda prvý pokus na príjmoch zbabrali,  a keď na tohtoročný schodok po Počiatkovi úplne rezignovali (a obmedzujú sa len na tipovanie, či to bude 7 alebo 8 percent), už musia narastať obavy, či samospádu verejných financií dokážu zabrániť. Nevidieť tam zatiaľ ani odhodlanie, ani odvahu, a čo prekvapuje — ani kompetenciu.