Stálo to za to

Saddám tie zbrane mal nepochybne ešte pár rokov predtým. Použil ich vo vojne s Iránom, kde zabili odhadom desiatky tisícov ľudí a použil ich dokázateľne aj proti vlastným občanom – Kurdom. Aj potom sa správal tak, ako by ich mal a hrozil nimi. Žiadny americký prezident nemohol pripustiť, že proti takej hrozbe po 11. septembri 2001 nič neurobí. Mimochodom, americké vojská tie zbrane nenašli, ale to neznamená nič, iba to, že ich nenašli. Pokojne mohli byť a zrejme aj boli vyvezené v prvých dňoch invázie alebo pred ňou do Sýrie či Iránu. Nejde o príliš veľký objem smrtiacich látok. Ale bol to len hlavný verejný argument. Tým vážnejším bola samotná podstata Saddámovej medzinárodnopolitickej agendy. Platil terorizmus na území Izraela tým, že poskytoval desiatky tisícov dolárov rodinám samovražedných palestínskych atentátnikov. Vyžarovanie jeho režimu do arabského sveta radikalizovalo celý blízkovýchodný priestor. Saddám síce nebol islamský fanatik, ale pôvodne sekulárny diktátor, ktorý sa však neváhal „islamizovať“ na záver svojej kariéry. Bol to tiež masový vrah. Podľa údajov zo svetovej tlače zavraždil či dal zavraždiť asi milión svojich vlastných občanov. Počas vojny s Iránom dokázateľne použil chemické zbrane (zrejme yperit), ktoré zabili možno až 100-tisíc ľudí. Druhá vec je, ža Saddáma vo vojne s Iránom Západ aj s Amerikou materiálne podporoval, čo je ďalší zvláštny dôsledok morálne narušenej „reálpolitiky“. Irán, vedený zlostným ajatolláhom Chomejním, bol skrátka ten horší, hoci v tom konflikte zjavne napadnutý.

Rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN, ktoré Irak ignoroval, a tak zjavne vytvoril legitímny „casus belli“, netreba už dnes spomínať. Amerika sa pustila do vojny, na ktorú bol dobrý dôvod. Stála, podľa rôznych údajov, až do 200-tisíc civilných obetí – Iračanov. Ale absolútnu väčšinu z nich nezabili americkí vojaci. Takmer všetky civilné obete idú na vrub bombovým útokom, streľbe a sektárskemu násiliu, s ktorým nemajú americkí, britskí, ani iní koaliční vojaci nič spoločné. Podľa lekárskeho časopisu The New England Journal of Medicine popravili rôzne skupiny v Iraku takmer 20-tisíc ľudí, z ktorých mnohých predtým aj mučili. To ide bezvýhradne na vrub „džihádistom“ a podobným skupinám. Podobné je to so samovražednými atentátnikmi. Ak sa teda hovorí takmer o 200-tisíc obetiach irackej vojny, ide vo veľkej väčšine o civilné obete sektárskeho násilia, a nie o obete inváznych jednotiek. Otázka, či práve Američania neotvorili Pandorinu skrinku násilia, je legitímna. Ale otvoriť ju, najmä medzi šiítmi a sunnitmi, mohlo hocičo, akýkoľvek popud. To, že Saddámov režim dusil sektárske násilie pod pokrievkou a prekrýval ho vlastnými zločinmi, je len detail.

Američania urobili svojím útokom na Irak svetu a regiónu Blízkeho východu dobrú službu, ktorá ich stála životy 

asi 4 000 vojakov. Aj naši tam zomreli. Podľa mojej mienky nie nadarmo. Svet bez Saddáma je lepší svet.

Američania z Iraku odchádzajú, lebo sa tak rozhodol, už vo svojej volebnej kampani, prezident Obama. Podľa mojej mienky predčasne. Ak by tam ešte chvíľu zostali, mala by iracká demokracia trochu férovejšiu šancu.