Hneď som si vygooglila, že ide o Slavoja Žižeka, slovinského filozofa a kultúrneho teoretika, čerpajúceho z filozofických tradícií Marxa a Hegela. Prednáša po celom svete, vyjadruje sa k aktuálnym sociálnym a politickým otázkam, sám seba rád označuje za marxistu a komunistu a pre svoj nekonvenčný prístup je považovaný za jedného z najobjavnejších filozofov súčasnosti.
Od tej chvíle sa s ním roztrhlo vrece. Čokoľvek som si čítala, vyskočil tam Žižek. Nielen u rôznych ľavotočivých autorov, ale aj u takých, kde by som to vôbec nečakala. Cituje ho Juro Malíček v recenzii na film Sex v meste 2, spomínal ho Jaro Daniška v texte o pápežovi a v ten istý deň, ako som si prečítala ten Máriin status, som na neho narazila v práve rozčítanej knihe. Bola od nórskeho antropológa T. H. Eriksena Syndróm veľkého vlka, pojednávajúca o hľadaní šťastia v spoločnosti nadbytku. Žižeka tam spomína v súvislosti s jeho vyjadrením, že najšťastnejší ľudia žili v dubčekovskom Československu. S tým by sa dalo súhlasiť, lebo každý, kto si to predaugustové obdobie roku 1968 pamätá, hovorí o eufórii, priam hmatateľnom pocite šťastia z blížiacej sa slobody.
Lenže Žižek nehovorí o období Pražskej jari. On má na mysli normalizačné Československo rokov sedemdesiatych a osemdesiatych. Vraj sme mali splnené tri predpoklady šťastia: materiálny dostatok, keď aj ten nedostatkový tovar ako vložky a toaletný papier prinášal pri občasnom získaní pocit uspokojenia, po druhé nepriateľa – stranu, na ktorú sa dali zvaliť všetky naše zlyhania a do tretice raj za plotom – Západ, ktorý bol pre nás métou.
Až v tej chvíli som začala chápať Máriinu radosť, že ešte existujú ľudia, ktorí netušia, kto je S. Zizek.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.