Prečo?

Devínska Nová Ves, pondelok 30. augusta, ráno. Zrejme sa už nikdy nedozvieme, na čo všetko myslel  počas studeného rána 48-ročný Ľubomír Harman prv, než nabil zbrane, zbalil zásobníky a vyrazil vraždiť. Isté je len to, že úmysel mal jasný. Harman nabil samopal, zobral si osem ďalších zásobníkov (spolu 270 nábojov) a dve pištole s ďalšími piatimi zásobníkmi. Pribalil si ešte niekoľko náhradných dielov k samopalu, modré protihlukové slúchadlá, ktoré nosil v streleckom športovom klube, otvoril dvere bytu a vyrazil. 

Bilanciu tohto smutného rána pozná dnes celé Slovensko. Sedem zavraždených, pätnásť zranených, z toho traja ťažko, takže bilancia by mohla byť ešte horšia. Streľba sa začala krátko pred 9:45 ráno, tri obete zastrelil v obývačke, dve v kúpeľni jednoizbového bytu. Celý byt bol však dostrieľaný oveľa viac, z radiátorov vytekala voda, na zemi ležali nábojnice z použitej automatickej zbrane. Šiestu obeť, ktorá patrila k rodine žijúcej v byte, zastrelil následne na schodoch. Siedma obeť, 52-ročná žena na čiastočnom invalidnom dôchodku, sa našla až neskôr, po pol piatej popoludní. Ležala v krvi na zemi v svojom byte, smrteľne zranená po streľbe, ktorej bola vystavená na balkóne svojho bytu. 

Polícia dostala hlásenie o streľbe o 9:45 a prvá hliadka prišla na miesto činu už o dve minúty. V súlade so služobnými povinnosťami sa obvodní policajti venovali najskôr obetiam, potom verejnosti až v treťom rade prenasledovaniu vraha. Unikajúci Harman sa však bránil a policajt, ktorý ho prenasledoval, skončil s prestrelenou hlavou. Ďalší postup sťažilo niekoľko vecí. V prvom rade to boli dezinformácie. Na číslo 158 začali prichádzať desiatky hovorov, čo treba v prvom rade oceniť ako zodpovedné správanie telefonujúcich ľudí. Chladnú hlavu a správny orientačný zmysel preukázal jeden z obyvateľov aj tým, že kontaktoval prednostu miestneho úradu, ten následne starostu mestskej časti, ktorý dal okamžite vyhlásiť varovanie pre obyvateľov v mestskom rozhlase. Keď bude po čase slovenská vláda oceňovať občiansku statočnosť, nemalo by sa okrem policajtov zabudnúť ani na týchto ľudí. 

Dôsledkom početných telefonátov na číslo 158 vzniklo, celkom prirodzene, niekoľko verzií toho, čo sa vlastne deje. Polícia musela tomu operatívne prispôsobiť svoje správanie. V prvom rade to bol počet páchateľov. Nebolo totiž jasné, či je jeden, dvaja alebo dokonca až traja. Polícia musela preto skontrolovať celý vchod, byt po byte, či sa náhodou spolupáchateľ nenachádza skrytý niekde v budove. Druhou informáciou bola správa, že jeden z páchateľov uniká v striebornom aute. Polícia mala vďaka hovoru k dispozícii opis auta vrátane štátnej poznávacej značky. Okamžite sa preto začalo po aute pátrať. Neskôr sa ukázalo, že dotknuté vozidlo unikalo pred strieľajúcim Harmanom a nebolo nijakým spôsobom zapojené do vraždenia. To však polícia niekoľko hodín nevedela a podľa toho aj postupovala. Napokon, niektoré slovenské médiá, ktoré sa neskôr tak bezstarostne zapojili do kritiky prezidenta polície Jaroslava Spišiaka a ministra vnútra Daniela Lipšica, v tej chvíli šírili správu, že páchateľom je 15-ročný drogovo závislý mladík. 

Druhým, v porovnaní s informačným chaosom oveľa dôležitejším problémom, bolo správanie verejnosti. Bola to totiž práve časť verejnosti, a nie policajný zbor, kto sa správal neprimerane. Dôkazom je napokon vysoký počet videí a fotografií, ktoré sú k dispozícii. Ľudia si v tom lepšom prípade buď neuvedomovali, v tom horšom otvorene ignorovali vlastnú bezpečnosť. Akoby vzrušenie bolo silnejšie ako pud sebazáchovy. Iste, nikto z nás nevie, ako by sa v takej nečakanej a neobvyklej situácii správal on, nahrávanie videí z balkónov paneláka však predstavovalo priame ohrozenie na živote. A tomu sa mnohí obyvatelia Devínskej Novej Vsi dobrovoľne vystavovali. Hodnotiť počet zranených preto treba vidieť aj optikou správania, ktoré bolo danej chvíli primerané. Tak by mala znieť aj prvá lekcia, ktorú by sme si z tejto tragickej udalosti mali na Slovensku vziať: polícia nikdy nedokáže zabezpečiť našu bezpečnosť, ak sa sami budeme vystavovať ohrozeniu života. 

Bola to však práve polícia, na ktorú bola už od utorkového rána zameraná najväčšia pozornosť. Niežeby išlo o nelegitímnu otázku, slovenská polícia sa často správa neprofesionálne alebo lajdácky. Lenže v tomto prípade vôbec neplatí, že polícia zasiahla neskoro a pomaly. Naopak, prvá policajná hliadka aj špeciálna pohotovostná jednotka zasiahli celkom rýchlo. Vyplýva to nielen z porovnania s časovým harmonogramom podobných akcií v zahraničí, ale aj z niečoho, čo možno nazvať šťastnou súhrou okolností. Prvým šťastím bolo, že hliadka bola tak blízko miesta činu, že dokázala na miesto doraziť do 120 sekúnd. To znamená len o málo neskôr, ako vrah zbehol po schodoch z tretieho poschodia pred bytový dom. Druhým „šťastím v nešťastí“ bola blízkosť špeciálnej pohotovostnej jednotky, ktorá bola práve na cvičisku. Jej príslušníci mohli prísť pripravení v plnej zbroji o vyše 20 minút po prvom nahlásení streľby. Práve to znemožnilo voľnejší pohyb vrahovi a viedlo napokon po 15 policajných strelách k jeho cielenému usmrteniu. Hoci špekulácie nie sú v podobných prípadoch namieste, možno s istotou tvrdiť, že keby k podobnému vraždeniu prišlo v inej mestskej časti alebo nebodaj v inom meste Bratislavského kraja, špeciálna jednotka by nevyhnutne prišla neskôr. 

Napriek tomu sú oblasti, ktoré treba zlepšiť. Prvou z nich je dostupnosť pravdivých informácií o počte zabitých a zranených. Príchod sanitiek záchrannej služby bol podľa oslovených expertov profesionálny a rýchly. Polícii aj verejnosti však chýbali sumárne informácie o počtoch zranených a mŕtvych. Myslí si to aj Radovan Bránik z Modrého anjela, ktorý vedie špecializovaný tím zameraný na zmierňovanie a likvidáciu bezprostredne po vypuknutí krízovej situácie: „Príkladom by pre nás malo byť Rakúsko. Systém tam síce funguje inak, ale základné fakty k dispozícii sú. Na Slovensku má všetky potrebné informácie vedenie operačného strediska záchrannej zdravotnej služby, k dispozícii však nie sú,“ dodáva pre .týždeň. Aj Bránik však celkovo považuje situáciu v Devínskej Novej Vsi za zvládnutú. Tím Modrého anjela bol na mieste (vďaka iniciatíve ministra Lipšica) ešte pred ukončením akcie. 

Mohla slovenská polícia fungovať ešte lepšie? Pomohli by policajtom lepšie zbrane, iná forma výcviku alebo odvážnejšie nasadenie? Ťažko povedať, zrejme sú však aj dôležitejšie témy ako prezbrojenie policajného zboru. Iste, ministerstvo musí reagovať na udalosť a ukázať iniciatívu, preto oprávnene sprísňuje držanie strelných zbraní či plánuje zaviesť psychotesty. Verejnosť to očakáva, zároveň však netreba zabúdať, že nič z toho nemusí podobnej tragédii predísť.  

Dobre to ilustruje prípad Raoula Moata z Anglicka z júla tohto roku. Tento 37-ročný kriminálnik totiž vraždil len dva dni po tom, ako bol prepustený z väzenia. O tom, že hneď po prepustení pôjde zabíjať policajtov priamo na policajnú stanicu, pritom informoval na svojom facebooku, aj otvorene písal v niekoľkých listoch a telefonických hovoroch adresovaných policajnému zboru. Hoci nič neskrýval, britský štát nijako nedokázal zabrániť jeho plánom. Moat neskôr zastrelil policajta aj svoju bývalú partnerku Samanthu Stobbart a jej nového partnera Chrisa Browna. Polícia ho po tomto útoku celých sedem dní nevedela nájsť, pričom išlo o najväčšiu policajnú akciu tohto typu v britských dejinách. Až 160 ozbrojených policajtov, použitie armádnej techniky vrátane letectva a helikoptér, psov či profesionálnych ostreľovačov, napokon vyústilo do niekoľkohodinového vyjednávania a samovraždy. Šokujúce na tomto anglickom príbehu je, že inicioval vznik facebookovej komunity, ktorá uctievala pamiatku tohto vraha a mala vyše 36-tisíc fanúšikov. Facebook dokonca odmietol túto stránku na priamu žiadosť premiéra Davida Camerona zrušiť. Stalo sa tak až po tom, čo stránku zrušil jej zakladateľ.      

Vráťme sa však k človeku, ktorého šialenstvo vyrazilo Slovensku dych. Ľubomír Harman viedol doteraz nenápadný, uzavretý život. Podľa susedov bol čudák, ktorý nebol veľmi priateľský, ale ani agresívny. Bol slobodný, bezdetný, posledné dva roky nezamestnaný, takže žil životom osamelého športového strelca. Holdoval športovej streľbe a zrejme nemal veľmi v láske susediacu, sčasti rómsku rodinu, ktorá žila zo sociálnych podpôr a viedla neraz hlučnejší spoločenský život. Ale prečo sa Ľubomír Harman odhodlal na vražedný amok? Otázka motívu je teraz s odstupom viacerých dní síce najzaujímavejšia, ale je možné, že sa to nikdy nedozvieme. Masový vrah z Devínskej nezanechal žiaden denník, v ktorom by sme mohli nahliadnuť do jeho vnútorného sveta. A dosiaľ nie je ani známe, že by v prostredí svojej rodiny a známych vysielal signály, z ktorých by sa dala poskladať mozaika jeho duševného stavu.

Špekulovať nad príčinami tohto zločinu je však dôležité. Nie je síce veľmi pravdepodobné, že by sa v dohľadnom čase malo vraždenie so samopalom zopakovať. No miera pravdepodobnosti, že sa tak stane, je, žiaľ, po Harmanovej premiére vyššia. Zahraniční vedci upozorňujú v súvislosti s hromadnými vraždami tohto typu na Wertherov efekt (pojem odvodený od  Goetheho milostného románu Utrpenie mladého Werthera, ktorý vyvolal vlnu samovrážd). Celosvetové výskumy preukazujú, že prípady strelcov v amoku nie sú od seba nezávislé, ale často sa udejú v relatívne krátkom slede. Celkom zjavné je to v prípade mladých páchateľov a školských masakrov, ktorých počet za posledných 15 rokov hrozivo narástol. V päťmiliónovom Fínsku sa nie tak dávno odohrali dve podobné tragédie: v novembri 2007 zastrelil 18-ročný študent Pecca-Eric Auvinen na strednej škole v Jokele osem ľudí a následne si strelil guľku do hlavy. O necelý rok 22-ročný ho na univerzite v Kauhajoki napodobnil Matti J. Saari, ktorý po šialenej streľbe zanechal desať obetí. Obaja mladí Fíni boli členmi internetovej komunity, ktorá si vymieňala videá týkajúce sa predošlých krvavých jatiek na školách. Na gymnáziu v Erfurte vyvraždil v roku 2002 19-ročný Robert Steinhäuser 12 učiteľov a ďalších štyroch ľudí. Bolo to prvýkrát v nemeckej histórii, čo také niečo spáchal študent. Odvtedy zažilo Nemecko tri podobné masakre. 

Isté riziko imitácie tu je aj v našom slovenskom prípade: medzi nami môže žiť viacero ľudí, ktorí sa nachádzajú v podobnom citovom rozpoložení, v akom bol Harman, ale uskutočnenie takéhoto ukrutného činu im dosiaľ ani nenapadlo. Mimoriadne silné mediálne pokrytie a voľne dostupné videá zachytávajúce Harmana v akcii však môžu byť spúšťacím impulzom práve pre takých ľudí. Čo je ešte hrozivejšie, sú početné príklady glorifikácie Harmanovho činu. A to nielen časťou anonymnej verejnosti na internetových diskusných fórach, ale dokonca aj na niektorých internetových stránkach. Napríklad na „národoveckom“ portáli Beo.sk sa možno v súvislosti s Harmanom dočítať o jeho „frustrácii z nespravodlivého systému“ a „osobnej statočnosti“, lebo musel žiť vedľa hlučných cigáňov a keďže zlyhal štát, musel prebrať spravodlivosť do vlastných rúk... Presne na nebezpečenstvo takejto atmosféry upozorňujú zahraniční odborníci v krajinách, kde majú s imitáciou zločinu tohto typu svoje skúsenosti.

Ak chceme bližšie vniknúť do možných Harmanových motívov, urobíme najlepšie, keď sa pozrieme do dejín takzvaných vrážd v amoku. Hovorilo sa o nich už v predchádzajúcich storočiach v súvislosti mladými nevzdelanými malaizijskými mužmi, ktorí odchádzali z vidieka od svojich rodín, aby si v mestách hľadali prácu. Lenže mnohým sa to nepodarilo, prepadali frustrácii, ktorú ešte umocňovala osamelosť v cudzom svete. A niektorí to nedokázali spracovať. Ich vražednými terčami boli čínski obchodníci, ktorí boli synonymom úspechu. Pre náš prípad je však zaujímavejšia európska tradícia masových vrahov. V roku 1913 sa v Nemecku odohral tragický masaker, ktorého páchateľ bol dolapený živý – a vďaka tejto nezvyčajnej okolnosti mohli nemeckí psychiatri vypracovať podrobný profil vraha v amoku. 

Takmer 40-ročný učiteľ Ernst Wagner najskôr zabil manželku a svoje štyri deti. Neskôr v blízkej obci strieľal na všetkých ľudí, ktorí sa mu priplietli do cesty. O život tak prišlo ešte deväť ľudí. Po zatknutí Wagner tvrdil, že plánoval zabiť ešte ďalších príbuzných, pričom svoje dielo chcel korunovať samovraždou. Lekári, ktorí ho podrobne vyšetrili, konštatovali paranoju. Wagner sa podľa vlastných slov kedysi oddával v maštali sexuálnym aktom so zvieratami, a odvtedy žil v predstave, že všetci o tom vedia a za jeho chrbtom sa mu smejú. Od Wagnerovho prípadu si preto mnohí mysleli, že takíto vrahovia sú automaticky paranoici, respektíve duševne choré osoby. Tento pohľad je však dnes prekonaný. Podľa vedcov majú síce títo páchatelia často psychotické poruchy, a aj paranoja hrá často nemalú rolu, ale vážne duševné ochorenia, ktoré by sa dali označiť za príčinu vražedného besnenia, sú skôr zriedkavosťou.  

Frank Vitkovic, Austrálčan chorvátsko-talianskeho pôvodu, bol na škole výborným žiakom, správal sa normálne, dobre vyzeral a zdalo sa, že raz to v tenise ďaleko dotiahne. Lenže prišlo zranenie a so športom musel skončiť. Jeho kamarát Con Margelis neskôr pred policajtmi vypovedal, že sa v poslednom období už toľko nestretávali, lebo Frank bol depresívny a zatrpknutý človek. Pre odbornú obec je Vitkovic podobne ako Wagner dobrým študijným materiálom, lebo, hoci svoj amok neprežil, ostal po ňom denník s mnohými zápiskami. Už ako pätnásťročný si zapísal, že hoci vie, ako ho všetci nenávidia, nikto nevie, že jeho nenávisť voči ľuďom je dvojnásobná. Alebo si poznamenal: „Ľudia si myslia, že nestojím za nič... Aj ja sa k nim budem správať, ako keby boli ničím.“ Vitkovic opísal aj to, ako sa raz spolužiaci počas sprchovania vysmievali z jeho pohlavného údu. Odvtedy sa vyhýbal nahote a nechcel mať nič s dievčatami. „Som čudák, o tom niet pochýb,“ napísal. Vitkovic bol fascinovaný  násilím, zbraňami a filmovou postavou Ramba. Poznačil si tiež, že zvuk zbrane po výstrele je jedinou radosťou, ktorú pozná. Dňa 8. decembra 1987 sa 23-ročný Frank Vitkovic vybral navštíviť svojho kamaráta Margelisa na pracovisko. Vytiahol naňho poloautomatickú zbraň, no kamarát mu ešte stihol utiecť z dosahu. Vitkovic zastrelil osem ľudí a mnohých zranil. Zaujímavé je, že nezabíjal hneď všetkých, ktorí mu prišli do cesty. Niektorým prikázal, aby si ľahli na zem a obišiel ich. Neskôr však vo výškovej budove strieľal chladnokrvne po každom. Pripomína to trochu Harmana, ktorý nezabil dve susedky, ktoré stretol, hoci potom strieľal na všetko, čo sa hýbalo. Napokon Vitkovica dvaja odvážlivci odzbrojili, čím mu prekazili plány. Vrah sa tak radšej rozhodol pre skok z okna...     

Aj na tomto prípade vidieť, že v prípade týchto hromadných vrážd, ktoré sa dejú v takzvanom amoku, nejde v pravom zmysle slova o amok, teda náhly záchvat zúrivosti. Vitkovic a mnohí ďalší smrtonosní strelci si svoje činy dlhodobo plánovali. Väčšinou sú prvými cielenými obeťami rodinní príslušníci, priatelia, známi alebo susedia. Teda ľudia, ktorí sú reálnym či domnelým zdrojom frustrácie a nenávisti. 

Profilu nášho Harmana sa azda najviac podobá Novozélanďan David Gray, ktorý pred 20 rokmi zastrelil v Aramoane 13 ľudí. Mal 33 rokov, bol teda mladší než Harman, rovnako ako on bol však v posledné roky nezamestnaný. Bol tiež tichý, nenápadný typ, rovnako ako Harman obľuboval zbrane, ktorých mal doma niekoľko. A aj na začiatku jeho besnenia boli susedia. V tragický deň sa Gray pohádal so susedom, ktorého dcéra vraj chodila na jeho pozemok.  Gray následne išiel po športovú pušku a suseda zabil. Dedinka zažila nepredstaviteľné peklo. Gray si spravil z okolitých domov streľnicu, pričom si vyskúšal niekoľko zbraní. Medzi mŕtvymi bolo niekoľko detí, zastrelil aj policajta, ktorý sa mu ako prvý postavil. Po príchode policajných posíl sa ukrýval, policajti ho našli a zastrelili až o takmer 23 hodín neskôr. Čo sa vlastne odohrávalo v Grayovej hlave? Bola to podobná zmes dlho pestovanej nenávisti, frustrácie a pocitu vlastnej ničotnosti ako v prípade Vitkovica? Alebo išlo o paranoju ako v prípade učiteľa Wagnera? Ešte oveľa aktuálnejšia otázka: odohrávalo sa v Grayovej a Harmanovej mysli niečo podobné? 

Harmanov prípad sme konzultovali s popredným nemeckým psychológom Jensom Hoffmannom, ktorý sa dlhé roky zaoberá otázkou, nakoľko je možné včas zastaviť potenciálnych strelcov v amoku. Podľa Hoffmanna je u Harmana vidieť niekoľko znakov, ktoré sú charakteristické pre profil takýchto páchateľov: „Mnohí žijú v sociálnej izolácii. Samotnému činu často predchádzajú krízy v osobnom a pracovnom živote, ako je v tomto prípade nezamestnanosť. U týchto páchateľov sa tak hromadí pocit beznádeje a chladnokrvnej agresie. Bezprostredne pred činom často dochádza k akejsi poslednej krivde alebo ku konfliktu, čo spustí čin, o ktorom už páchateľ dlhšie rozmýšľal,“ hovorí Hoffmann. Psychológ ďalej predpokladá, že časom sa aj v prípade Harmana ukáže, že nebol taký nenápadný, ako sa opisovalo prvé dni po tragédii. Podľa Hoffmanna sa ukáže, že aj slovenský vrah vyslal pred skutkom nejaké náznaky alebo už niekedy v minulosti niekoho ohrozoval. Po našom rozhovore Nový čas zverejnil informáciu, že Harman v roku 1993 napadol nožom muža, ktorému žiadal, že má platiť pôžičku, ktorej bol on ručiteľom. 

Ako ďalej uvádza nemecký psychológ, fakt, že Harman strieľal najskôr cielene po susedoch, a potom náhodne po neznámych ľuďoch, nie je sám osebe protirečivý. „Títo páchatelia raz útočia na určité osoby, voči ktorým cítia nenávisť, ale aj na symbolické ciele, napríklad náhodných ľudí na ulici. Tých vnímajú ako symbol spoločnosti, ktorá ich na základe vlastných pocitov zradila. V Harmanovom prípade mohlo ísť o cielenú agresiu voči Rómom, ale aj o nenávisť voči celému svetu.“   

Je teda možné zastaviť možných vrahov ešte vo fáze, keď svoj čin plánujú? Hoffmann je presvedčený, že sa to dá, keďže páchatelia sa len zriedkavo rozhodnú pre čin spontánne. Naopak, väčšinou ide o viac či menej dobre premyslený plán, ktorý môže v mysli dozrievať niekoľko mesiacov, ba až rokov. V Nemecku sa podarilo v posledných rokoch viackrát zabrániť hroziacim školským popravám, pretože po katastrofe v Erfurte ostražitejší učitelia či spolužiaci včas zareagovali na varovné signály potenciálneho masového vraha.  

Nie je vylúčené, že výborne vyzbrojený Harman ovešaný zbraňami a muníciou mal takisto plán. Ktovie, kam by meral cestu, keby do dvoch minút neprišla prvá hliadka a neskôr špeciálne jednotky. Aj Hoffmann priznáva, že u dospelých osamelých čudákov, ktorí sú nezamestnaní a vedú osamelý život, je oveľa ťažšie odhadnúť, či plánujú masaker, než  v prípade študujúcich mladíkov. „Okrem systému včasného varovania pre školy vyvíjame aj systém, ktorý by pomohol včas zachytiť hroziaci amok u dospelých. Ale prv než možno analyzovať osobu, musí urobiť niečo nápadné. Teda v prípade celkom izolovaných osôb je ťažké identifikovať problém,“ uvádza Hoffmann.

Slovensko má za sebou veľmi zlý týždeň, po ktorom si musí zvykať na novú hrozbu. Hádam sa nič podobné tak skoro nezopakuje.