Nesmelý hlas ľudu

Novinkou je azda len to, ako sa k samotnému referendu stavia jeho iniciátor. Strana Sloboda a Solidarita sa k nemu totiž správa ako k nechcenému dieťaťu: zrodila ho, ale už sa k nemu hlási len pro forma a zrejme by bola najradšej, keby bolo po ňom. Vyhlasuje síce, že 7 miliónov eur nie je za všeľudové hlasovanie až tak veľa, ale pre to, aby neboli vynaložené nadarmo, nerobí skoro nič. 

Žiaľ, aj toto referendum zrejme zapasuje do bizarnej zbierky slovenských všeľudových hlasovaní. Je to škoda, pretože referendum v normálnejších krajinách s normálnejšími politikmi má svoj zmysel. 

Iniciátorom historicky prvého plebiscitu v samostatnej SR bol Ján Ľupták, predseda Združenia robotníkov Slovenska, a krátko predtým poslanec za Stranu demokratickej ľavice. 

Ľupták hlasovanie inicioval počas vlády Jozefa Moravčíka. Dňa 12. júla 1994 Národná rada SR prijala uznesenie, požadujúce od prezidenta vypísanie referenda o zákone o preukazovaní pôvodu peňazí v privatizácii a dražbách a Moravčíkovu vládu zaviazala predložiť návrh takéhoto zákona. O mesiac neskôr návrh zákona schválil parlament, poslanci však zamietli návrh na zrušenie uznesenia, ktorým M. Kováča požiadali o vyhlásenie referenda o tejto otázke. 

Ani v roku 1994, podobne ako v roku 2010, sa nepodarilo spojiť referendum s parlamentnými či komunálnymi voľbami. Kým voľby do NRSR sa konali 30. septembra, referendum bolo až 22. októbra a zúčastnilo sa ho len necelých 20 percent oprávnených voličov. 

Veľavravné je, že Ľuptákovi, ktorého ZRS sa stalo súčasťou vládnej koalície, už po voľbách na preukazovaní pôvodu finančných prostriedkov použitých v privatizácii až tak nezáležalo. Nominant ZRS na poste šéfa Fondu národného majetku Štefan Gavorník dokonca neskôr priznával, že v období tretej Mečiarovej vlády sa konali každú stredu privatizačné koaličné rady. Ako neskôr povedal: „To bola politická privatizácia! Keď Mufty povedal – hlasovalo sa, ako povedal. Bol zoznam, čo kde komu ide. Všetci, čo sme tam sedeli, sme lobovali za tých, čo za nami chodili. To robil aj Gašparovič.“ 

Druhé referendum, zmarené vtedajším ministrom vnútra Gustávom Krajčim, sa popri predaji štátneho majetku vopred určeným vlastníkom, únose Michala Kováča mladšieho, vražde Róberta Remiáša či vylúčení poslanca Františka Gauliedera z parlamentu stalo jednou z najhorších udalostí tretej Mečiarovej vlády. Ako píše Grigorij Mesežnikov v Súhrnnej správe o stave spoločnosti za rok 1997: „Zrod a priebeh referendovej kauzy vcelku presne odrazil existujúci pomer síl a charakter vzťahov medzi hlavnými politickými aktérmi, reálny stav systému rozdelenia moci...“

Za začiatok referendovej kauzy treba považovať petičnú akciu zo začiatku roka 1997 na podporu vypísania referenda o priamej voľbe prezidenta, ktorú iniciovali opozičné strany (s výnimkou SDĽ, ktorá robila svoju „samostatnú ľavicovú opozičnú politiku“). Dôvodom boli (ako sa neskôr ukázalo – oprávnené) obavy z nezvolenia prezidenta. Opozičníci poukazovali na to, že po skončení mandátu Michala Kováča preberie niektoré prezidentské právomoci vtedajší premiér Vladimír Mečiar, čím vo svojich rukách koncentruje obrovskú moc. (Tu treba dodať, že ju využil napríklad aj na amnestie, ktoré sa bude snažiť zrušiť aj súčasná vládna koalícia.) 

Opozičné strany v priebehu niekoľkých týždňov dokázali zozbierať viac ako pol milióna podpisov. Dňa 14. februára 1997, v čase, keď bolo jasné, že počet podpisov bude stačiť, schválila Národná rada SR na návrh poslanca za HZDS Tibora Cabaja uznesenie, ktorým zaviazala prezidenta Kováča vypísať referendum o vstupe Slovenska do NATO. Hoci Slovensko mohlo o NATO, rovnako ako aj o EÚ, v tom čase len snívať, občania mali odpovedať na tri otázky: „Ste za vstup do NATO?“, „Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území SR?“ a „Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území SR?“.  

Kým opozičné strany intenzívne kampaňovali v prospech priamej voľby a za vstup do NATO, hlavná koaličná strana HZDS sa okamžite po vyhlásení referenda sústredila na spochybnenie štvrtej otázky o priamej voľbe prezidenta: podľa HZDS referendum nemohlo meniť ústavu. 

Ešte predtým, ako sa tretia Mečiarova vláda obrátila na Ústavný súd SR so žiadosťou o výklad ústavy, uložila 22. apríla (mesiac pred referendom) ministrovi vnútra Gustávovi Krajčimu nedoručovať obciam hlasovacie lístky so štvrtou otázkou. 

Ministerstvo vnútra tak Ústrednej komisii pre referendum doručilo dva vzory hlasovacích lístkov – jeden obsahoval otázky č. 1 až 3, druhý aj otázku č. 4. Hoci ÚKR dva týždne pre referendom rozhodla, že predmetom hlasovania budú štyri otázky, postup vládnej koalície signalizoval, že si otázku o priamej voľbe jednoducho neželá, čím sa, aspoň podľa čísel z výskumov verejnej mienky, postavila proti názoru občanov. Ostatne, tak to bolo aj v roku 1992, keď sa rozhodovalo o rozdelení federácie.  

Ústavný zákon o referende prijalo ešte v polovici roku 1991 Federálne zhromaždenie, ale v podobe, ktorá neumožňovala jeho vyhlásenie na základe ľudovej iniciatívy. Ako píše v knihe Slovenské referendum ´97 Martin Bútora, iniciatívu prezidenta Václava Havla, ktorá navrhovala vypísať referendum o budúcom štátoprávnom usporiadaní, federálny parlament neschválil a očakávaný účinok nedosiahla ani kampaň „Za spoločný štát“, ktorá zozbierala vyše dva milióny podpisov. Nepresadil sa ani Havlov návrh na zmenu zákona, podľa ktorej by sa dalo vypísať referendum aj na základe úspešnej petičnej akcie. 

Po voľbách, ktoré vyhrali Václav Klaus a Vladimír Mečiar, sa napokon najsilnejší politici v Česku a na Slovensku dohodli na rozdelení bez referenda. Podľa Bútoru „vedeli prečo“. Výskumy totiž hovorili o tom, že ani v jednej časti federácie nebola väčšina za rozdelenie. (Tieto výsledky, mimochodom, potvrdzovali výskumy ešte v rokoch 1993 a 1994.) 

Podobne to bolo s názormi občanov aj v roku 1997. Podľa vtedajších výskumov výrazná väčšina podporovala priamu voľbu prezidenta a ak by sa referendum konalo, zúčastnila by sa na ňom väčšina obyvateľstva. Iste, výskumy netreba preceňovať, isté však je, že pozitívny výsledok referenda a nasledovná priama voľba by Mečiarovi skomplikovali vládnutie.  

Ešte 14. mája 1997 Ústavný súd (podľa Mečiara chorý prvok na scéne) oznámil, že odmietol podnet vlády. Napriek tomu, že ÚKR opakovane žiadala ministerstvo vnútra zabezpečiť tlač a distribúciu lístkov, Gustáv Krajči vyhlasoval, že kým nerozhodne súd, bude distribúciu lístkov blokovať. Hoci nechal vytlačiť a distribuovať lístky so štyrmi otázkami, dva dni pred voľbami na ministrovu osobnú zodpovednosť vytlačili lístky s tromi otázkami. Lídri opozičných strán (aj SDĽ) preto vyzvali občanov, aby sa zúčastnili referenda len v prípade, ak budú k dispozícii lístky so štyrmi otázkami. 

Referenda, ktoré sa konalo 23. a 24. mája, sa nakoniec zúčastnilo necelých 9 percent oprávnených voličov, volebná komisia však v záverečnej zápisnici skonštatovala, že celkový počet oprávnených voličov, ktorí sa zúčastnili na hlasovaní, je nula a referendum je zmarené. 

Hoci napríklad neskoršie rozhodnutie Ústavného súdu hovorilo o znemožnení hlasovania v referende, minister Krajči z prípadu vyviazol bez trestu – prokurátor prípad odložil. Podľa Mesežnikova zmarenie referenda „ešte väčšmi prehĺbilo spoločenskú polarizáciu v krajine, posilnilo obraz Slovenska v zahraničí ako krajiny s nekonsolidovanou demokraciou, v ktorej ústavný a právny systém funguje s vážnymi poruchami, znamenajúcimi vážne ohrozenie samotnej podstaty demokratického zriadenia“.

Prezident Kováč referendum vyhlásil ešte raz, ale potom, ako prezidentské právomoci prevzala vláda Vladimíra Mečiara, všeľudové hlasovanie zrušila. Jedinou výnimkou bolo miestne referendum v Štúrove 19. 4. 1998, ktoré bolo vyhlásené mestským zastupiteľstvom a ktoré obsahovalo všetky štyri otázky. Hlasovania sa síce zúčastnilo necelých 48 percent obyvateľov Štúrova, ale pre vládnu koalíciu to bol aspoň jeden z mnohých signálov, že sa jej ľudia neboja. 

V roku 1998 sa konalo aj referendum o neprivatizovaní strategických energetických a plynárenských podnikov. Jeho iniciátorom bolo HZDS a konalo sa v dňoch parlamentných volieb. Petičný výbor odovzdal zastupujúcemu prezidentovi takmer 450-tisíc podpisov (zozbieraných vraj bolo 620-tisíc), z ktorých časť vraj získavali aj štátni úradníci. 

Podobne ako v prípade nadchádzajúceho referenda, ani HZDS sa plebiscitu, na rozdiel od samotnej privatizácie, počas volebnej kampane nevenovalo. A aj voličov zrejme viac zaujímalo celkové smerovanie štátu ako populistická otázka. Kým parlamentných volieb sa zúčastnilo viac ako 84 percent oprávnených voličov, referenda sa ich zúčastnilo len 44 percent, a preto bolo neplatné. 

Okrem toho, že iniciátora referenda referendum vlastne nezaujíma, je slovenským špecifikom aj snaha vyvolať predčasné voľby referendom. Stalo sa to za prvej aj za druhej Dzurindovej vlády. 

Za prvým pokusom stálo vtedy ešte silné HZDS. Ako píše Lubomír Kopeček v knihe Politické strany na Slovensku 1989 až 2006, na prelome desaťročí sa HZDS, zatlačené do izolácie, vyznačovalo vyhranene obštrukčným a negativistickým prístupom – hnutie bojkotovalo parlament, hovorilo o tom, že jedinou možnosťou, ako zmeniť pomery, sú občianske nepokoje... Už niekoľko mesiacov po voľbách v roku 1998 iniciovalo množstvo hlasovaní o dôvere členom vlády vrátane premiéra Mikuláša Dzurindu. 

Vrcholom bolo, keď vo februári 2000 HZDS iniciovalo petičnú akciu za vypísanie referenda o skrátení funkčného obdobia parlamentu. Keďže prezident Rudolf Schuster dospel k názoru, že referendum s otázkou „Ste za to, aby sa NRSR uzniesla na ústavnom zákone: Volebné obdobie NRSR, zvolenej v roku 1998, sa končí dňom volieb do NRSR, ktoré sa vykonajú do 150 dní odo dňa vyhlásenia výsledkov referenda?“ nie je v rozpore s ústavou, konalo sa 11. novembra 2000. Hoci HZDS zozbieralo rekordných takmer 700-tisíc podpisov, hlasovania sa zúčastnilo len 20 percent oprávnených voličov. 

O štyri roky neskôr pokus zopakovala Konfederácia odborových zväzov, podporovaná opozičnými stranami Smer, KSS, SDĽ i HZDS. Dôvodom bol celkový nesúhlas so sociálno-ekonomickou politikou druhej Dzurindovej vlády a jej neústretový postoj k požiadavkám odborárov. 

Odborári zozbierali 606-tisíc podpisov (za platné bolo uznaných 557-tisíc) a prezident Rudolf Schuster sa rozhodol spojiť referendum s prvým kolom prezidentských volieb, za čo zožal kritiku koaličných strán, ktoré tvrdili, že mu ide najmä o opätovné zvolenie (predseda NRSR Pavol Hrušovský napríklad povedal, že Schuster premenil Prezidentský palác na odborársku pobočku a opäť degradoval úrad hlavy štátu).  

Referenda, ktoré sa konalo 3. apríla 2004, sa zúčastnilo necelých 36 percent občanov, prezidentských volieb takmer 48 percent. Aj tento výsledok korešpondoval so správaním sa opozičných strán. Tie sa sústredili najmä na voľby hlavy štátu a plebiscit takmer ignorovali. 

Súčasťou druhého referenda o predčasných voľbách bola aj debata o vynútiteľnosti výsledkov tohto referenda v prípade, ak by bolo platné. Vtedajší predseda Ústavného súdu Ján Mazák napríklad hovoril o nezáväznosti výsledkov konzultatívneho referenda. Ako sa dalo čakať, vtedajšia koalícia tento názor podporila, predseda Smeru Robert Fico ho kritizoval. 

Za tých devätnásť rokov, ktoré ubehli od prijatia ústavného zákona o referende, ich bolo plánovaných viac, ale nie všetky sa napokon konali. Okrem spomínaného referenda o štátoprávnom usporiadaní to bolo napríklad referendum o používaní jazykov národnostných menšín v úradnom styku a o neprivatizovaní strategických podnikov, ktoré v roku 1999 iniciovali „národné“ mládežnícke organizácie a podporili HZDS a SNS. Prezident Schuster však referendum odmietol vyhlásiť, pretože väčšina posudkov, ktoré si dal vypracovať, označila otázky za protiústavné. 

V januári 2002 zase poslanci NRSR neschválili referendum o privatizácii Slovenského plynárenského priemyslu. Robert Fico požadoval, aby sa občania v plebiscite vyjadrili, či súhlasia s rozhodnutím vlády privatizovať 49-percentný balík SPP. 

O rok neskôr NRSR nesúhlasila s návrhom uznesenia, ktorým sa malo vypísať referendum o vstupe Slovenska do NATO. Návrh predložila skupina poslancov za Komunistickú stranu Slovenska, ale za návrh hlasovali len oni sami (11 za, 110 proti). 

Viditeľnejšia však bola iniciatíva skupiny 38 občanov (najznámejšími boli Eduard Chmelár a Ján Čarnogurský), známych svojím odmietavým postojom k Severoatlantickej aliancii. Petičná akcia, ktorú podporila KSS, ako aj dve rozhádané „národné“ strany, však nedopadla dobre. V polovici marca Chmelár pripustil, že zatiaľ sa iniciatíve nepodarilo vyzbierať dostatočný počet podpisov (potrebných je 350-tisíc), ale odmietol prezradiť, koľko podpisov chýba. V apríli oznámil 191-tisíc podpisov, ako aj to, že aktivisti už ďalšie zbierať nebudú. 

Ako píše Mesežnikov v Súhrnnej správe... za rok 2003, pod zjavný neúspech petičnej akcie sa podpísali slabšie organizačné schopnosti členov iniciatívy, nevýrazné osobné nasadenie jej predstaviteľov, ideologicky rôznorodé zloženie petičného výboru i fakt, že akciu podporili strany z okraja politického spektra.  

Jediným úspešným hlasovaním bolo referendum o vstupe Slovenska do Európskej únie, ktoré sa konalo v dňoch 16. a 17. mája 2003. Vyjadriť svoj postoj k otázke „Súhlasíte s tým, aby sa Slovenská republika stala členským štátom Európskej únie?“ prišlo niečo vyše 52 percent oprávnených voličov. Za členstvo v Únii sa vyslovilo viac ako 92 percent a proti viac ako 6 percent voličov. 

K dôvodom úspechu referenda patril všeobecný politický konsenzus na členstve v EÚ, pozitívny imidž Únie, ako aj dlhodobá prítomnosť témy európskej integrácie v médiách. Slovenská ústava predpisuje referendum v prípade, že vstupujeme do štátneho zväzku. Toho sa v roku 2005 chytili aj kresťanskí demokrati, ktorí usúdili, že po ratifikácii euroústavy sa Európska únia stane štátom. 

Proti tomu sa však ozvalo viacero hlasov. Ústavný právnik Peter Kresák v tom čase hovoril, že úniu za štát nikdy nikto nevyhlásil a predstavitelia európskych inštitúcií opakovane zdôrazňujú, že štátom nie je. Argument, že EÚ by mala po prijatí euroústavy viacero znakov typických pre štát, bol podľa Kresáka pravdivý, ale nepostačoval na to, aby sme úniu skutočne mohli za štát považovať. Za KDH sa postavila len KSS a tento plebiscit sa nakoniec nekonal. 

Na štyri roky slovo referendum upadlo do zabudnutia, až sa ho v roku 2009 zmocnila Sloboda a Solidarita. 

Začiatkom tohto roka nová strana oznámila, že zozbierala 400-tisíc podpisov. V referende budú môcť občania rozhodnúť o šiestich otázkach: Prvou bude zrušenie koncesionárskych poplatkov za verejnoprávne médiá, ďalšími sú obmedzenie poslaneckej imunity, zníženie počtu poslancov na sto, stanovenie maximálnej ceny vládnych limuzín, zavedenie volieb cez internet a zmeny v tlačovom zákone, aby verejní funkcionári nemohli využívať právo na odpoveď.  

SaS petičné hárky niekoľko mesiacov strážila a dva dni pred voľbami ich zaniesla prezidentovi. Ten sa napriek túžbe Richarda Sulíka neobrátil na Ústavný súd a referendum vyhlásil na 18. septembra. Spojenie referenda s komunálnymi voľbami odmietol, pretože vraj ide o špekulatívnu iniciatívu s cieľom ovplyvniť výsledok volieb. „Referendum nebude drahé kvôli prezidentovi, bude drahé kvôli ich hlúposti,“ povedal a dodal, že referendum je zbytočné, pretože štyri zo šiestich otázok plánuje nová vláda riešiť vo svojom programe. 

SaS reagovala nesúhlasne a tvrdila, že referendum nestráca význam. Za tie dva mesiace sme sa však o vzťahu strany k plebiscitu dozvedeli ďalšie dve veci: 1. Strana nenominovala do Ústrednej komisie pre referendum svojho zástupcu (kvôli čomu Smer inicioval hlasovanie o odvolaní Richarda Sulíka z postu predsedu parlamentu). SaS svoju neprítomnosť v komisii ospravedlnila tým, že sa sústreďuje na obsadenie okrskových komisií; 2. K plebiscitu nenabádajú žiadne spoty, bilbordy ani tlačovky. A predseda strany Richard Sulík sa na svojom blogu k téme naposledy vyjadril 22. júla. Čo si z tohto správania majú odniesť voliči?

Nedá sa povedať, že inštitút referenda sprofanovala SaS. Táto strana len pokračuje v slovenskej referendovej tradícii. V tradícii neprofesionálneho prístupu a populistických otázok. V tradícii nezáujmu iniciátorov o svoj nápad, ktorý slúži často len na ich zviditeľnenie. V tradícii nezáujmu iniciátorov o tých, ktorí podpisujú petičné hárky azda aj v snahe zmeniť správu vecí verejných. 

Žiaľ, aj najnovšie referendum zrejme zapasuje do bizarnej zbierky slovenských všeľudových hlasovaní. Je to škoda, pretože referendum v normálnejších krajinách s normálnejšími politikmi má svoj zmysel.