Striedmosť neznamená hladomor

Projekt nevyhnutnej, recesiou vynútenej rozpočtovej diéty, akú podstupujú prakticky všetky krajiny regiónu, vyvolal na Slovensku veľké rozčarovanie ešte skôr, než boli predstavené jeho konkrétne kontúry. Prečo vlastne treba po vystrábení sa z choroby globálnej recesie (v prvom polroku už Slovensko znova obdivuhodne rástlo o 4,7 percenta) nasadiť špenátovú diétu? Nemôžme sa hneď vrátiť k hodovaniu spred choroby? 

Ostatné dva roky nám na Slovensku pripomenuli, čo to znamená byť – rečou ekonómov – „otvorenou ekonomikou“. V rokoch hojnosti sme sa vďaka rastu exportného priemyslu tešili čínskym tempám expanzie (vrátane solídneho rastu zamestnanosti) bez toho, aby sme sa museli báť nezdravých dôsledkov rekordného cvalu, teda prehriatia sprevádzaného takými neželanými dôsledkami, ako je zrýchlené znehodnocovanie kúpyschopnosti miezd a úspor. Na druhej strane sme sa tiež presvedčili, že nie sme ostrovom samým pre seba, a neúspech našich exportných partnerov sa nás bytostne dotýka, hoci ho môžeme pramálo priamo ovplyvniť. Keď sa na prelome rokov 2008 a 2009 prudko prepadol nemecký a európsky priemysel, exportne orientované slovenské hospodárstvo ho nasledovalo v medziročnom reálnom poklese o 4,7 percenta. Pritom striktne štatisticky sme v roku 2009 zaznamenali reálny pokles konečnej spotreby domácností len o 0,7 percenta. Naše oslabenie bolo teda najmä dôsledkom viac než 16,5-percentného prepadu exportu (ale aj investícií o 10,5 %). Byť otvorenou ekonomikou pritom nie je len „hendikep“ malých krajín. Za relatívne otvorené možno označiť aj hospodárstvo európskeho ťahúňa Nemecka, ktoré do sveta vyváža len o málo menej než miliardová Čína. V globalizovanom medzinárodnom obchode sú otvorené ekonomiky tie, ktoré sa dokázali úspešne presadiť v ostrej globálnej konkurencii na zahraničných trhoch. 

V takomto prostredí sa môže zdať hospodárska politika ako boj s veternými mlynmi globálnych prúdov. Práve preto sa však jej priority musia sústrediť na to, čo dokážeme priamo ovplyvniť: zdravie verejných financií a s ním súvisiacu medzinárodnú konkurencieschopnosť. Udržanie zdravého rozpočtového deficitu je v našich rukách a hrá dôležitú úlohu pre stabilné podnikateľské a investorské prostredie, od ktorého závisia pracovné miesta.

Najvážnejšia povojnová recesia oslabila hospodársku aktivitu v roku 2009 a jej oživenie napreduje len pomaly. Prakticky celá Európa sa presvedčila o vplyve cyklického hospodárskeho oslabenia na roztvorenie nožníc medzi výdavkami a príjmami. Praktickú lekciu o tom, prečo je rýchle rozšírenie schodku vo verejných financiách a zrýchlenie rastu verejného dlhu nebezpečné, prinieslo nielen Grécko, ale ešte pred ním aj susedné Maďarsko. Turbulencie na finančných trhoch nepridávajú ani pohode súkromného sektora – ten si spravidla požičiava drahšie než vláda. Neadekvátny schodok môže v lepšom prípade viesť k zdraženiu pôžičiek, v horšom až k neochote veriteľov ďalej požičiavať, ako sa v októbri 2008 presvedčilo Maďarsko. Pritom staré dlhy boli brané s niekoľkoročnou dobou splatnosti, priebežne si teda krajiny musia znova požičiavať, aby ich prefinancovali. Preto nemôžu ignorovať názor finančného trhu, ktorý však nežiada nič viac, než aby sa financovaný dlžník držal v dobrej finančnej kondícii. Tlak na zníženie deficitu teda nie je žiadnym zlomyseľným diktátom finančných trhov, je v záujme každej krajiny držať sa v dobrej kondícii. Ako nás učili dedovia, prikrývaj sa perinou, na akú máš.

Konsolidáciu verejných financií, teda zníženie deficitu, možno dosiahnuť len zvýšením rozpočtových príjmov, škrtmi vo výdavkoch, alebo ich kombináciou. Kombinované konsolidačné opatrenia, na strane výdavkov aj príjmov, uskutočnili v ostatnom období nielen Grécko, ale aj Maďarsko, Česko či Rumunsko. Akokoľvek by to účtovníci radi zahmlili, na strane výdavkov je okrem tých „bežných“ (okrem administratívy aj výdavky vynútené existujúcimi zákonmi) aj približne 15 percent kapitálových výdavkov, investícií. Na strane príjmov patria medzi najväčšie kapitoly eurofondy (23 % tohtoročného plánu) a daňové príjmy (69 % celkových príjmov). Približne tri štvrtiny daňových príjmov predstavujú nepriame dane (DPH 52 % a spotrebné dane 23 %) a len 14 percent daň z príjmu právnických osôb. Tak citlivo vnímané dane z príjmu fyzických osôb sú prerozdeľované samosprávam a pre centrálny rozpočet hrajú marginálnu rolu (odvody sú príjmami Sociálnej poisťovne).

Viaceré krajiny regiónu, ktoré siahli pri rozpočtovej konsolidácii po opatreniach na príjmovej strane, menili práve sadzby nepriamych daní. Príjmové opatrenia na strane nepriamych daní sa nielen jednoduchšie implementujú, ich priamy finančný prínos pre rozpočet je výraznejší a lepšie predvídateľný. Vlani tak urobili v Česku a Maďarsku, tento rok zvýšilo DPH ešte v priebehu roka Rumunsko. Mierne hospodárske oživenie nie je zárukou masívnej tvorby nových pracovných miest, ani rastu ziskov firiem (často skôr naopak ostrejšia konkurencia odhrýza zo ziskových marží). Vo všeobecnosti preto platí, že zmeny priamych daní sú nielen experimentom s neistým efektom, no najmä sa môžu nepriaznivo dotknúť konkurencieschopnosti slovenských firiem. Navyše sa môžu podpísať nepriaznivo na atraktivite domáceho podnikateľského a investorského prostredia. V období rozpočtovej konsolidácie spravidla vlády ako nástroj oživenia hospodárskeho rastu uvažujú aj o nižších priamych daniach. Akokoľvek paradoxne to pôsobí, takéto úvahy sú postavené na predpoklade, že silnejšia a rýchlejšie rastúca ekonomika pomáha odľahčiť výdavky (napríklad priaznivejším vývojom nezamestnanosti), ale v konečnom dôsledku cez vyššie nepriame dane pomáha posilniť aj rozpočtové príjmy. 

Na strane výdavkov sa opatrenia robia ťažšie, najmä preto, že veľká časť výdavkovej strany rozpočtu je naviazaná na existujúcu legislatívu. Preto aj s priamym efektom z rozpočtových škrtov možno počítať nepomerne neskôr než v prípade napríklad zmien nepriamych daní.

Rozsah, v akom došlo za prvých sedem mesiacov k prehĺbeniu diery v slovenskom štátnom rozpočte, môže na prvý pohľad vyvolávať paniku a strach z toho, že v špajze stali len suché rožky. Pri bližšom pohľade je zrejmé, že Achillovou pätou tohtoročného hospodárenia štátu bolo naplánovanie o štvrtinu vyšších výdavkov. Na opačnej strane sa plánovalo s medziročným strojnásobením čerpania eurofondov, ktoré mali predstavovať až 23 centov z každého utŕženého eura v príjmoch štátneho rozpočtu. Táto, spolu s DPH najdôležitejšia príjmová kategória sa plnila za prvých sedem mesiacov len na necelých 29 percent. Výdavky sa čerpali len s miernym brzdením na úrovni 52 percent nafúknutého celoročného plánu (celkové príjmy dosiahli 48 % plánu). Najmä tento rozpor sa podpísal pod to, že celoročný deficit bol už po júli vyčerpaný na úrovni 64 percent a do konca roka ostal priestor na sekeru len za 1,3 miliardy eur. Aj preto MMF upozornil, že bez dodatočných opatrení môže tohtoročný deficit dosiahnuť ešte horší výsledok než vlani (6,8 % HDP).

Viac než trojnásobný schodok oproti roku 2008 (2,3 %) je iste dôvodom na znepokojenie. Naozaj v špajze nič nezostalo? Daňové príjmy rozpočtu za prvých sedem mesiacov tohto roka dosiahli 4,5 miliardy eur, čo je menej ako 4,9 miliardy eur z porovnateľného obdobia 2007 (kedy ekonomika rástla dvojciferne), ale takmer rovnako ako v roku 2006. Treba dodať, že celkové rozpočtové príjmy vrátane rastúceho prílevu eurofondov dosiahli ku koncu júla približne 6 miliárd eur, len o 200 miliónov menej než v rekordnom roku 2008. Áno, problémom je skutočnosť, že počas hojných rokov rýchlo rástli výdavky, za prvých sedem mesiacov až na 8,4 miliardy eur. Daňovníci sa môžu právom pýtať, čo viac za tieto nafúknuté výdavky poskytuje štát oproti roku 2008, kedy v rovnakom období minul len 6,2 miliardy eur. Len ťažko možno z tohto nárastu viniť zdražovanie (na konci roku 2009 bola medziročná inflácia len 0,5-percentná).

Tráva je vždy zelenšia na opačnej strane kopca a dane nie sú nikdy dosť nízke. O tom netreba diskutovať. Je dobré pozrieť sa na to, ako sa na financovaní verejných služieb podieľajú daňovníci na Slovensku v medzinárodnom porovnaní. Podľa americkej Heritage Foundation dosiahlo v ostatnom roku celkové daňové zaťaženie na Slovensku 29,7 percenta HDP, čo nadácia v rámci svojho hodnotenia ekonomickej slobody označuje za „relatívne nízku“ záťaž. V Česku sa daňové zaťaženie pohybuje na úrovni 36,9 % HDP, v Maďarsku 39,9 %, v Poľsku 33,5 %, v Rakúsku 41,9 % a v Nemecku až 40,8 % HDP. Rumunsko, ktoré tento rok zvýšilo DPH z 19 na 24 %, dosahovalo ešte pred týmto krokom celkové daňové zaťaženie na úrovni 30,1 % HDP. 

Dôvod na hľadanie priestoru na škrty vo verejných výdavkoch je každý deň. Škrty sú však behom na strednodobý horizont. Verejné financie treba konsolidovať čo najskôr. Aj preto viaceré krajiny regiónu siahli po flexibilnejšom nástroji zmeny nepriamych daní.

Ozdravenie verejných financií je teda len o priblížení pomeru medzi výdavkami štátu k jeho príjmom. A to v prostredí, ktoré si vyžaduje rozhodnosť a akcieschopnosť. Presvedčilo sa o tom Maďarsko, keď po rétorike odmietajúcej špenátovú diétu poskočila krátko po voľbách jeho riziková prirážka v priebehu niekoľkých dní z 2,5 na takmer 4 percentá a stále je o tretinu vyššia, než bola na jar, keď bolo ešte Maďarsko príkladom krajiny, ktorá v závislosti od záchrannej pomoci MMF plnila nepopulárne ozdravné opatrenia. Môže človek ignorovať príkaz lekára dodržiavať diétu? Človek môže čokoľvek, no nie všetko mu osoží, niekedy na to dokonca aj doplatí. Napríklad vyššími úrokmi za staré dlhy.