Vo vlastnej šťave

To, či bude úspešná, je otázne, keďže politika tzv. dobrovoľnej repatriácie, ktorá dostala Paríž pod paľbu kritiky, je tiež veľmi otázna. Zrejme preto, aby „nepremeškali príležitosť mlčať“ (Chirac blahej pamäti), pozvánku vôbec nedostali štáty, odkiaľ problémová migrácia prichádza. Úmysel premeniť konferenciu na tribúnu kritiky „východnej EÚ“, kde sa stále diskriminujú menšiny a zle sa využívajú eurofondy, je zrejmý. 

Sarkozy však touto aroganciou odvádza pozornosť, keďže nikto netvrdí, že na situácii vlastných Rómov sú vlády v Bukurešti či Sofii bez viny. Sú zodpovedné ešte podstatne viac, než česká a slovenská vláda v čase exodov do Británie či Kanady. Tie pritom boli hostiteľskými štátmi riešené tiež politicky „nekorektne“. Také vlny averzie, ako teraz Sarkozy, však nevyvolali. Dokonca ani Berlusconi pri likvidácii rómskych táborov pred dvoma rokmi.

Tvrdenia (napríklad Georgea Sorosa), že ide o „vyháňanie občanov EÚ na základe etnického pôvodu“, sú však príliš príkre. Dá sa stotožniť s pohľadom, že 300 eur na hlavu plus letenka domov nie je „farboslepá“ ponuka na dobrovoľný individuálny odchod, ale stimul. A kto chce, môže za tým vycítiť aj „ducha rasizmu“ (Schwarzenberg). Avšak ignorovať kontext je pokrytecké. Kontextom je drobná i väčšia kriminalita a dokonca útok na policajnú stanicu, čo sú javy, asociované v dnešnom Francúzsku nie so všetkými nelegálnymi imigrantmi (nad 3 mesiace pobytu bez obnoveného povolenia), ale práve so skupinou, na ktorú je „repatriačná dávka“ cielená. Námietka, že voči každému narušovateľovi zákona je možné postupovať individuálne, je relevantná, lenže iný dôležitý princíp, ktorým je povinnosť štátu starať sa o bezpečnosť a pokoj svojich občanov, je ňou ignorovaný. 

Pravda je, že Sarkozy populistickým čuchom objavil novú kauzu na zlepšenie svojej pozície pred blížiacimi sa voľbami. Veľká otázka je, či však existuje spôsob, ako dodržať všetky vysoké princípy tak, aby sa problém, ktorý je reálny a živý,  aj skutočne riešil. 

Mimochodom, celý príbeh by padol pod iné svetlo, keby komunita, ktorá sa „repatriuje“, nemala občianstvo EÚ. Aj Sarkozyho kritici to pokladajú za kľúčové. Lenže – čo pamäť siaha, Francúzi nielenže presadzovali najviac integrácie do hĺbky i šírky (zlomom bol až „poľský inštalatér“ a Turecko), ale boli aj hlavným advokátom Rumunska práve proti hlasom, že zo svojej podstaty Balkán nemá na integráciu v roku 2007. Integrácia však bola presadená, podobne ako iné rýchle integrácie, vo veľmi heterogénnom priestore, keďže „európsky projekt“ vraj musí napredovať... 

To, že Sarkozy zapadol do osídiel, ktoré si nastražili Francúzi sami, je lastovička, ktorá veští novú jar takých otázok, akou napríklad je, či medzi základné ľudské práva, garantované každému v rámci Únie, patrí aj právo na francúzsku životnú úroveň.