Dedinka, plná ticha

Horehronský Šumiac s 1 380 obyvateľmi je takou dedinkou. Rozľahlé vyasfaltované „námestie“ pred školou a obecným úradom, v strede kaplnka, vedľa kostol, dva obchody so zmiešaným tovarom, dve pohostinstvá, bar. Na jednom konci dediny futbalové ihrisko, na druhom družstvo. Staré, malebné drevenice, mohutné múranice, brechajúce psy vo dvoroch, zregulovaný potôčik. 

Sedíme v pohostinstve, obloženom drevom, a kamarát Šimon Bošeľa, sedemdesiatsedemročný gazda, celoživotný lesný robotník, objednáva po štamprlíku „hámorníckej“. „Že neuhádneš, čo to je?“ pýta sa, núkajúc nápojom, ktorý mu krčmár mieša podľa jeho receptúry. Chutí ako demänovka alebo becherovka, ale je to číra borovička, v ktorej je cvrknuté karpatské brendy. Zapíjaná čistou vodou chutí lahodne. „Je to tu smutná dolina,“ vzdychne Šimon, vysvetľujúc: „Kedysi tu boli v každom dvore kone, dve – tri kravy, svine, plno hydiny, na družstve zo tritisíc kráv, všetko pospásané, vykosené. Dnes je na družstve kráv zo dvesto, zamestnancov vari tridsať, v dedine asi päť kravičiek a pár koníkov. Ľudia sa odnaučili robiť, nechce sa im dopestovať si, dochovať, všetko už kúpia hotové, len na pekáč položiť.“ Spolustolovníci prikyvujú a zdvíhajú poldecáčiky. Aj oni kritizujú vysokou trávou zarastené okolia mnohých domov, záhumnia, priekopy. Nie je to nič vábne, ale ani tragické, zaburinené priestranstvá akosi patria ku koloritu slovenských miest a dedín. Chlapi sa sťažujú, že v dedine a okolí niet poriadnej roboty, a tak mladí utekajú po Slovensku alebo do sveta. Kto má šťastie, nájde si prácu najbližšie v Poprade, Brezne, Podbrezovej, Banskej Bystrici. Na týždňovky. Potom sa reč zvrtne na spôsoby údenia domácej slaniny a my sa so Šimonom poberáme obzrieť jeho koňa, s ktorým chodí ťahať drevo do lesa. Gazda vyvádza žrebca z maštale, kôň s jemným náznakom grošovania v srsti sa na dvore vzpína, pobehuje. „Daj pozor, nech ťa neprevalí,“ volá Šimon a láka zviera na hrsť čerstvej trávy.

Kritický k súčasnosti Šumiaca je i Mikuláš Gigac, šesťdesiatštyriročný zberateľ rurálnych zvoncov. V zbierke, umiestnenej v drevenici – súkromnom múzeu, má takmer tritisíc zvoncov, spiežovcov, rolničiek – mnohé vyše storočné. Za tri eurá vstupného všetko poukazuje a vysvetlí, zazvoní, zacinká. V ďalšej miestnosti je zbierka krojov: vyšívané sukne, košele, zástery, zápästky, vesty. Všetko ručná práca, žiadny vzor sa neopakuje. „Každá žena si vyšila vlastné motívy, inšpirované hlavne lúčnou kvetenou. Preto je každý kroj originálom. Bola to poctivá práca, švy, výšivky a farby držia aj po vyše sto rokoch, tie kroje sú dodnes použiteľné,“ vraví nadšený zberateľ a ľudový hudobník, ku ktorému po inšpiráciu a rady chodievajú i profesionáli z Lúčnice alebo SĽUK-u. „Dnes si ženy, dievčatá, už kroje nešijú, nevyšívajú. Mladá generácia stráca záujem. Korene, generačné zakotvenie v regióne, miznú s vlnami nových obyvateľov, prisťahovalcov. Napriek tomu sa nám darí udržiavať ľudové tradície vďaka folklórnym súborom Šumiac a Šumiačaník,“ vraví zberateľ. Ostatné cédečko Šumaca z roku 2007 osobne uviedol do života prezident Gašparovič, ktorý Šumiac rád navštevuje najmä pri každoročnom zapaľovaní vatier zvrchovanosti. „Obávam sa však, že o pár rokov šumiacke a horehronské folklórne tradície zaniknú, ostanú z nich len muzeálne spomienky. Nebude pokračovateľov,“ cinkne na spiežovec Mikuláš Gigac.

Napriek tomu, že je Šumiac najvýhodnejším miestom na výstup na dominantu kraja – Kráľovu hoľu (mimochodom, žiadny „strom zelený, čo má vrch naklonený“ na nej nerastie, je tam len tráva a červeno-biely stožiar televízneho vysielača), niet v dedinke turistického zázemia. Okrem približne desiatich penziónov s príťažlivou domáckou atmosférou, ale bez možnosti stravovania. „Nemáme tu žiadnu reštauráciu či bufet s možnosťou občerstvenia. Ani informačné centrum, to by sme chceli vybudovať,“ hovorí Jarmila Gordanová z obecného úradu. Počas školského roka si však môže turista objednať obed v školskej jedálni. Inak je najbližšia možnosť verejného stravovania až v Telgárte, vzdialenom sedem kilometrov, kde je pizzeria. „Rozhýbať turistický ruch je u nás ťažko,“ konštatuje referentka Gordanová, narážajúc na chýbajúcu infraštruktúru. „Máme pritom jedinečnú devízu: zachovanú, vari panenskú prírodu okolo. Na jednej strane je to výhoda, na strane druhej sú tu hlasy, volajúce napríklad po výstavbe lyžiarskeho strediska. Ale to je v Telgárte, tu by asi bolo zbytočné. Skôr uvažujeme o tom, že v zime ponúkneme návštevníkom kilometre bežeckých tratí v okolí, v lete zas poznávacie cyklistické chodníky. Kráľova hoľa totiž nie je jedinou prírodnou zaujímavosťou okolia a cykloturisti k nám nechodia len zo Slovenska, ale i z Česka, Maďarska, Poľska.“ Pani Gordanvá upozorňuje i na to, že na Šumiac prichádza čoraz viac ľudí hľadať oázy ticha a pokoja. Veľa ľudí zo Slovenska sa zaujíma o kúpu domu či chalupy, mnohí sa sem dokonca presťahovali z opačného kúta krajiny. Práve preto, že Šumiac nie je poškvrnený megalomanskými projektmi developerov a nezasiahla ho masová turistika. V lete je v okolitých lesoch plno húb a lesných plodov, voda je tu čistá, pramenistá, počas jasných nocí vidno hviezdnu oblohu. V zime je sneh biely a vŕzga pod nohami. Pre mestských ľudí je Šumiac malým rajom na Slovensku.

Šumiac je najzápadnejšie lokalizovaná grécko-katolícka obec na Slovensku. „Postavenie tých, ktorí sa vždy hlásili k starej viere, nikdy nebolo ružové,“ vraví miestny grécko-katolícky farár František Takáč s upozornením, že grécki katolíci boli na Horehroní už v sedemnástom storočí: „Vždy však boli v pozícii akýchsi utláčaných, odstrkovaných, čo sa prejavilo na ich povahách, v húževnatosti nátur. V čase takmer osemdesiatročných reformácií sa tu vystriedalo okolo jedenásť evanjelických farárov, no neujali sa. Ľudia ich neprijali, vždy sa držali starej viery a zvykov.“ Po pôvodných zakladateľoch a osídlencoch Šumiaca, ktorí mali rusínsky pôvod, ostal v hlasoch Šumiačanov charakteristický prízvuk i množstvo slov, používaných v bežnej reči. V belostnom kostole v strede obce sa v nedeľu slúžia dve omše. Jedna v staroslovienčine, druhá po slovensky. Na obe sa poschádza dostatok veriacich, staršie ženy chodia v krojoch, taký je zvyk. V obci žijú aj evanjelici, rímski katolíci, kalvíni, pravoslávni – tí majú svoju modlitebňu – i jehovisti. Vo viere nik nikomu neprekáža.

Takmer tretina obyvateľstva Šumiaca je rómskeho pôvodu, v miestnej základnej škole je vyše 150 detí, z toho takmer stovka Rómov. „S Rómami tu problémy nemáme,“ tvrdí Jarmila Gordanová, „keď si človek získa ich dôveru, tak by mu dali i to posledné, čo majú. Uctia si ho, pohostia. Väčšina z nich býva v murovaných domoch, aj keď skromných, udržiavajú si poriadok, platia za odvoz odpadu. Priemerne majú po tri-štyri deti, väčšina žije z podpôr, sociálnych dávok, príspevkov za opatrovateľstvo. Niektorí sú živnostníci, pracujú hlavne v lese pri ťažbe a spracovaní dreva.“ Dodajme, že v sezóne sa mnohí Rómovia živia aj pololegálnym zberom čučoriedok (v šumiackom nárečí borovňíc), brusníc, hríbov, malín, „kohuťikou“ – teda kuriatok. Plody úspešne predávajú popri cestách, pretože kde niet dopytu, niet ani ponuky. „Šumiac je dva kilometre od hlavnej cesty a miestni Rómovia žijú na kraji dediny, sú teda bokom, izolovaní, uzavretí vo svojom svete. Síce vychodia miestnu základnú školu, ale o ďalšie vzdelávanie väčšina nemá záujem. Chýba im vytrvalosť: vo vzdelaní, vo všetkom. Mladí nemajú žiadnu víziu budúcnosti, netúžia po rozhľade, informáciách. To je na škodu veci,“ uvažuje farár Takáč. Dodáva, že ak sa Rómovia sami nezmenia, nezatúžia opustiť pohodlné zázemie sociálnych istôt, ich spoločenská i ekonomická situácia sa k lepšiemu neobráti.

V Šumiaci, ponorenom do ticha a pokoja, človek rýchlo vypadne z hektického cirkusu všedných dní. Oddych tam nájde v samote (nie však osamelosti), okolitej prírode, v hľadaní živých ozvien miestnych tradícií. To celkom stačí.