Po streľbe v Devínskej

V prvom rade – iracionálne zabíjanie, pre aké sa rozhodol vrah, nie je možné opakovane predvídať ani mu väčšinou nemožno zabrániť. Nemôže to zvládnuť štát, polícia, susedia, rodina, nikto. Ak by sa aj podarilo zistiť akýsi „motív“ tohto konkrétneho vraždenia, ktorý by azda ukazoval na zdroj problému, a teda aj na jeho možnú prevenciu, iný vrah bude mať celkom iný motív, a variácií je toľko, že ich prevencia je čistá ilúzia. Povedané priamo – mediálny pocit, že „po Devínskej“ žijeme v akomsi neistejšom svete, a že štát by sa mal postarať o návrat k istejšej minulosti, je nebezpečný sebaklam, ktorý povedie buď k zbytočnému bujneniu štátu, ktoré aj tak ničomu nezabráni, alebo k depresii zo sveta, v ktorom sa bojíme chodiť po uliciach. Strach nie je namieste. Tento svet je krásny, ale aj neistý a nebezpečný, vždy taký bol, pred i po Devínskej, a nikdy nebude iný. Správnou reakciou na streľbu do nevinných ľudí je preto účasť, spoločný smútok a uvedomenie si krehkosti života, nie utopické sny o bezpečnom svete a hysterické volanie po štáte, ktorý všetko vyrieši.

Po druhé – je úplne namieste pýtať sa, či štát, v tomto prípade polícia, urobila všetko čo mohla. Či zasiahla včas, či zaistila bezpečnosť ohrozených, či dodržala stanovené postupy. Ale písať o nezvládnutí akcie bez jej znalosti, chcieť okamžite informácie, hoci ešte nie sú známe, spochybňovať rýchlosť zásahu bez vedomosti, koľko naozaj trval a koľko trvajú podobné zásahy inde, je nielen chyba, ale aj nezodpovednosť. Keď neznámy človek začne nečakane strieľať, žiadna polícia na svete nezasiahne rýchlejšie, než si guľky nájdu svoje obete. Príkladov je nespočetne veľa. Podľa všetkého, čo je zatiaľ o tomto zásahu polície známe, pritom išlo o jej dobrú prácu. Prečo teda tá mediálna predpojatosť či dokonca absurdné spochybňovanie šéfa polície Spišiaka? Čo konkrétne zanedbal? Čo mal riešiť inak? V čom pochybili jeho podriadení? A čo z toho mohol za mesiac vo funkcii zmeniť? Ak sú odpovede neznáme, namieste je pokorné ticho, nie predvádzanie sa konkurencie.

Po tretie – tragédia v Devínskej ukázala, že politici, koaliční aj opoziční, majú väčšiu zdržanlivosť, než médiá. .týždeň oceňuje, že politické strany nevyužili túto príležitosť na zvyšovanie vlastnej popularity. Špeciálne oceňujeme, že ani opozícia zatiaľ nezneužila smrť nevinných ľudí na útok proti vláde.

Po štvrté – keď ide o život a smrť, ešte viac než inokedy musia médiá vážiť slová, preverovať fakty a držať sa rozumu. Rozšíriť, že v prípade šiestich zastrelených išlo o rómsku rodinu, hoci nešlo, odvysielať reportáž, že vždy išlo o problémovú rodinu a byt, hoci nešlo, je zlyhanie, ktoré šíri do spoločnosti nebezpečný jed rasizmu a akúsi zvrátenú tvár spravodlivosti. Buďme ako médiá féroví – ak od politikov či polície žiadame profesionalitu, pravdivosť a bezchybnosť, prečo u seba tolerujeme povrchnosť, lži a necitlivosť? Oni majú odstupovať aj pri najmenšom pochybení, a my čo? Devínska nastavila médiám zrkadlo, a opäť to nie je pekný obraz.

To, čo sa minulý týždeň stalo, je hrozné. Osem ľudí nežije, ďalší sú vážne zranení, susedia a ľudia v okolí streľby zažili strašidelný deň, Devínska je v šoku, Slovensko je zarazené. Nič z toho sa už nedá vrátiť späť. Ale čosi sa už dá. Oceňme konkrétnych policajtov, ktorí nasadili život, postarajme sa o pozostalých a zranených, zastavme lacné mediálne lži a nezmyselné obviňovanie polície, a najmä – skúsme sa spoločne vrátiť od smrti k životu.