Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jeruzalem – mesto nárekov a stretávaní

.matúš Zajac .časopis .kultúra

Moje kroky Jeruzalemom viedli spleťou uličiek, pretínaných rušnou vravou i ľudskou bázňou. Tu sa odohrávajú príbehy a osudy rôznorodého obyvateľstva mesta aj letmé dotyky jeho návštevníkov.

Všetky kroky vedú k jedinému cieľu, no každé za iným účelom. Nádej odpustenia, hľadanie odpovede, prejav úcty, vzdanie pocty či očakávanie silného zážitku. Stret rôznych ciest i náboženstiev. Súčasné sa krížilo s minulým a všetko dýchalo dávnou históriou prekračujúcou hranice časomiery. 
Očarujúca žiara svetla presvietila sústredené tváre pútnikov z celého sveta, sústreďujúcich sa na modlitbu. Tiché spevy oplývajúce nehou modliacich sa veriacich z rozmanitých cirkví a ich jednotu som nestretol ani na Vatikánskom námestí. Vonku pred chrámom už číhali predávajúci moslimovia, ktorí ovládali všetky pre ich predaj dôležité jazyky – od poľštiny cez ruštinu až po angličtinu. 
Bolo zaujímavé sledovať moslimských kľúčiarov, ako s pochopením hľadia na zhromažďujúci sa dav pri kaplnke Anjelov, v ktorom sa nachádza Ježišov hrob. To určilo aj ďalší smer mojich krokov, sprevádzaný túžbou spoznať bežný život moslimskej časti mesta a jeho každodenné aktivity. Bol som milo prekvapený otvorenosťou a všadeprítomným rodinným zázemím moslimov. Čím viac som sa blížil k Múru nárekov, tým viac sa míňali židia s moslimami a kresťanmi. Boli to fascinujúce okamihy. Hľadanie i utvrdzovanie rôznych odtieňov pravdy, kde je pre každého iba jedna tá správna, no v mieri býva tolerovaná aj tá druhá. Pred bránami ma ubrzdil siahodlhý rad čakajúci na bezpečnostnú kontrolu. Vraj „fotografovať sa nesmie“. Fotoaparát takmer skončil v brašni.
        Keď som ostal stáť oproti Múru nárekov, mojím prvým pocitom bol chlad. Potreboval som sa dostať aj za cenu riskovania k ohnisku emócií, ktoré sa predierali na povrch cez modlitby ortodoxných židov. S údivom som sledoval to sústredenie, oddanosť až po emocionálnu extázu. Muži v čiernych klobúkoch sa tisli k stene a celým svojím Ja prežívali vnútornú krásu viery umocňovanej silou jej významu. Dokonca aj vojaci pri stene, so samopalmi v rukách, vyzerali duchovne, akoby sa ospravedlňovali za svoje činy. Nádeje vpísané na lístočky papiera a následne vtlačené do stien múru. Tisíce prosieb z celého sveta a pritom každá iná. Jedinečná podoba nesplnených či nezodpovedaných otázok, vyvierajúcich zo zákutí srdca. Duchovné tajomstvo človeka. 
Samozrejme, otázky typu prečo som tam a snažím sa zaznamenať ich v týchto intímnych situáciách až po otázky k mojim koreňom a názorom na vieru. Moja odpoveď znela: „Som fotograf podôb viery, ktorým sa venujem už vyše desať rokov a stále ma láka spoznávanie otázky, prečo kto verí.“ Usmiali sa a kamarátsky ma potľapkávali po pleciach. Bol to príjemný pocit.
Jeruzalem – mesto, v ktorom si každý z nás môže nájsť niečo pre seba, niečo o sebe, čo obohatí a naplní jeho vnútro. Objavovanie stôp a znovuprežívanie starých biblických príbehov. Sila viery a nádeje. S tým sa môžu ľudia stretnúť len na pár miestach, na miestach, ktoré sú poznačené bolesťou, utrpením a zároveň láskou. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite