Šesťdesiat rokov odpustenia

Nestáva sa často, aby v kaplnke kňazského seminára bolo veľa žien, ba aby v nej bolo viac žien než mužov. Keď sa však v nedeľu 29. augusta 2010 konalo v Kňazskom seminári svätého Františka Xaverského v Badíne spomienkové stretnutie rehoľných sestier na Akciu R, v laviciach tamojšej kaplnky sedeli takmer výlučne ženy.

Okrem troch biskupov, desiatky kňazov a niekoľkých televíznych technikov sa tu zišli tri stovky rehoľných sestier, aby spoločne spomínali na ťažkú dobu a zatváranie ženských kláštorov v 50. rokoch 20. storočia. Zároveň však prítomní ďakovali za dar rehoľného povolania a za vernosť sestier, ktoré Akciu R osobne zažili. 

Stretnutie sa začalo omšou, ktorou rehoľné sestry vyjadrili vďaku Bohu. Celebroval ju banskobystrický diecézny biskup Mons. Rudolf Baláž. Sám zakúsil, čo znamená byť prenasledovaný komunistickým režimom, keďže mu ako aktívnemu kňazovi, nebezpečnému pre totalitnú moc, odobrali štátny súhlas a dvanásť rokov pracoval ako šofér štátneho podniku, a tak veľmi dobre vedel, o čom hovorí, keď spomínal sestry, s ktorými sa ešte ako dieťa stretával vo svojom rodnom kraji. Práve svedectvo života sestier, pracujúcich v nemocnici, malo vplyv na jeho rozhodnutie stať sa kňazom.

V programe rezonovala aj vďačnosť rehoľným sestrám. Všetky sestry i hostí privítala predsedníčka Konferencie vyšších predstavených ženských rehôľ na Slovensku sr. Justína Kostúrová OP. Vo svojom príhovore vychádzala zo slov básnika Milana Rúfusa: „Len vernosť človeka na svedka povýši.“ Vyzdvihla svedectvo starších spolusestier, ktoré prežili ťažké obdobie komunizmu: „Počas tohto obdobia si prešli tvrdou skúškou odvahy, viery a vernosti. Prežili akoby štyridsať rokov exilu, počas ktorých im tí, ktorí boli pri moci, chceli zakázať spoločne žiť, pôsobiť na verejnosti, vykonávať apoštolskú činnosť, prijímať nové povolania, chceli im zakázať vydávať svedectvo o prítomnosti Boha vo svete. Ale práve to sa im nepodarilo. Vďaka utrpeniu, ktorým museli prejsť, hlavne vďaka vernosti, sa ich svedectvo stáva dnes ešte silnejším, presvedčivejším a podnetnejším.“

Začiatkom 50. rokov, keď chápadlá červenej chobotnice začínali zvierať spoločnosť a spoločenské vzťahy, bol náboženský život ešte stále prirodzenou súčasťou spoločnosti. Keďže mnohé rehoľníčky pracovali v školstve či zdravotníctve, snahou komunistov bolo eliminovať ich vplyv na spoločenské vzťahy, a napokon úplný zánik rehoľného života. Ako v historickom pohľade na Akciu R pripomenul historik a rehoľník verbista Tomáš Gerbóc, keďže mnohé zo sestier nebolo kým v práci nahradiť, tie, ktoré pracovali v nemocniciach a ústavoch sociálnych služieb, boli spočiatku týchto zásahov ušetrené. Demonštrácia sily komunistického režimu tak bola zároveň ukážkou jeho veľkej slabosti a strachu. 

Doba, to sú však ľudia, a história, to sú konkrétne ľudské príbehy. Aj Akcia R a doba prenasledovania zanechala niečo jedinečné v jedinečných ľuďoch. O autenticite času prenasledovania hovorili na stretnutí sestry, ktoré zažili a pamätali si dni skúšok. Napriek mnohým útrapám nespomínajú na svojich vtedajších neprajníkov s hnevom a zatrpknutím. Naopak, ich slová sú plné odpustenia, dokonca vedia o týchto okamihoch rozprávať s humorom. Sestra Cherubína Siváčková z rehole Dcér kresťanskej lásky (vincentínok), ktorá sa prítomným prihovorila osobným svedectvom, hovorila, ako ju predstavená poverila, aby sa venovala formácii mladých sestier. Darilo sa jej to tajiť sedem rokov, no po odhalení ju práve pre tento dôvod štátne orgány súdili a tri a pol roka väznili za vlastizradu. Jej spolusestry a kňazi dostali ešte viac. Po súde za ňou prišli dvaja civili a ponúkali jej mnohé výhody, vrátane bytu a dobrého zamestnania, ak sa zriekne rehoľného rúcha a zasväteného života. „Ja som povedala, že so zdravým rozumom to nikdy neurobím.“ No keď jej úlohu formácie dorastu chceli predstavení zveriť aj po rokoch, s úsmevom odpovedala: „Mne to už nedávajte. Ja som už za to raz sedela.“

Súčasťou spomienkového stretnutia bolo aj vystúpenie pozvaných hostí. František Mikloško vo svojich slovách vychádzal zo známeho výroku pápeža Leva XIII., že 20. storočie bude storočím diabla: „Tento ťažký tanec diabla išiel po dvoch líniách, proti dvoch prísľubom, ktoré Boh dal dvom spoločenstvám.“ Jedným bolo spoločenstvo Abrahámovo, ktoré ničil holokaust, druhým bolo spoločenstvo Cirkvi, keď sa komunizmus rozhodol zničiť ju. „Do tohto tanca hrôzy, ktorý istotne rozpútal diabol, ste boli vtiahnuté i vy, milé sestry,“ hovoril František Mikloško. „A to bol vlastne zázrak, že vy ste boli v koncentračných táboroch, vo fabrikách, ale tvorili ste vlastne jediné živé komunity, ktoré v tom čase existovali. Napriek tomu, že ste sa na takýto život odsúdili samy, boli ste jediné hrady a bašty, ktoré prežili komunizmus.“

Je ťažké vyjadriť vďaku tým, ktoré prežili ťažké časy prenasledovania a ktoré zachovali vieru pre čas slobody. Preto sestry poďakovali starším spolusestrám symbolicky: každá z prítomných pamätníčok dostala z rúk predstavenej svojej rehole červenú ružu. 

Historická pamäť je kľúčom k pravdivej budúcnosti. V osobitnom rozhovore pre .týždeň zmysel takéhoto ďakovného stretnutia vyjadrili aj dvaja už spomínaní hostia. Sr. Justína Kostúrová si myslí, že „je dôležité, aby sme si pripomínali, aby sme poznali svoju minulosť, pretože tým, že poznáme minulosť, môžeme aj správnejšie smerovať k svojej budúcnosti. Treba poznávať aj veci, ktoré boli skryté, lebo o mnohých veciach sa nevedelo a je dôležité, aby to vyšlo na povrch. Tieto sestry sú inšpirátorkami aj pre dnešnú dobu.“ Podľa Františka Mikloška bola táto akcia „silnou pripomienkou toho, čo bolo. Zároveň sa prítomnosťou sestier, ktoré to všetko zažili, stala silným zážitkom. Sestry nešli všetky do väzenia, a keby odišli z rehole, boli by všetky spokojne žili svoj občiansky život. To, že po štyridsiatich rokoch a aj teraz je rehoľný život stále tu, to je obeta týchto rehoľných sestier.“