Keď Mirek Topolánek dal prednosť zostaveniu svojej druhej vlády pred predčasnými voľbami, vytvorenie koalície s podporou dvoch prebehlíkov obhajoval heslami, že Česko potrebuje reformy a Paroubka s komunistami treba odstaviť od moci.
Kým to druhé sa mu darí a otázka je len, dokedy, reforma verejných financií, ktorú schválil parlament minulý týždeň, je zhluk kompromisov, ktorý nerieši dlhodobo ani stabilitu rozpočtu, ani zásadne nereformuje daňový systém či zdravotníctvo.
To platí navzdory faktu, že zmena v daniach fyzických osôb je paradigmatická, keďže progresívne sadzby splynuli v jedinú „rovnú“. Podstatnejšie je však to, že ani v koalícii, v ktorej niet typicky ľavicovej strany (Bursíkovi Zelení sú hodnotovým hybridom), sa nielenže nepodarilo presadiť, ale ani sa neuvažovalo o zjednotení sadzieb DPH. To bol pritom absolútne kľúčový prvok slovenskej reformy. Je to dokonale paradoxné, pretože väčšia odvaha pri zdaňovaní spotreby, než je kozmetické zvýšenie dolnej hranice z 5 na 9 percent , by buď vytvorila rezervu na radikálnejšie znižovanie daní z práce, alebo riešila dlhodobejšie príjmy rozpočtu.
O obrovskej sile vplyvových skupín svedčí, že koalícia nenašla odvahu ani na odbúranie množstva výnimiek, čo je základná idea rovnej dane – jednoduchosť. Je pravda, že zmeny prinesú „revolúciu v platoch“, ako ohlásili ústredné denníky. Systém však zostáva neprehľadný, komplikovaný a podnikateľsky málo komfortný, hoci postupné znižovanie sadzieb pre právnické osoby je tiež „krok správnym smerom“. Ale slepačí.
Fakt je ten, že znovuotvorenie celej daňovej sústavy v Česku bude skôr či neskôr nevyhnutné. A nielen preto, že vzhľadom na spory vnútri ODS, ktoré politicky zneisťovali osud „batoha“ do poslednej chvíle, premiér sľúbil „rebelovi“ Tlustému revíziu odpočítateľných položiek už na rok 2009.
Z celej „reformy“ plynie jedno poučenie: Reformovať veľké prerozdeľovacie systémy tak, že na operácii nikto neprerobí, či dokonca všetci zarobia, je jednoducho nonsens. Takýto „cieľ“ si priniesla do vlády z volebnej kampane ODS. Iste, je správne dane znižovať, pretože sú vysoké. Ale postaviť ako základnú dogmu, cez ktorú „vlak nejede“, že po reforme nesmie nikto zarábať v „čistom“ menej ako pred reformou, je populizmus. Síce „pravicový“, ale je, a politicky vypovedá predovšetkým o tom, že aj ODS, programovo určite najkreatívnejšia a najreformnejšia strana strednej Európy, má v realizačnej fáze panický strach z tzv. nepopulárnych krokov, ktoré by mohli odpudiť širšie vrstvy obyvateľstva či silné nátlakové skupiny. (Jedinou výnimkou sú poplatky u lekára a v nemocnici.) V tom nie je žiadny rozdiel medzi Topolánkovým vedením a „Tlustého krídlom“, ktorých spor o dane nehľadal ani tak väčšiu racionalitu a spravodlivosť v systéme, ako kompromis medzi príjmami rozpočtu a prioritou, aby „nikto neprerobil“.
Českí ekonómovia vo vzácnej zhode spočítali, že bez ďalších zásahov do výdavkov – najmä sociálneho rezortu – bude pozitívny efekt celej operácie vyčerpaný do dvoch rokov. Škrty, ktoré sa odhlasovali, fakticky len vracajú stav verejných financií na začiatok roka 2006, pred veľkým predvolebným rozhadzovaním, keď parlament niekoľkými hlasovaniami zvýšil výdavky sociálneho rezortu o neuveriteľných 70 miliárd.
Ako zdôvodnenie existencie vlády s podporou poslancov, ktorých motivácia je podozrivá rovnako ako zastavenie trestného stíhania podpredsedu vlády Čunka (týždeň pred hlasovaním), táto „reforma“ neobstojí celkom určite. Česi majú šťastie, že, ako sa raz vyjadril ešte v opozícii Vlastimil Tlustý, „rozdiel medzi Českom a Maďarskom je jeden rok“. Možno aj dva, ale čas je bežec s dlhým krokom a zdá sa temer isté, že na viac, ako predviedla v auguste 2007, druhá vláda Mirka Topolánka jednoducho nemá.
.peter Schutz
Kým to druhé sa mu darí a otázka je len, dokedy, reforma verejných financií, ktorú schválil parlament minulý týždeň, je zhluk kompromisov, ktorý nerieši dlhodobo ani stabilitu rozpočtu, ani zásadne nereformuje daňový systém či zdravotníctvo.
To platí navzdory faktu, že zmena v daniach fyzických osôb je paradigmatická, keďže progresívne sadzby splynuli v jedinú „rovnú“. Podstatnejšie je však to, že ani v koalícii, v ktorej niet typicky ľavicovej strany (Bursíkovi Zelení sú hodnotovým hybridom), sa nielenže nepodarilo presadiť, ale ani sa neuvažovalo o zjednotení sadzieb DPH. To bol pritom absolútne kľúčový prvok slovenskej reformy. Je to dokonale paradoxné, pretože väčšia odvaha pri zdaňovaní spotreby, než je kozmetické zvýšenie dolnej hranice z 5 na 9 percent , by buď vytvorila rezervu na radikálnejšie znižovanie daní z práce, alebo riešila dlhodobejšie príjmy rozpočtu.
O obrovskej sile vplyvových skupín svedčí, že koalícia nenašla odvahu ani na odbúranie množstva výnimiek, čo je základná idea rovnej dane – jednoduchosť. Je pravda, že zmeny prinesú „revolúciu v platoch“, ako ohlásili ústredné denníky. Systém však zostáva neprehľadný, komplikovaný a podnikateľsky málo komfortný, hoci postupné znižovanie sadzieb pre právnické osoby je tiež „krok správnym smerom“. Ale slepačí.
Fakt je ten, že znovuotvorenie celej daňovej sústavy v Česku bude skôr či neskôr nevyhnutné. A nielen preto, že vzhľadom na spory vnútri ODS, ktoré politicky zneisťovali osud „batoha“ do poslednej chvíle, premiér sľúbil „rebelovi“ Tlustému revíziu odpočítateľných položiek už na rok 2009.
Z celej „reformy“ plynie jedno poučenie: Reformovať veľké prerozdeľovacie systémy tak, že na operácii nikto neprerobí, či dokonca všetci zarobia, je jednoducho nonsens. Takýto „cieľ“ si priniesla do vlády z volebnej kampane ODS. Iste, je správne dane znižovať, pretože sú vysoké. Ale postaviť ako základnú dogmu, cez ktorú „vlak nejede“, že po reforme nesmie nikto zarábať v „čistom“ menej ako pred reformou, je populizmus. Síce „pravicový“, ale je, a politicky vypovedá predovšetkým o tom, že aj ODS, programovo určite najkreatívnejšia a najreformnejšia strana strednej Európy, má v realizačnej fáze panický strach z tzv. nepopulárnych krokov, ktoré by mohli odpudiť širšie vrstvy obyvateľstva či silné nátlakové skupiny. (Jedinou výnimkou sú poplatky u lekára a v nemocnici.) V tom nie je žiadny rozdiel medzi Topolánkovým vedením a „Tlustého krídlom“, ktorých spor o dane nehľadal ani tak väčšiu racionalitu a spravodlivosť v systéme, ako kompromis medzi príjmami rozpočtu a prioritou, aby „nikto neprerobil“.
Českí ekonómovia vo vzácnej zhode spočítali, že bez ďalších zásahov do výdavkov – najmä sociálneho rezortu – bude pozitívny efekt celej operácie vyčerpaný do dvoch rokov. Škrty, ktoré sa odhlasovali, fakticky len vracajú stav verejných financií na začiatok roka 2006, pred veľkým predvolebným rozhadzovaním, keď parlament niekoľkými hlasovaniami zvýšil výdavky sociálneho rezortu o neuveriteľných 70 miliárd.
Ako zdôvodnenie existencie vlády s podporou poslancov, ktorých motivácia je podozrivá rovnako ako zastavenie trestného stíhania podpredsedu vlády Čunka (týždeň pred hlasovaním), táto „reforma“ neobstojí celkom určite. Česi majú šťastie, že, ako sa raz vyjadril ešte v opozícii Vlastimil Tlustý, „rozdiel medzi Českom a Maďarskom je jeden rok“. Možno aj dva, ale čas je bežec s dlhým krokom a zdá sa temer isté, že na viac, ako predviedla v auguste 2007, druhá vláda Mirka Topolánka jednoducho nemá.
.peter Schutz
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.