Zemiak

To, čo sa v marci zelená v Bostone a iných amerických mestách, však nie sú zemiaky. Zelené sú zástavy, tričká, bundy, klobúky a všeličo iné, čo patrí k oslavám dňa svätého Patrika, patróna Írska. Tento deň veľkolepo oslavujú Íri po celom svete, nuž a v Amerike, najmä na severovýchode, je ich naozaj veľa. Prečo? Kvôli zemiaku.

Z troch zemepisných smerov – dvoch horizontálnych a jedného vertikálneho – sa poľnohospodárske plodiny šírili v prehistorickom období najmä v smere východo-západnom, t. j. pozdĺž rovnobežiek. Zmena nadmorskej výšky aj zmena pozdĺž poludníkov totiž so sebou prináša zmenu klímy a domestikovaným rastlinám sa väčšinou darí len v tom podnebí, z ktorého pochádzajú ich divokí predchodcovia.

Zemiak však začal svoju cestu okolo sveta v netypickom smere – zostupom po strmých úbočiach Ánd. Divokí príbuzní dnešných zemiakov (a je ich viac ako 200 druhov) sa vyskytujú  vo veľmi rôznorodých oblastiach Južnej Ameriky – od vysokohorských údolí a náhorných plošín až po argentínsku pampu, rovinaté pobrežie Čile či brazílsky subtropický prales. Domestikované však boli len na jednom mieste. 

V roku 2004 ukázala analýza DNA niekoľkých stoviek rôznych odrôd divorastúcich aj domestikovaných zemiakov, že všetky pestované zemiaky pochádzajú z jednej oblasti – z okolia jazera Titicaca. Toto jazero sa nachádza v nadmorskej výške 3 800 metrov, takže postupné rozšírenie zemiaku do oveľa nižších a teplejších (ale aj vyšších a studenších) polôh bolo možné len vďaka výnimočnej prispôsobivosti tejto nenáročnej rastliny.

A zemiak má aj ďalšie výnimočné vlastnosti. Medzi najdôležitejšie patria vysoké výnosy a obsah takmer všetkých látok dôležitých pre našu výživu. Zemiaky majú až desaťnásobne vyšší výnos v porovnaní s obilninami, a aj keď značnú časť ich hmotnosti a objemu tvorí voda, aj po vysušení nad obilninami suverénne vyhrávajú. Z rovnakej plochy dávajú zemiaky až trojnásobne viac energie ako pšenica, raž či ovos. A čo sa zloženia týka, s výnimkou vápnika a vitamínov A a D obsahujú zemiaky všetko, čo človek potrebuje.

Nečudo, že pestovanie zemiakov viedlo v Andách k populačnej explózii a dokonca až k vzniku mohutného impéria. Zemiaky boli pre ríšu Inkov tým, čím bola pre ríšu Aztékov kukurica – darom od bohov. Inkovia pestovali aj iné plodiny, ale zemiaky boli suverénne najdôležitejšie.

Keď Španieli rozvrátili ríšu Inkov, odniesli do Európy okrem zlata a striebra aj zemiaky. V dlhodobom časovom horizonte sa tie podivné hľuznaté rastliny ukázali oveľa väčším pokladom ako drahé kovy.

Keď urobil zemiak veľký skok cez Atlantický oceán, mal pred sebou otvorenú širokú cestu na východ pozdĺž celého eurázijského kontinentu. Zo začiatku však príliš rýchlo nepostupoval. Vlastne nepostupoval takmer vôbec, a to predovšetkým preto, lebo bol škaredý. 

Nevábne vyzerajúcej plodine, ktorá sa navyše nikde v Biblii nespomína, ľudia v Európe jednoducho nedôverovali. Anglická Kráľovská spoločnosť síce vydala v roku 1662 odporúčanie pestovať zemiaky, ale po tomto jej odporúčaní ani pes neštekol. O sto rokov neskôr vydala Parížska univerzita vyhlásenie, podľa ktorého zemiaky nielenže nie sú škodlivé, ale sú výrazne užitočné. Lenže medzi pospolitým ľudom to veľký ohlas nevyvolalo.

Vyvolalo to však záujem panovníkov, ktorí si postupne začali uvedomovať obrovský potenciál zemiakov. Niektorí z nich odvrhovanú plodinu len jemne propagovali (Ľudovít XVI. nosil kvety zemiaka v gombíkovej dierke, Mária-Antoinetta ich nosila vpletené do vlasov), iní (Fridrich Veľký v Prusku, Mária-Terézia v Rakúsku, Katarína II. v Rusku) sa ju pokúšali presadiť zákonmi a nariadeniami. Zo začiatku to príliš nefungovalo, ale nakoniec sa zemiaky medzi sedliakmi síce bez veľkého nadšenia, ale predsa len ujali.

V jednej európskej krajine však zemiak nepotreboval na získanie popularity masívnu podporu aristokracie. V Írsku sa zemiaky ujali skôr než v iných európskych krajinách a úplne zmenili tamojší život. Aj tie najchudobnejšie írske rodiny dokázali vyžiť len z malého zemiakového poľa a jednej kravy (mlieko v dostatočnej miere dopĺňalo výživu, pretože obsahuje, okrem iného, aj tých niekoľko málo látok, ktoré zemiaky neobsahujú). 

Dôsledok tejto veľmi jednotvárnej, ale zdravej stravy, boli prudké demografické zmeny. Zvýšila sa pôrodnosť, znížila sa detská úmrtnosť a počet obyvateľov rýchlo rástol. Prirodzeným sprievodným javom tohto rastu bola zvýšená emigrácia do amerických kolónií, najmä do oblasti Nového Anglicka. Spolu s Írmi prišli do severnej Ameriky aj zemiaky. Predtým tam neboli, pretože na rozdiel od kukurice sa táto plodina na severoamerickom kontinente nerozšírila. Zemiaky sa z Ánd nedostali do Severnej Ameriky po súši, na svojej ceste museli dvakrát prekonať Atlantický oceán.

Dôvod sme už spomínali: domestikované rastliny sa dobre šíria pozdĺž rovnobežiek, ale zle pozdĺž poludníkov. Pestovanie zemiakov by sa mohlo rozšíriť z Južnej Ameriky do Severnej, len ak by sa im darilo aj v trópoch. A to už by sme od tých zemiakov chceli priveľa. A tak, hoci sa v Mexiku divé rastliny príbuzné zemiakom vyskytujú, domestikované zemiaky s nimi tisícky rokov neprišli do styku. Tento nenápadný botanicko-geografický fakt spôsobil neskôr v Írsku obrovskú národnú tragédiu. A práve táto tragédia spôsobila, že je Írov v USA tak veľa.

Zemiak sa rozmnožuje semenami, ale najmä vegetatívne, klíčkami vyrastajúcimi z hľuzy. Táto skutočnosť má veľký význam pre kultiváciu zemiakov – ak vyšľachtíme zemiak s vhodnými vlastnosťami, potom všetci jeho vegetatívni potomkovia sú vlastne jeho klonmi, majú úplne rovnaký genóm, a teda aj rovnaké vlastnosti. 

Odvrátenou stránkou vegetatívneho rozmnožovania môže byť znížená obranyschopnosť takýchto plodín. Ak nie je rastlina odolná voči nejakej chorobe, potom jej zraniteľnosť zdieľajú všetky rastliny pochádzajúce z toho istého zdroja. Prirodzený výber vedie síce k tomu, že nakoniec prežijú len rastliny odolné voči bežným škodcom a chorobám, ale je v tom jeden háčik. Ak sa k populácii rastlín z jedného zdroja dostane škodca, s ktorým nikdy predtým táto populácia neprišla do styku, tak máme problém. Takýto problém vznikne napríklad vtedy, keď sa k zemiakom, pochádzajúcim z Južnej Ameriky, dostane škodca z divých mexických zemiakovitých rastlín.

Mexické divé zemiaky mali možnosť vypestovať si obranné mechanizmy voči tomuto škodcovi. Ale juhoamerické zemiaky boli pred stykom s týmto škodcom chránené tropickou džungľou, takže evolúcia ich na stretnutie s ním nepripravila. Nijakú krajinu neovplyvnila táto skutočnosť tak výrazne a tak bolestne, ako práve Írsko.

V roku 1845 boli zemiaky v Európe napadnuté novou, neznámou chorobou. Hľuzy zasiahnutých rastlín zhnili ešte v zemi a boli úplne nepoužiteľné. V Írsku udrela táto pliaga koncom leta a zničila asi 40 percent úrody. Na ďalší rok to bolo až 90 percent. V krajine, ktorá žila prakticky len zo zemiakov, to znamenalo katastrofu neuveriteľných rozmerov.

Postihnutá bola celá Európa, ale nikde nevypukol taký strašný hladomor, ako v Írsku. Ľudia umierali od hladu a na následky epidémií, ktoré decimovali podvyživené obyvateľstvo. Emigrácia bola často jedinou možnou záchranou. Do roku 1848 klesol počet obyvateľov približne o štvrtinu. Asi milión ľudí podľahlo hladu a chorobám, zhruba v rovnakom počte ľudia emigrovali, väčšinou do Severnej Ameriky.

O príčinách tragédie sa dlho nič nevedelo. Istý čas prevládala teória, že v dôsledku vlhkého počasia nasiakli zemiaky vodou v priveľkej miere, čo spôsobilo hnilobu a uchytenie plesní. Len podľa ojedinelého názoru reverenda Berkeleyho to bolo naopak – pleseň pozorovaná na napadnutých zemiakov nebola podľa neho dôsledkom, ale príčinou choroby. Jeho teórii však súčasníci veľa pozornosti nevenovali. Trvalo viac ako desať rokov, kým Anton de Bary, považovaný za otca rastlinnej patológie, ukázal celkom jednoduchým pokusom, že Berkeley mal pravdu (Bary zasadil rovnaké zemiaky na dvoch oddelených poliach a jedny z nich „nakazil“ spomínanou plesňou).

Ďalší výskum ukázal, že pleseň pochádza z Mexika a do Európy sa dostala s najväčšou pravdepodobnosťou transatlantickými loďami. Oveľa neskôr – najmä v 20. storočí – sa kríženie kultivovaných zemiakov s divými mexickými druhmi intenzívne využívalo na vypestovanie odrôd odolných voči tejto plesni. V polovici 19. storočia však o niečom takom nikto ani nechyroval. Ak veda príliš mešká za bežným životom, môže to byť naozaj bolestné. Íri o tom vedia svoje.