Balt medzi Poliakmi a Nemcami

Tým najzápadnejším poľským mestom, jediným, ktoré leží na ostrove v mori, je Swinoujscie, po nemecky Swinemünde. Pre Čechov má ten pôvab, že je to úplne najbližšie more, od hranice vzdialené ani nie päťsto kilometrov. Pre všetkých ostatných zase v tom, že tu môžete prežiť dovolenku jednou nohou v Poľsku a druhou v Nemecku, čo sú dnes dva totálne odlišné svety – a uvedomíte si to o to väčšmi, že ich dnes nedelí žiadna hranica a vy si chvíľu kráčate po poľskej pláži a zrazu ste v Nemecku.

Do Swinoujscia sa ako do správnej poľskej enklávy najlepšie ide z Nemecka. Žiadne prekvapenie, ono sa vôbec na západ Poľska chodí najlepšie cez Berlín. Po zjednotení Nemecka sa tu za západonemecké príspevky solidarity postavila veľmi slušná diaľničná sieť a pretože sa za ten čas z východu krajiny odsťahovala asi pätina bývalých „enderákov“, tie diaľnice sú poloprázdne a na jazdu luxusné. Ešte pohodlnejšie, hoci nie tak rýchlo, sa do Swinoujscia dostanete nemeckým vlakom, ktorý, najmä ak si kúpite lístok na internete a dostatočne vopred, nemusí byť vôbec drahý. My sme zvolili pomerne zvláštny druh dopravy, a to bicykel, o čom si na tomto mieste prečítate niekedy nabudúce. Do Swinoujscia sme prišli loďou z nemeckého prístavu Ueeckermünde. To je také pekné, stredoveko zachované výletné mesto na brehoch Štetínskeho zálivu, ktorý je predsieňou tohto druhého najväčšieho poľského prístavu. Prístavu, kde, mimochodom, majú Česi a Slováci najmenej do roku 2018 malý kúsok, ktorý je ich výsostným územím a bol spolu s ďalším kúskom zeme v Hamburgu náhradou za to, že sme cez dnešný rakúsky Burgenland nedostali koridor k Jadranskému moru.

Štetínsky záliv má síce na plážach prímorskú atmosféru, no more to pocitovo ešte nie je, ostrov Usedom a ďalšie časti pevniny ho uzatvárajú zo všetkých strán a slaná morská voda sa sem dostane len úzkym prielivom, ktorý sa otvára do mora práve pri Swinoujscí.

Kto ovláda toto mesto, ovláda štetínsky prístav aj celú plavbu na Odre, po ktorej môžu veľké lode doplávať až do Wroclawi a ešte ďalej. Preto už pruskí králi, ktorí tu vystriedali v osemnástom storočí Dánov a Švédov, dali postaviť veľkú pevnosť, okolo ktorej postupne vzniklo najskôr rybárske, a potom výletné mesto. Pred druhou svetovou vojnou tu bol vojenský prístav aj typické baltské nemecké kúpele s promenádou, dreveným mólom, desiatkami kúpeľných víl a hotelov.

Vojna, keď prístav zbombardovali – napodiv predovšetkým Briti a Američania –, zmenila veľkú časť mesta na trosky. Swinoujsciu ani trochu neprospelo, že bolo vybraté za kľúčovú námornú základňu pre sovietske a poľské loďstvo a neskôr aj pre celú Varšavskú zmluvu. Nemcov odtiaľto, tak ako z celého dnešného západného Poľska, vyhnali, no ešte predtým, v zime roku 1946, sa tu odohral masaker – taký hrozný, že si ho Poliaci aj Nemci dodnes pripomínajú.

Aj komunistické Východné Nemecko súhlasilo s tým, že je mesto poľské, až v roku 1950. Počet civilných obyvateľov mesta klesol z predvojnových 36-tisíc na šesťsto, Swinoujscie prestalo byť takmer prímorským letoviskom, k moru sa medzi vojenskými základňami mohlo chodiť len stometrovým priechodom. Až zmenšenie vojenskej základne priviedlo do mesta zase aj normálnych obyvateľov a v roku 1970 dosiahla populácia predvojnový stav. Prevažne vojenským mestom však Swinoujscie zostalo až do roku 1990.

Zo sovietskych a poľských námorníkov sa mesto začalo spamätávať až v posledných pätnástich rokoch. Vidieť to predovšetkým na historickom centre mesta, kde sa striedajú typické komunistické poľské paneláky, zanedbané ulice a prieluky s opravenými nemeckými secesnými vilkami, novostavbami posledných rokov. Z bývalej nemeckej radnice je dnes Dom rybára, kde okrem lodí a zbierky morských živočíchov nájdete aj výstavu o minulosti mesta, ktorú stojí za to vidieť – už len na porovnanie.

Poliaci, ktorí sem chodievajú už roky, tvrdia, že aj tu sa mesto mení do krásy. Pre nás síce bolo tej krásy pomerne málo, ale zárodky typu pešej zóny s obchodmi a reštauráciami či veľký pekný park, kde sa stavajú nové cesty, sme objavili. Čím väčšmi sa blížite k moru, tým je to lepšie. Sú tu celé štvrte „nemeckých“, prevažne opravených viliek, ale aj nové, dôstojné ulice poľských rodinných domov z posledných rokov, kde všetci v lete niečo prenajímajú. A pred plážou je jeden až dva kilometre dlhá promenáda. V jej východnej časti vyrástla v posledných rokoch štvrť krásnych, luxusných apartmánových domov. Tu sú najlepšie reštaurácie, klenotníctva, značkové obchody a čoskoro tu má vyrásť aj päťhviezdičkový hotel. Zvyšok promenády už nie je taký luxusný, má trochu jarmočnú atmosféru, ale aj tu sú bývalé nemecké kúpeľné domy, ktoré po roku 1990 opustili vojaci, už upravené, a človek sa tu cíti celkom fajn.

Pláž je jednou z tých krásnych a širokých, pokrytých jemným, takmer bielym pieskom. Taká krása vám vynahradí, že voda v Baltickom mori nie je nikdy veľmi teplá. Aj keď toho roku sa prekonávala a na prelome júla a augusta malo more slušných dvadsaťdva. Ľudí pri mori nebolo málo, no ani raz ma nepochytil pocit, že nastáva tlačenica. Navyše okolo štvrtej a piatej popoludní sa už pláž začala vyprázdňovať a večer či ráno tu človek mohol zažívať aj pocity romantickej osamelosti s morom. Občas ich umocnila mohutná loď, aké zo Švédska či Dánska mieria pár metrov od plážového romantika do tunajšieho prístavu.

Zato cez deň tu bolo živo. Plážové reštaurácie, predavači kukurice, káva, volejbalové ihrisko, prechádzky v priesvitných guliach, jednoducho, ako pri správnom mori. Ceny oproti mestu kúsok od pláže o tretinu vyššie, ale stále slušné, rozhodne nižšie než v Bratislave či v Tatrách. A oproti niekoľko sto metrov vzdialenému Nemecku polovičné. Najbližšie nemecké kúpele Seebad Ahlbeck, kam sa najrýchlejšie dostanete po pláži, lesnou cyklocestičkou či jednu stanicu nemeckým vlakom, ktorý zachádza na kraj poľského Swinoujscia, sú celkom iným svetom. Noblesným, luxusným, usporiadaným a drahým. Butiky, galérie, klenotníctva, päťhviezdičkové hotely, drahé reštaurácie. Vojna sa Ahlbecku vyhla a dotácie po zjednotení sem doputovali, takže má nádhernú, takmer predvojnovú atmosféru zlatej epochy morských kúpeľov. Aj vrátane secesného móla, čo siaha ďaleko do mora, a nevyhnutných pruhovaných plážových „búdok“. Je tu pekne, no draho. Draho ešte aj na Nemecko, lebo sa tu za všetko platí dvakrát toľko ako v Berlíne. Na rozdiel od poľského Baltu, kam chodia najmä tí, ktorí nemajú na lepšie (najmä teplejšie) more, k tomu nemeckému prichádzajú najmä ľudia, ktorí „na to majú“ a neuspokoja sa s nejakým Chorvátskom či Egyptom.

To, čo je tu pri mori, naozaj nie je žiadne Východné Nemecko. Je to asi jediná časť bývalého NDR, ktorá je dnes skutočným Západom – a vďaka peniazom, ktoré sem zo Západu pritiekli, dokonca ešte nablýskanejším a noblesnejším.

Poliakov tu takmer nenájdete, a zase priveľa Nemcov neobjavíte v „divokom“ Swinoujscí. Poliaci si radšej užívajú vo svojich nových luxusných reštauráciách, kde ich trojchodová večera stále vyjde rovnako ako v Ahlbecku predjedlo. A Nemci, tí sa do Poľska vydajú maximálne na popoludňajší výlet, aby potom mohli rozprávať, aké je to u Poliakov strašné. Preto vo Swinoujscí nenájdete nápisy Zimmer frei a v obchodoch tu – na rozdiel napríklad od Chorvátska – žiadny Bildt nekúpite. Ale v kaviarňach a reštauráciách nemecké menu majú a eurá berú, lebo aj popoludňajší nemeckí návštevníci občas vyhladnú. Na nemeckej strane hranice nič také nenájdete. Nemci asi počítajú s tým, že keď už sem Poliak zavíta, donesie si stravu so sebou.

Sú to, jednoducho, dva svety, dve civilizácie. Zopár metrov od seba. A k tomu more, krásne more. Povedzte sami, kde inde sa dá ešte toto nájsť.