Ako by šetril Fico?

.deficit verejných financií dosiahne tento rok astronomických 5 miliárd eur alebo ak chcete 150 miliárd korún. Na ilustráciu: je to suma, ktorá zodpovedá výške štátneho rozpočtu z roku 1993. Inými slovami, v roku 2010 sa štát zadĺži toľko, koľko dokázal vybrať na všetkých príjmoch pred 17 rokmi. Bez ohľadu na to, či sa minister financií volá Ivan Mikloš, alebo by sa volal Ján Počiatek, ktorému Fico pred voľbami sľúbil, že ministrom zostane, každá slovenská vláda by musela takýto život nad pomery skrotiť. Otázkou je, ako by to spravila. Isté je aj to, že nech by vládol ktokoľvek, obidva kabinety by menili tak príjmy, ako aj výdavky štátneho rozpočtu. V čom by teda bol rozdiel?

Vláda Ivety Radičovej na tretí pokus minulý týždeň predstavila dohodu koaličnej rady, ako chce zmeniť príjmy štátneho rozpočtu v roku 2011. Vieme, že základná sadzba DPH sa zvýši o percento, na európske maximum sa zvýšia spotrebné dane a v rôznej miere poplatky za verejné služby. Zruší sa aj súbeh starobného a výsluhového dôchodku vo verejnej správe a  možnosť poberania predčasného dôchodku a práce na plný úväzok. Remeselníci si nebudú môcť pri živnosti uplatniť 60-percentné paušálne náhrady a šetrením do tretieho piliera si už nikto dane nezníži. Celkovo chce štát na týchto opatreniach získať 800 miliónov eur navyše. 

Ako sa súčasne uskromní o ďalších 900 miliónov eur, ešte presne nevieme. Až na všeobecné zaklínadlo o „desiatich percentách“, ktoré má ušetriť každý štátny orgán. Radičová hovorí o bežných a kapitálových výdavkoch všetkých rezortov, ale skúsenosť velí, že kým nebude dohoda spísaná rezort po rezorte, žiadna dohoda nie je. Už dnes možno bez preháňania povedať, že informačný chaos a všetky „tančeky“ o tom, čo dohodnuté je a nie je, sa zopakujú. Ak bol totiž v štvorkoalícii problém nájsť dohodu na zvýšení DPH o jedno percento, o to väčší bude problém nájsť dohodu, koľko bude musieť ušetriť na policajtoch minister vnútra a koľko na nemocniciach minister zdravotníctva. Rozdeliť plošných desať percent na konkrétne položky, to už bude súboj, v ktorom politici nebudú zastupovať iba svoje strany (a záujmy svojich voličov), ale aj svoje rezorty. A to bude podľa doterajších skúseností viac než len krížový zápas medzi ekonómami jednotlivých strán. 

Vráťme sa však k úvodnej otázke. Ako by asi šetril Robert Fico, keby bol zostal predsedom vlády? Fico rád hovoril o potrebe šetriť na strane štátu, od volieb v roku 2006 zvykol opakovať mantru o znižovaní počtu úradníkov a po zrušení ministerstva životného prostredia o zoštíhľovaní vlády. Ani jedno, ani druhé však žiadne veľké úspory neznamenalo. Druhý spôsob, akým Fico po prepuknutí hospodárskej krízy pristupoval k rastúcemu deficitu, bolo zveličovanie odhadu rastu HDP. Minister Počiatek tak na rozdiel od ministra Mikloša neočakával rast HDP na spodnej hranici odhadu, ale na optimistickejšej vrchnej. Pre štát to znamenalo vidinu vyšších príjmov z daní a menšiu potrebu šetrenia. Takúto „grécku štatistiku“ napokon praktizovali viaceré vlády, obzvlášť ak sa blížili voľby. Európsky štatistický úrad Eurostat však podobné prepočty kritizoval a na vlády vyvíjal tlak, aby sa neopakovali.

Tretím spôsobom, ako začal Fico šetriť, bolo znižovanie výdavkov jednotlivých rezortov. Pôvodná predstava sa podobala na predstavy súčasnej vlády. Zhruba v polovici roku 2009 vznikla dohoda, že všetky rezorty majú ušetriť 30 percent svojich výdavkov. Podľa zdroja z prostredia bývalej vlády, ktorý si neželal byť menovaný, však k ničomu takému dôjsť nemohlo. Do hry totiž vstúpili sponzori strany Smer a „tieňoví garanti“ jednotlivých rezortov, ktorí si vyrokovali výnimky. Šetrilo sa preto iba minimálne, metódou ad hoc. Dobrým príkladom je krátka epizóda, keď sa bývalý minister obrany Jaroslav Baška v štúdiu Slovenskej televízie pri nakrúcaní diskusnej relácie od predsedu svojej vlády dozvedel, že „mu z rozpočtu berie“ niekoľko miliónov eur. Baška podľa jedného zo svedkov iba sklopil oči a neodvážil sa nič namietať. 

Zaujímavejšie ako vyššie opísané spôsoby, ktoré reálne žiadne relevantné úspory neznamenali, sú však dva prístupy, ktoré nikdy neboli realizované. 

Na jeseň v roku 2009 pripravilo Počiatkovo ministerstvo návrh na zjednotenie daňových a odvodových základov, mali sa zvýšiť vymeriavacie základy, zrušiť niektoré výnimky – všetko s cieľom inkasovať viac peňazí. Bolo to však krátko pred začiatkom volebnej kampane a vedenie Smeru sa rozhodlo projekt, údajne pripravený už v legislatívnej podobe, zastaviť. Fico sa napokon v tom čase začal viac sústreďovať na financovanie SDKÚ a nekončiace sa kauzy SNS. 

Ešte zaujímavejšie však bolo zadanie, na  ktorom začali Počiatkovi ľudia pracovať na jar roku 2010, teda už počas volebnej kampane. Počiatek sa pripravoval na „deň po voľbách“ a potrebu konsolidovať verejné financie. Žiadna cieľová požadovaná suma nebola stanovená, napokon, vývoj rastu HDP sa začal meniť k lepšiemu a na stanovenie sumy bolo ešte času dosť. Na pôde ministerstva vznikol neverejný dokument s výstižným názvom Prometeus. Celý projekt mal jednoduché vyjadrenie v podobe prehľadnej tabuľky, v ktorej bolo opísané, ako a kde možno šetriť, akých záujmových a voličských skupín sa konkrétne opatrenie dotkne a koľko štát na jednotlivom opatrení získa. Pointa spočíva v tom, že podľa tohto strategického materiálu, pripraveného pre druhú Ficovu vládu, by štát na príjmovej stránke rozpočtu šetril rovnako ako pravicová vláda Ivety Radičovej. Prometeus navrhoval zvýšiť sadzbu DPH na 20 percent, zvýšiť spotrebné dane na alkohol a cigarety či zaviesť odvody na príjmy, ktoré dodnes zaťažené nie sú. Povedané ešte inak, to, čo pred časom predstavil minister Mikloš svojim kolegom na koaličnej rade, sú do veľkej miery návrhy, ktoré nechal na stole minister Počiatek. 

Nebuďme však príliš nespravodliví: fakt, že by červená aj modrá vláda rovnako riešili príjmovú stránku rozpočtu, svedčí síce o mnohom, nie však o všetkom. Druhou a väčšou časťou balíčka sú totiž opatrenia na strane výdavkov. A tu možno očakávať, že vláda Ivety Radičovej sa predsa len bude správať zodpovednejšie, ako by sa hypoteticky správal druhý kabinet Roberta Fica. A to nielen kvôli milovníkom verejných obstarávaní zo silových rezortov. Fico by pravdepodobne nemal trpezlivosť na sofistikované škrty a verný svojmu naturelu by chcel výdavkovú stránku riešiť jednoducho. Dokáže si však niekto reálne predstaviť, že by zastavil PPP projekty na diaľnice? Alebo by znížil výdavky na zdravotníctvo či policajný zbor? Ľudia, ktorí rozumejú číslam, povedia, že by to urobiť musel, tí, ktorí však rozumejú politike, len neveriacky pokrútia hlavou. 

A napokon je tu ešte jedna vážna obava. Hoci Robert Fico za štyri roky vo vláde nezmenil sadzbu dane z príjmu a zachoval rovnú daň, neexistoval by zrejme vhodnejší čas ako september 2010, keď by na nejakom vhodne zvolenom biznis fóre vyhlásil, že je nútený zaviesť progresívne zdanenie. Možno by to spravil spôsobom, aký nám predstavila vláda Ivety Radičovej v súvislosti s DPH – zavedenie vyššej sadzby dane z príjmu by nazval dočasným, kým sa deficit nedostane pod 3 percentá HDP. Isté je však najmä to, že pre konsolidáciu verejných financií je Fico užitočnejší v opozícii. Mimochodom, on sám sa v opozičnej role nebude cítiť až tak zle: kritika „krajne pravicových škrtov“ mu pôjde určite lepšie ako samo nevyhnutné škrtanie.