Keď som minulý týždeň sedel v postupimskej Oranžérii a videl, ako Angela Merkel odovzdáva cenu dánskemu karikaturistovi, ktorý pred časom rozdráždil islamský svet, mal som dva protichodné pocity.
Prvý pocit bola hrdosť. Vidieť nemeckú kancelárku, ako podáva ruku mužovi, nad ktorým vyniesli radikálni moslimovia trest smrti, a počuť jej slová, že sloboda slova je pilier slobodného sveta, bolo upokojujúce. Sedemdesiatpäťročný Kurt Westergaard je už štyri roky prenasledovaný, musí meniť miesto svojho pobytu a žije s ochrankou len preto, že nakreslil Mohameda s bombou namiesto turbanu. Horeli dánske veľvyslanectvá, jeho redakcia dostáva vyhrážky smrti, jeho rodina navždy stratila pokojný život. Pre žiadneho politika nie je zoči-voči hrozbe terorizmu pohodlné ani lacné podať práve Westergaardovi ruku a verejne ho oceniť. U jedného z lídrov Západu je to dokonca na pomedzí hrdinstva a nezodpovednosti. Ale keď som Merkelovú počúval, žiadnu nezodpovednosť som v jej slovách nenašiel. Naopak. Zastala sa človeka, odmietla strach a odsúdila neslobodu. Ukázala tým, v čom je Západ oveľa ďalej než islamský svet. Zatlieskal som.
Ale mal som aj druhý pocit. Bol to pocit akéhosi zahanbenia. Kurta Westergaarda nemusíme brániť a ochraňovať pre pravdu, ani pre svojský názor, ale preto, že sa dotkol posvätnej veci stámiliónov ľudí. Tá obrana je veľmi správna, ale cítil som sa akosi čudne.
Sloboda slova znamená, že za vyslovený názor nemožno nikoho trestať. Skvelé. Ale prečo potom tu, na Západe, akosi samozrejme trestáme popieračov holokaustu? A prečo máme zákony, ktoré tvrdo postihujú propagáciu fašizmu či komunizmu? Pretože aj nám sú niektoré veci nedotknuteľné, teda sväté. Tak, ako sú niektoré veci sväté pre moslimov. Toto mi v Postupime prekážalo – sloboda slova znamená, že si možno robiť žarty z čohokoľvek, dokonca možno urážať Mohameda aj Ježiša, ale naozaj to musíme robiť? Nie je to od nás necitlivé a príšerne detinské?
Keď som skvelú reč Merkelovej počúval a videl vďačnú tvár zhrbeného Westergaarda, zrazu mi napadlo, či si ešte okrem vlastnej slobody vieme vážiť aj vieru iných. A či si vôbec vážime svoju vlastnú vieru. Alebo už nerozumieme, ako môže byť čokoľvek nedotknuteľné – a považujeme to za svoju prednosť? Ale je to prednosť?
Je šialené, že niektorí moslimovia chcú Westergaarda zabiť. Preto bola Merkelovej podaná ruka odvážnym, ale správnym gestom. Ale aká bola tá karikatúra? Naozaj slobodná?
Práve, keď som nad tým uvažoval, zaznel z televízie hlas amerického pastora, ktorý chcel demonštratívne páliť Korán. Hovoril o Bohu, pravde, slobode, dokonca o láske. Ale išla z neho neláska.
Predstavil som si, čo sa asi stane, keď to urobí. Nejaký čudný imám na neho vyhlási kliatbu, neľudskí radikáli ho budú chcieť zabiť, preto dostane ochranku a nakoniec mu nejaký západný politik vyjadrí podporu. Bude to správna podpora, pretože sa zastane prenasledovaného človeka, ale nič to nezmení na fakte, že pastor je pomýlený, jeho plánovaný čin hanebný a posolstvo škodlivé. Lebo verejné pálenie Koránu, svätej knihy moslimov, nie je dobrým ovocím západnej slobody, ale jej kyslou daňou.
Nemyslím si, že ateista Westergaard a kresťanský pastor Jones sú rovnaké prípady. Westergaard mi napríklad príde milší. Ale niečo spoločné majú. Bránia svoje posvätné veci, slobodu slova a kríž, ale posvätné veci moslimov, Mohameda a Korán, posvätnosti zbavujú.
Zdá sa to odvážne, ale je to len hrubé. A podľa mňa aj nezápadné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.