Do kvalifikácie sme vstúpili dvoma mimoriadne dramatickými zápasmi. Obidva sme vyhrali 1:0, obidva sme mohli rovnako dobre prehrať. V prvom zápase sme dali gól až v nastavenom čase, a taký gól dokáže – podľa slov trénera Weissa z pozápasovej tlačovej konferencie – mužstvo psychicky veľmi posilniť. A to je najmä v prípade, že ďalší ťažký zápas sa hrá už o päť dní, veľmi dôležitý moment.
.macedónsko
Prvý zápas mal najmä preveriť našu ofenzívu. A bola to previerka ako remeň – Macedónci hrali v obrane mimoriadne dobre a vynikajúco hrali aj na nervy našim hráčom. Tým sa väčšinu zápasu príliš nedarilo. Dobre fungovala jedine spolupráca Hamšíka so Stochom, okrem toho stáli s výnimkou posledných desiatich minút za reč už len asi dve individuálne akcie mladého Weissa, ktorému však tento zápas až tak nevyšiel.
Hološko na hrote útoku ukazoval, že je skôr typom brejkového hráča než zakončovateľa v prehustenej obrane. Keby nakoniec nedal ten gól, nadávali by sme na neho a ťažkali si, že ak je zranený Šesták a Vittek nemá juhoafrickú formu, tak nemá kto dávať góly.
Lenže Filipa Hološka treba pochváliť aj za niečo iné, ako za gól v hodine dvanástej. Niekoľko minút predtým rozhodca vytiahol úplne správne druhú žltú kartu pre Šikova za zdržovanie a simulovanie a tento moment takmer vyústil do bitky medzi hráčmi. Nervy, napodiv, nestratili oslabení Macedónci, ale naši. Najprv dosť nepochopiteľne Miňo Stoch, ktorý si vyšliapol na vylúčeného Šikova, a potom celkom pochopiteľne aj ostatní naši hráči, ktorí išli nášho najmenšieho odhodlane brániť. Filip Hološko sa v tejto veľmi napätej situácii zachoval veľmi rozumne a vytlačil z ohniska sporu Martina Škrtela, ktorý v takýchto momentoch veru chladnú hlavu nezachováva.
Aj Hološkovým pričinením to nakoniec dopadlo tak, že k vylúčenému macedónskemu hráčovi pribudol len vylúčený macedónsky tréner (ten mal tiež už predtým dostať žltú kartu, ak by niečo také bolo možné, za to, ako prekazil náš potenciálny brejk – rýchlemu rozohratiu nášho autového vhadzovania zabránil vhodením druhej lopty do ihriska). Vďaka včasnému upokojeniu adrenalínom a provokáciami vybičovaných nervov sme hrali posledné minúty presilovku, ktorú sme využili.
.rusko
Druhý zápas bol ideálnou previerkou defenzívy (a šťastia). Defenzíva pod Weissovým vedením nie je nikdy murovaním, vždy sa hrá aj smerom hore, ale toto nám znova nešlo. Keby sme prehrali, všetci by sme nadávali na Karhana, ktorý naozaj pokazil skoro každú nahrávku. To, že ho tréner stavia ani nie tak kvôli rozohrávke, ako kvôli dobrej pozičnej defenzíve a najmä bojovnosti, ktorú dokáže prenášať aj na druhých, na to by sme akosi zabudli.
Podobne by sme nadávali na Hološka, ktorý sa teda neprejavil ani ako brejkový hráč. Tiež toho veľa pokazil a to, ako zle prihral Stochovi v mimoriadne sľubne vyzerajúcej situácii dvaja na jedného, bolo naozaj trestuhodné. Lenže netreba zabúdať na to, že to bol práve Hološko, kto nedal pokoj ruskému brankárovi pred nepodareným odkopom, po ktorom dal Stoch vďaka perfektnému štartu na loptu a ešte lepšej strele náš víťazný gól.
A čo obrana? Škrtel bol v Moskve vynikajúci, univerzálny Zabavník zahral na pravej strane obrany rovnako spoľahlivo ako kdekoľvek inde. Ľavá strana obrany v novom zložení – stopér Kornel Saláta a krajný obranca Tomáš Hubočan – tiež zvládla oba zápasy dobre. Isteže, mali sme aj šťastie, bez neho sa v Rusku vyhrať nedá. Ale nebude to len v šťastí. Skutočnosť, že sme odohrali dva takticky veľmi odlišné zápasy s príkladným nasadením a bojovnosťou, asi tiež zohrala nejakú úlohu.
.televízor
Podobne veľkú radosť ako výsledky priniesol aj ten pekný fakt, že oba zápasy mohli sledovať diváci na verejnoprávnej televízii. Vzhľadom na to, že tak Slovenský futbalový zväz, ako aj Slovenská televízia dostávajú peniaze daňových poplatníkov a koncesionárov, tak to bolo od týchto dvoch inštitúcií pekné gesto.
Čo na tom, že sa vysielacie práva najprv preženú cez akúsi agentúru a komerčnú televíziu? Hlavne, že všetko funguje tak, ako má. A ak sa novým prezidentom futbalového zväzu stane poslanec Smeru Dušan Galis, bude to určite ešte oveľa lepšie. Tejto strane a jej poslancom predsa vždy ležal na srdci v prvom rade človek práce a nie nejakí podnikatelia zarábajúci na preháňaní peňazí cez rôzne firmy, ich dcéry, prípadne sesternice a bohvie čo ešte.
Takí sme my na Slovensku. Zapneme si televízor a pozeráme sa na zápas nášho národného tímu. Ktože sa nám vyrovná?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.