Ludwig Van Žbirka

Toho sa v minulosti bál aj Paul McCartney. Keď mu George Martin povedal, že Yesterday potrebuje sláčiky, tak sa rozbehol a tri dni utekal neznámym smerom. Nebojte sa, viem o tom. Je to však otázka pre toho, kto píše aranžmány, aby udržal mieru vkusu. Ja som len interpret, ktorý síce napísal pesničky, ale to ostatné je na druhých. Akýkoľvek posun, ktorý ukáže, že cesta je možná, je dobrý. Ako napríklad Eleanor Rigby.

Všetko som to nechal na aranžéra Martina Hüblera. Atlantída, Balada, Zažni, Deny, Mám rád a ďalšie. Budú to hlavne známe veci, ale neznáme v novom podaní. 

Napríklad Len s ňou. Ešte dnes mám pred očami, ako sme ju nahrávali s Lacom Lučeničom. To bola nahrávka, urobená v podstate na kolene. Gitara a rôzne perkusie, ako napríklad zápalková škatuľka, ktorá tam hrá v pozadí. A naraz Len s ňou hrá Capella Istropolitana. Veľký krásny zvuk a ja pri tom myslím na to, ako Laco hrá na zápalkovú škatuľku. (Smiech).

Hrať s orchestrom má ešte jednu dôležitú vec. Nemôžete s ním hrať na klik. Spolu s kapelou sme sa museli tomu prispôsobiť. Chlapcov to najprv vyrušovalo. Veď Balada o poľných vtákoch bola nahraná tiež bez kliku. Okrem toho, títo hudobníci sú úplne iní ako rockoví, ktorí prídu za vami a hovoria, pozri Meky, ja tam dám fíling. Je to iná hudba. Veď kto by chcel od bluesmana, aby ladil. V symfonickom svete je to úplne inak. Napríklad je mi úplne jasné, že musím stopercentne intonovať. 

Áno. Keď zaznie veľký orchester, je to niečo neuveriteľné. Kapela Istropolitana je nepochybne kvalitné teleso. Je to pre mňa úplne nový krok. Možno niekedy v budúcnosti by som rád nakrútil podobný album s orchestrom. Ale preboha, nemyslite si, že idem teraz na turné ako Ludwig Van Žbirka.  

Tieto nástrahy si naplno uvedomujem. Domnievam sa, že to nie je o tom, či človek použije veľký orchester, alebo len jediné husle. Je to len o tom, či si zachová vkus. Tak ako Haydn povedal o Mozartovi. Vymenoval všetky geniálne veci, ktoré s ním súvisia a dodal jednu dôležitú vetu: A má vkus. To platí v hudbe dodnes. To sú veci, ktoré človek musí cibriť a stále zdokonaľovať. 

No, som pasívny poslucháč. Som z tých ľudí, ktorí zažili v minulosti moment, že sedeli doma a nevedeli, akú kapelu si majú pustiť a nevedeli si vybrať. Vtedy prichádza čas na klasiku. Uvedomil som si, že je to pre mňa jedna veľká neprebádaná oblasť. Poďme na to! Napríklad Schubert a jeho piesne, o ktorých som od detstva stále niečo počul? Napríklad jeho skladby som spieval u pána Tugendlieba, ktorý mi liečil hlas. Veď napísal šesťsto piesní. Tak som ich začal postupne počúvať. Základné diela tých autorov, nazvime ich hity, poznám. Napríklad Beethovenove sonáty. Keď sa s nimi zoznámi človek, ktorý má rád hudbu, tak by s nimi nemal mať žiadny problém. Nie je to zložitá vec. Sú to melodické skladby. 

V detstve nám ich podávali zároveň s bustou. Vyžadovali, aby sme ku klasikom mali takú automatickú úctu, čo je najlepší spôsob, ako mladých ľudí od takejto hudby odradiť. Tie skladby mi dnes, našťastie, také nepripadajú. Mesačný svit, tomu sa nedá nič vytknúť. Dokonca sa do klasiky snaží dostať môjho syna Davida. On má taký úzky hudobný svet, pohybujúci sa medzi Blink-152, 30 Seconds To Mars a starším Green Day. Ale pozor, musí to byť starší Green Day, nie ten nový! (Smiech). Dohodli sme sa, že si budeme v aute púšťať na výmenu. Najprv on, potom ja ti pustím Beethovena. Fungovalo to. Dokonca ocenil aj tie inštrumentálne výkony, veď tomu sa rocker vôbec nemôže smiať. No klasika sa na diaľnici nedá počúvať v kuse. Napríklad pred Brnom to nemá význam. Tam nie je vozovka na klasiku stvorená. Tam sa dá počúvať iba rock. (Smiech). 

Bolo to v čase, keď som si myslel, že už nebudem spievať. Bol som členom skupiny Modus, hrávali sme päť-šesť hodín denne a ja som stratil hlas. Myslel som si, že je koniec. Potom mi niekto povedal, že existuje akýsi Franta Tugendlieb. Začal mi liečiť hlas bez toho, aby mal nejaké maniere. Tam som sa dostal aj ku klasike. Raz sme mali v Redute vystúpenie spolu s jednom opernou speváčkou. Tá bola v zákulisí prekvapená, že sa rozospievavam ako operní speváci a hovorí: Ó, aký školený hlas! Nemám pocit, že by som nevyspieval veci ako v minulosti. Môj hlas sa mi zdá ešte plnší. 

Aj ja som si myslel, že k tomu príde. Ale musím zaklepať na drevo, že k tomu nedošlo. Za to môže asi Franta. Ukázal mi techniku, ako zaspievať isté veci. Ako napríklad Atlantídu. Takú pieseň by som ani nezložil, keby som ju nevedel zaspievať. Dúfam, že sval v hlasivkách sa udrží. Zoberte si napríklad môjho obľúbeného speváka Johnnyho Casha. Človek môže spievať dobré veci až do konca života. Dokonca na sklonku života môže urobiť niečo, čo sa nedalo, keď mal tridsať. Keď Cash začne spievať Personal Jesus, tak mi doma vypadnú repráky. Jednak človek cíti v jeho hudbe, čo všetko zažil a zároveň počúva jeho hlas, ktorý je síce opotrebovaný, ale získal inú kvalitu. To je dôvod, prečo treba robiť veci do momentu, kým neodpadneme. Je to skúška, či si človek zachová invenciu a zrelý pohľad na svet. Keď ho stratí, tak začne byť sentimentálny a už to nie je ono. S pribúdajúcimi rokmi to všetko hrozí. 

Áno, to mi niečo hovorí. (Smiech).