Zoberte si napríklad symfonické „lajvky“ českých a slovenských skupín Lucie alebo Desmod. Hrôza. No nie je to len naša špecialita. Nepodarok tohto typu má napríklad aj Metallica. Človek má pri počúvaní jej klasických dravých songov a balád pocit, že masa huslí je v piesňach navyše. No existujú aj výnimky. Posledný album Petra Gabriela so symfonickým orchestrom, na ktorom prerobil obľúbené piesne od iných songwriterov, je skvelý – Gabriel má to, čomu sa hovorí dobrý vkus a predovšetkým cit.
Je úplne normálne, keď na pozadí mnohých hitov znejú aranžmámy veľkého orchestra (aj keď ten dnes dokáže na nerozoznanie nahradiť počítač). Mnohé staré hity si bez neho ani nevieme predstaviť. Napríklad song Roya Orbinsona It’s Over. Znie to pompézne, ale tá naaranžovaná naliehavosť je namieste. Alebo Eleanor Rigby – pesnička Paula McCartneyho v rámci The Beatles nemôže znieť inak ako s orchestrom. S vážnou hudbou sa začalo pracovať s príchodom art-rocku koncom 60. a začiatkom 70. rokov, keď sa študovaní hudobníci snažili rozšíriť obzory rockovej hudby a z trojminútových songov robili pätnásťminútové eposy, ktoré dnes pôsobia dosť zastarano. Napríklad hardrockoví Deep Purple nahrali v roku 1966 album s londýnskym symfonickým orchestrom, ktorý je dnes skôr takou raritou v ich bohatej diskografii.
Sila dobrej rockovej a popovej hudby spočíva v jednoduchosti a striedmosti. Symfonická hudba je presným opakom. Keď sa pretnú, hrozí, že z hudby sa stane gýč, pri ktorom sú aj obyčajní záhradní trpaslíci veľkým umeleckým artefaktom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.