Hudba v zákrutách mozgu

A je skutočne zvláštne pozorovať, ako sa ľudský druh hrá s „nezmyselnými“ pletencami zvukov – melódiami, ktorým hovorí „hudba“, počúva ich, zamestnáva sa nimi a vedome aj podvedome necháva, aby postupne zaberali veľkú väčšinu jeho mentálnej kapacity.

Ľudia, ktorí nemajú dostatočne vyvinutý nervový aparát pre porozumenie tónom či melódiám, sú skutočne vzácni. Prakticky na každého z nás majú rôzne varírované hudobné zmesi  zvukov silné účinky, či ich vyhľadávame, alebo nie, či si o sebe myslíme, že sme, alebo nie sme nejako zvlášť „muzikálni“. 

Prirodzená náklonnosť k hudbe, „muzikofília“, sa prejavuje už v ranom detstve. Je zreteľná v každej kultúre a pravdepodobne siaha až k úplným počiatkom nášho vývoja. Hudba je jednou z kľúčových záležitostí, ktoré z nás robia ľudí. Sme rovnako druhom muzikálnym ako lingvistickým a tóny hudby v rôznych významoch často pomáhajú jazykovému vyjadreniu, ale aj porozumeniu „bez slov“. Počúvanie hudby však nie je iba záležitosťou sluchu a emócií, ale aj pohybových schopností. „Hudbu počúvame aj prostredníctvom svojich svalov“, napísal Friedrich Nietzsche. Napokon – tento fakt môžu potvrdiť návštevníci posilňovní, kde ich počas cvičenia obklopuje hudba svojím zvláštnym svetom a je (či už negatívnou, alebo pozitívnou) súčasťou tohto špecifického prostredia. Hudobný rytmus sledujeme mimovoľne, dokonca aj keď hudbu vedome nepočúvame, a mimika tváre spolu s nepatrnými pohybmi tela môžu odrážať „príbehy“ melódie spolu s myšlienkami a pocitmi, ktoré vyvolávajú. Občas však nie je kompatibilita medzi neurovegetatívnym rytmom hudby a srdca, čo sa môže negatívne prejaviť na výsledkoch cvičenia.  

Hudba nás teda môže upokojiť, povzbudiť, utešiť, vzrušiť, poslúžiť nám, aby sme sa synchronizovali pri práci, fyzickej či psychickej námahe alebo hre, ale svoj neuveriteľný energetický potenciál dokáže významne uplatniť aj pri liečbe pacientov s neurologickými ochoreniami, ktorí nereagujú na žiadne iné podnety. Títo mávajú viacnásobné mozgové problémy, buď v dôsledku náhlej cievnej príhody (porážky), alebo Alzheimerovej choroby či demencie, trpia stratou reči, poruchami pohybových schopností, stratou pamäti alebo ďalšími príznakmi, súvisiacimi s poškodením centrálneho nervového systému. Všetky tieto a ešte aj mnohé ďalšie postihnutia môžu úspešne reagovať na hudbu alebo liečbu hudbou – muzikoterapiu. Príkladom môže byť experimentálna liečba fínskych neurológov, ktorí pacientom po mozgovej príhode už od prvého týždňa terapie púšťali hudbu a po troch mesiacoch zaznamenali zlepšenie slovnej pamäti až o udivujúcich 60 percent! Upravila sa aj schopnosť koncentrácie a riešenia konfliktov, oveľa menej ich sužovali depresie...

Elitný newyorský neuropsychiater, Angličan Oliver Sacks (1933), ktorý v súčasnosti okrem  špecializovanej praxe zaujíma aj post profesora Columbia University, získal za svoju rozsiahlu odbornú prácu mnoho medzinárodných ocenení. Vzhľadom na to, že klinické prípady dokáže pozoruhodným spôsobom priblížiť aj „bežnému“ čitateľovi, nazývajú ho „dvorným básnikom medicíny“. Hoci je spisovateľské a filmové remeslo veľmi lákavé, na rozdiel od mnohých podobne sa prejavujúcich kolegov (napríklad nedávno zosnulého Michaela Crichtona) praktickú medicínu neopustil a písanie má iba ako úspešnú bokovku. Prvýkrát sa v umeleckej branži preslávil knižkou Awakenings (1973), ktorá sa stala predlohou pre veľmi úspešný film Čas prebúdzania, nominovaný na Oscara, v hlavných úlohách s Robertom de Nirom a Robinom Williamsom. Nesmierne populárnymi sa stali knihy Muž, ktorý si plietol manželku s klobúkom (1985) a Antropologička na Marse (1995). Sacks je pozitívne erudovaný lekár a pomerne suchý, informáciami nabitý jazyk neurovedy dokáže na príkladoch príbehov svojich pacientov pretaviť do kultivovanej beletristickej podoby, ktorá zaujme a umožní aj úplnému laikovi orientovať sa a premýšľať o tajuplnom ľudskom PC – mozgu a jeho funkciách v úplne novom svetle.

Jeho ostatná publikácia Musicophilia (2007) sa pokúša priblížiť fascinujúce pôsobenie kombinácií tón – rytmus – melódia v podobe hudby na mozgové štruktúry a ich vnútorné prostredie. Prináša až neskutočné príbehy, v ktorých sa napríklad dozvieme o prípade jednorukého klaviristu, zapájajúceho pri štúdiu prstokladov do činnosti svoju poškodenú končatinu prostredníctvom takzvaného „fantómového cítenia“ hudby. V tejto súvislosti sa nejaví až taká fantazmagorická výroba sofistikovaných protéz – elektronických končatín ovládaných mysľou – využívajúcich špecifické impulzy, ktoré vytvárajú myšlienky na pohyb v mozgových bunkách. Súvisí to s obrovským pokrokom neurovedy a biomechanického inžinierstva. Pozoruhodný je aj prípad lekára, v živote ktorého hudba nikdy nemala nejaký podstatnejší význam, ale  po zásahu blesku do hlavy náhle v sebe objavil vášeň pre hru na klavír a komponovanie. Zaujímavá situácia nastáva u „atlétov s drobnými svalmi“ – hráčov na rôzne bicie nástroje (aj klavír je bicí nástroj), u ktorých vďaka extrémne dlhým a náročným cvičeniam prichádza k invalidizujúcim poruchám funkcie svalstva prstov. Bolo to považované iba za problém motoriky, ale zistilo sa, že ruka v ruke s tým ide nepriaznivé pôsobenie mozgového preťaženia hudbou. 

Kniha je napísaná veľmi pútavo a nejde o žiadnu „zbierku kuriozít“, ale o príjemný materiál o podivuhodných súvislostiach medzi zvukom a mozgovou bunkou. Na svoje si príde každý…