Biela vina

Michael Haneke (1942), rakúsky filmový, televízny a divadelný režisér s veľmi svojským autorským štýlom, literát, pedagóg na viedenskej filmovej akadémii. Vyštudoval filozofiu a psychológiu, bol filmovým kritikom,  dramaturgom, ako režisér debutoval v roku 1974. Jeho posledné filmy majú naozaj zvučné mená:  Funny Game (nakrútil v dvoch verziách: v roku 1997 v Rakúsku a v 2007 v USA s Timom Rothom v jednej z hlavných úloh), Pianistka (2002, podľa románu nositeľky Nobelovej ceny Elfriede Jelinek), Utajený (2005). Hanekeho najčerstvejší meisterstück, čiernobiely film Biela stuha (v mnohom – dobrom – pripomínajúci snímky ďalšieho súčasného európskeho celuloidového mága Maďara Bélu Tarra) získal  Zlatý glóbus, tri Európske filmové ceny, Zlatú palmu a dve nominácie na Oscara. Režisér o svojej tvorbe hovorí: „Môj pohľad na ľudstvo nie je negatívny. Ale vo svete, v ktorom žijeme, dominuje chaos. Verím, že zámerom drámy je zobrazovať konflikty, a to vždy beriem vážne.“ 

Biela stuha sa odohráva v druhej dekáde minulého storočia. Je vlastne spomínanie starého muža na roky jeho začiatkov, keď bol mladým učiteľom v protestantskej severonemeckej dedinke Eichwald. V kaštieli žije barón, vlastník pôdy, práca na jeho poliach živí všetkých v dedine. Má krásnu ženu, ktorá sa tam, kde líšky dávajú dobrú noc, cíti zle. Pastorova schopnosť prejavovať lásku najbližším je akási mrazivá, jeho cesta k Bohu vedie po doktrinárskych, puritánskych chodníčkoch, kde poslušnosť je najsvätejším prikázaním. Možno by všetkých najradšej zavrel do klietky ako toho vtáčika, čo má v pracovni. Skoro všetci majú v Eichwalde veľa detí a pánmi vo vzťahoch sú výlučne muži. Jedného dňa sa  začnú diať zlé veci – doktor sa zraní pri páde z koňa, ktorý sa potkol o nastražený drôt... u baróna na píle príde o život dedinčanka... ktosi sa stratí... Začína sa hľadanie vinníka.

Hanekeho pomalé rozprávanie a dlhé zábery – neraz nástojčivo evokujúce sociálne fotografie zo starých čias – vyplavujú čoraz viac čoraz odpornejšej hrôzy. Už je jej dosť na to, aby až na dreň obnažila temnotu ľudskej duše. Osud však nečaká, rúti sa ďalej. 

„Môj film obsahuje krásny príbeh o láske, nie je pochmúrny, sú v ňom nežné okamihy. Ale som stereotypný, všímam si naše tmavé stránky. Mám ľudí rád, ale ani tí najsympatickejší sa nesprávajú vždy príjemne,“ hovorí režisér o svojich postavách. 

Biela stuha Michaela Hanekeho je veľmi silný a pravdivý film, mnohé vypovedajúci o nás ľuďoch.