Ako vzostup Číny mení svet

Ríša stredu nakupuje aktíva po celej zemeguli, asertívne si zabezpečuje prístup k surovinovým zdrojom, jej firmy stúpajú po rebríčku pridanej hodnoty a rastúce bohatstvo pretavuje do posilňovania vojenského i kultúrneho vplyvu. 

„Japonci dnes nedokážu nevnímať bankrot Európy.“ Napísal v roku 1967 japonský antropológ Umesao Tadao. Náš kontinent bol vraj stále zaujímavý, pokiaľ išlo o turistické prehliadky historických pamiatok. Pre Aziatov už však nebol užitočný ako nasledovaniahodný príklad ekonomických či technologických inovácií. Krajina vychádzajúceho slnka niekoľko rokov po tomto vyhlásení predbehla všetkých európskych konkurentov a začala šliapať na päty Spojeným štátom americkým ako druhá najsilnejšia ekonomika sveta. Dnes Japonsko čelí podobnej stagnácií ako Európa a stojí pred výzvou bohatnúcej Číny. Tá v lete predbehla vo veľkosti ekonomiky svojho ázijského rivala. Stalo sa tak o niečo skôr, než pozorovatelia očakávali, a to pre japonský rast v druhom štvrťroku, ktorý bol nižší, než sa pôvodne predpokladalo. Na porovnanie, Nemcov predstihli Číňania už v roku 2007. 

Aj keď mnohí to považujú za ďalší dôkaz tvrdenia, že ekonomické ťažisko sveta sa presúva zo severného Atlantiku do pacifickej oblasti, správu treba vnímať v súvislostiach. Neznamená nič iné, než že 1,3 miliardy Číňanov teraz produkuje o čosi viac ako 127 miliónov Japoncov. Po rozrátaní HDP na hlavu sú obyvatelia Ríše stredu niekde na úrovni Albánska, Namíbie alebo Salvadoru. Teda približne v strede medzinárodných rebríčkov. Navyše, aj toto bohatstvo je veľmi nerovnomerne rozložené. Kým obyvatelia prístavných metropol Hongkong, Macao alebo Šanghaj majú životnú úroveň porovnateľnú so Západom, vnútrozemie a poľnohospodársky vidiek, kde žije 700 miliónov obyvateľov, zápasia s rozsiahlymi problémami a 150 miliónov ľudí tam žije pod hranicou chudoby. Priepastné rozdiely pretrvávajú, aj keď niektoré provincie sa im v poslednom čase snažili čeliť aspoň kozmeticky, zvýšením lokálnych úrovní minimálnej mzdy. 

USA by Čína mohla predstihnúť v roku 2025, no ak súčasné trendy zostanú zachované, jej obyvateľstvo to citeľným zvýšením životnej úrovne pocíti až v 30. a 40. rokoch tohto storočia. Pokiaľ sa raz bude dať hovoriť o nejakom „čínskom storočí“, tak to skôr bude 22. ako 21. storočie. Aj to iba za predpokladu nerušeného pokračovania súčasných trendov, čo nikto nedokáže zaručiť. Už len zúfalý demografický vývoj v Číne, ktorý bude pre krajinu citeľný od polovice tejto dekády, môže scenáre, založené na minulom vývoji, postaviť úplne na hlavu. A Európa? Nad ňou zatiaľ tiež netreba úplne lámať palicu. Ešte zrejme nepovedala posledné slovo. Celá EÚ dohromady má totiž dokonca o čosi väčší hospodársky potenciál ako Spojené štáty. Keby Únia menej rozmýšľala, ako zefektívniť vlastné rozhodovacie mechanizmy (čo nevyhnutne uľahčí prijímanie škodlivých regulácií trhu), a viac by stavila na konkurenciu, liberalizáciu ekonomiky a odbúranie nadnárodnej byrokracie, Európa by mohla zažiť svoju druhú renesanciu.  

 

Každoročný rast na úrovni okolo desiatich percent (ak možno štatistikám z Pekingu vôbec veriť) je v Číne možný aj vďaka zvláštnej ekonomickej symbióze so Spojenými štátmi. Ríša stredu dlhodobo zaplavovala americký trh svojimi lacnými výrobkami, začo inkasovala kvantá dolárov. Mohli by tvoriť až dve tretiny jej menových rezerv. Dolár však stráca na hodnote a keby sa Američania rozhodli riešiť svoj astronomický dlh napríklad znehodnotením vlastnej meny alebo jej nahradením úplne novou menou, Číňanom by zostala akurát hŕba bezcenných papierikov. Pokiaľ by sa aj kríza ďalej prehlbovala, bohatstvo jednotlivcov, rodín, firiem i štátov bude merané množstvom hmatateľných majetkových aktív, nie veľkosťou virtuálnych čísiel na účtoch. Číňania to vedia, a preto sa snažia nakúpiť za svoje doláre čokoľvek, čo má nejakú reálnu hodnotu. Nejde len o poistku pre prípad amerických problémov, ale aj o snahu investovať do aktív, ktoré prinesú vyššie zhodnotenie. Investície do surovinových zdrojov na nakŕmenie domácej ekonomiky, veľkorysé infraštruktúrne projekty či celé továrne v zámorí – to všetko možno nájsť na čínskom jedálnom lístku. 

Samozrejme, Číňania sa pokúšajú investovať svoje doláre aj tam, kde ich utŕžili: v Spojených štátoch. Často však pri nákupoch celých firiem narážajú na tabuľu s výstražným nápisom „národná bezpečnosť“. Legendárny je prípad čínskej naftárskej spoločnosti CNOOC, ktorá sa v roku 2005 pokúsila kúpiť americký koncern Unocal, vtedy deviatu najväčšiu petrolejársku firmu na svete. Číňanom by to umožnilo prístup k strategickým zdrojom zemného plynu v juhovýchodnej Ázii a iných oblastiach. Aj keď ich záujem bol motivovaný komerčne a vedenie firmy malo vo vzťahu k vláde veľmi širokú autonómiu, do celej záležitosti sa vložil americký Kongres. Jeho členovia argumentovali tým, že nejde o trhovo konformný obchod. Sedemdesiat percent spoločnosti vlastnil čínsky štát, navyše Ríša stredu zakazovala americkým firmám recipročný nákup podobných aktív u seba doma. Ďalšiu kapitolu tvorili bezpečnostné a strategické argumenty. Unocal napokon zostal „v rodine“. Získala ho americká spoločnosť Chevron. 

Think tank Heritage Foundation skúmal, kde a za koľko Čína nakupuje. Od roku 2005 vraj Peking investoval okolo 200 miliárd dolárov do cudzích aktív s výnimkou cenných papierov. Najviac sa ušlo Latinskej Amerike. Takmer 44 miliárd dolárov išlo na železničné projekty a ropu. Na druhom mieste skončila Európa. Za 36,7 miliardy dolárov Číňania skúpili energetické podniky, strojárske firmy i banky. Ázijský obor využil vo svoj prospech aj hospodárske problémy Grécka. Čínska nákladná lodiarska spoločnosť COSCO si len pred pár mesiacmi prenajala na 35 rokov kontajnerový terminál v prístave Pireus. Má ísť o základný kameň rozsiahlej infraštruktúrnej siete, prostredníctvom ktorej chce Čína distribuovať svoje tovary po celej Európe. Pozorovatelia hovoria dokonca o „novej hodvábnej ceste“. Minister hospodárstva Juraj Miškov oznámil takisto príchod investícií z ázijskej krajiny na Slovensko. Číňania vraj majú u nás záujem o potravinárstvo, strojárenstvo, energetiku, technológie a cestovný ruch. Väčšina čínskych investícií na našom kontinente sa však týka západnej Európy. 

Jedným z cieľov čínskej investičnej politiky v zahraničí je tiež zvýšiť pridanú hodnotu ich výrobkov. Keď sa krajina industrializuje, zo začiatku sa rozvíja najmä potravinársky či textilný priemysel. Investície postupne smerujú do kapitálovo náročnejšej výroby ako sú oceliarsky priemysel, strojárstvo, automobilový, chemický či farmaceutický priemysel, bio- a nanotechnológie. Aj Japonsko či Taiwan najskôr vyvážali lacnú obuv a oblečenie, prípadne hračky, aby sa neskôr venovali technologicky dokonalejšej produkcii. Čínska ekonomika je zatiaľ závislá od energeticky náročného priemyslu, ktorý je z veľkej časti priamo vlastnený štátom. Často v týchto spoločnostiach vládne prezamestnanosť a ťažkopádna byrokracia. Riaditeľov menuje vládnuca komunistická strana. O charaktere čínskeho priemyslu svedčia aj opakované banské nešťastia s desiatkami mŕtvych. Podobné katastrofy boli pre Európu typické v 18. a 19. storočí, počas priemyselnej revolúcie. Samozrejme, takýto rozvojový model má neblahý dopad aj na životné prostredie. V súvislosti s Čínou sa v tomto smere hovorí najmä o globálnom otepľovaní a množstve skleníkových plynov, vypúšťaných do ovzdušia, no menej sa spomínajú oveľa hmatateľnejšie, lokálne následky na zdravie ľudí. Vláda má tendenciu výskumy v tomto smere skôr brzdiť, než podporovať. 

Peking si uvedomuje potrebu rozvoja sofistikovanejšej výroby. Prvé lastovičky už existujú. Značky ako Huawei, CNOOC, Chinalco, COSCO, ZTE, Lenovo, Geely, Air China, Alibaba alebo Tsingtao zrejme v najbližších rokoch preniknú do povedomia ľudí po celom svete. Ako však Čína s novonadobudnutým bohatstvom naloží? Časť z neho už teraz vkladá do modernizácie ozbrojených síl, ktoré majú posilniť čínske nároky na sporné oblasti v okolitých vodách. Legitimita vedenia v Pekingu už nestojí na Marxovi, ale na vysokých číslach hospodárskeho rastu. Keby prišlo k jeho zastaveniu, čínski lídri by mohli skúsiť udržať sa pri moci brnkaním na národnú strunu. Zasiatie nacionalistických vášní by sa im mohlo ľahko vypomstiť. Na druhej strane, Čína sa snaží aj o posilňovanie svojej mäkkej moci. Okúzliť a zviesť niekoho je lepšie ako poraziť a okupovať. Po vzore British Council alebo nemeckého Goethe-Institutu rastú od roku 2004 po celom svete tzv. Konfuciove inštitúty. Ich cieľom je podporovať v zahraničí výučbu čínskeho jazyka či propagovať čínsku kultúru. Zatiaľ ich existuje vyše tristo. Ich počet však rastie...