.prečo práve Balkán?
Prvýkrát som tam bol počas revolúcie v roku 1989 v Rumunsku. Potom som ako reportér britských médií zaznamenával rozpad Juhoslávie. Žijem v Londýne, no najmenej raz mesačne sa na Balkán vraciam.
.s ľuďmi, ktorých vo svojich knihách citujete – politikmi, diplomatmi a inými – ste hovorili osobne, alebo ide o rešerš z médií a iných prameňov?
Čo máte na mysli?
.napríklad pamätný posledný rozhovor medzi Slobodanom Miloševićom a zvláštnym vyslancom amerického prezidenta Richardom Holbrookom v Belehrade krátko pred bombardovaním Juhoslávie v marci 1999. Ak by bol vtedy Milošević akceptoval podmienku stiahnutia vojsk z Kosova, vojna by nebola. Citujete Holbrooka: „Bude to rýchle, kruté a prudké.“ Milošević poslednú šancu nevyužil a pred odchodom sa ho opýtal: „Uvidíme sa ešte?“ Ten mu odpovedal: „To závisí iba od vás, pán prezident.“
(Úsmev.) S Miloševićom som nehovoril, s Holbrookom áno. Viezli sme sa v taxíku na Manahttane, potom sme raňajkovali, pričom mi dlho a plasticky opisoval priebeh ich rozhodujúceho posledného rozhovoru. Vždy sa treba učiť z histórie. A krajiny Západu mali v živej pamäti svoje zlyhanie v Bosne. Verili, že v prípade Kosova to „vybavia“ rýchlo. Trvalo to však 78 dní.
.bola nezávislosť Kosova jediným riešením, ktoré prichádzalo do úvahy, alebo malo Srbsko možnosť si ho udržať?
Príležitosť na to Srbsko prepáslo dávno predtým politikou represálií. V roku 1999 počas vojny sa to iba vyhrotilo: polovicu albánskej populácie srbské sily vyhnali, každý tretí dom zapálili. Rozpad Juhoslávie sa začal v Kosove a tam sa aj zavŕšil. Mnohí stále celkom nechápu, že 7,5-miliónové Srbsko by po vojne iba ťažko absorbovalo dva milióny extréme nepriateľsky naladených Albáncov.
.často uvádzate, že kosovskí Albánci sú najdynamickejšie rastúca populácia v Európe, naopak, Srbi sú štvrtý najprestarnutejší národ na svete. Je demografia určujúca?
Demografia Slovanov v bývalej Juhoslávii skutočne vykazuje zlý vývoj. Naopak, celá albánska populácia – nielen tá v Kosove – je veľmi mladá. Aj keď v posledných rokoch sa pôrodnosť Albáncov znížila.
.je to dané ich rastúcou ekonomickou úrovňou?
Aj emigráciou, ktorej charakter sa mení: kedysi z Kosova odchádzali za prácou do západnej Európy muži v produktívnom veku, ktorí zarobili a vracali sa domov. Dnes odchádzajú z Kosova celé mladé rodiny, čo je radikálna zmena. A majú menej detí ako predošlé generácie.
.odporcovia nezávislosti argumentujú, že Kosovo môže inšpirovať separatistov inde vo svete. Váš názor?
Iste, môže ich to povzbudiť, automatizmy však nefungujú. Baskovia teraz predsa nevyhlásia nezávislosť.
.a Republika srbská ako jedna z dvoch entít v Bosne?
Ak by aj zajtra vyhlásili nezávislosť, nikto ich neuzná – ani Belehrad. Záujmom Srbska je dnes vstup do EÚ, nie pozícia „trablmejkra“, ktorý podporuje rozpad Bosny a provokuje ďalšie násilie.
.aká je pozícia Ruska v spore o Kosovo?
Oportunistická. Pred gruzínskou vojnou v lete 2008 veľa Srbov verilo, že Rusko je zásadové. To sa však radikálne zmenilo, keď Moskva uznala odštiepenecké gruzínske regióny, Abcházsko a Južné Osetsko. Boris Jeľcin počas náletov NATO na Juhosláviu vojensky nepodporil Srbsko, čo Milošević očakával. Rusi neurobili pre Srbov fakticky nič okrem verbálnej podpory. Mnohí Srbi už pochopili, že ak potrebujú pomoc, môžu na Rusov zabudnúť. Stále však panuje ilúzia o veľkom vplyve Ruska. V skutočnosti sú jeho možnosti dosť obmedzené. Nebolo schopné zabrániť nezávislosti Kosova, naďalej mu však úspešne bráni, aby sa stalo členom OSN. Členstvo v Medzinárodnom menovom fonde a Svetovej banke však už Kosovo získalo.
.aké dôvody má podľa vás päť krajín EÚ vrátane Slovenska, ktoré neuznali nezávislosť Kosova?
Všetky majú strach z oddelenia svojich menšín. V prípade Španielska ide o Kataláncov a Baskov, v prípade Slovenska o maďarskú menšinu. Vaša a balkánska história sú pritom celkom odlišné. Kosovo bolo súčasťou Srbska, od roku 1974 malo autonómiu, no vo všetkom okrem názvu spĺňalo atribúty republiky. Nebolo iba provinciou, malo inštitúcie a zastúpenie v juhoslovanskom predsedníctve. Kosovo je jediné územie bývalej Juhoslávie, kde väčšinu obyvateľstva netvorili v novodobých dejinách Slovania. Srbi ho po páde Otomanskej ríše dobýjali trikrát: v roku 1912, o šesť rokov neskôr a potom znovu v roku 1945.
.ako dlho potrvá, kým týchto päť štátov uzná Kosovo?
Neviem. Cyprus neuzná Kosovo ani keby ho uznalo samo Srbsko. Čo iba ukazuje, ako ťažké je v tejto veci pre EÚ nájsť spoločnú pozíciu.
.súhlasíte s britským historikom Noelom Malcolmom, ktorý spochybňuje často opakovaný srbský argument, že Kosovo je kolískou srbského národa?
Je pravda, že dynastia Nemjanićovcov založila prvé Srbské kráľovstvo v 12. storočí v Raške, čo je v južnom Srbsku, nie v Kosove. Nemyslím si však, že je nevyhnutné vracať sa pri argumentácii do stredoveku. Dôležitejšia ako historické fakty je viera Srbov, že Kosovo je kolískou ich národa.
.prečo je Kosovo aj na Slovensku takou výbušnou témou?
To by som sa radšej opýtal ja vás... Je pre mňa trochu záhadou, prečo ľudia na Slovensku, ktorí zažili osamostatnenie v roku 1992, nemajú pre to pochopenie v prípade Kosova,
.všetky slovenské vlády hovoria o riešení, ktoré bude akceptovateľné pre Belehrad aj Prištinu. Môže ním byť pričlenenie srbského severu Kosova k Srbsku a súčasne Albáncami obývaného Preševského údolia na juhu Srbsku ku Kosovu?
Zmeny hraníc sú nebezpečné pre celý región. Dezintegráciu a konflikt potom môžeme očakávať v Macedónsku aj v Bosne. Zmena hraníc sa nikdy nedeje bez podpory zvonku a EÚ s USA nemajú na takom riešení záujem. Ak si však srbskí a kosovskí lídri sadnú opäť za rokovací stôl a nájdu udržateľné riešenie pri zmene hraníc, tak príklad česko-slovenského mierového rozchodu môže byť inšpiratívny a akceptovaný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.