Včera som nakrúcala vo filme scénu, kde hrám samu seba o 50 rokov. Okrem toho, že som sa tešila na to, že si zahrám prvýkrát v živote babku, tešila som sa aj na svoju masku.
Pred dvoma mesiacmi mi sadrovali hlavu, aby mi urobili odtlačok a včera priniesli na pľac hotový výrobok. Ja o 50 rokov. Zvláštny pocit. Spoznávate svoje črty, črty mamy, otca, dokonca aj babičky, ale je to hlava 70-ročnej ženy. Myslela som si, že to bude vcelku sranda, budem behať celý deň šedivá a vráskavá... ale nebolo to tak. Šiel z toho strach. Je nepríjemné mať na sebe akési väzenie, ktoré vám zabraňuje jesť a smiať sa a ktorého sa pri pohľade do zrkadla bojíte. Na chvíľu som chytila paniku a bola som presvedčená, že z toho zomriem. Nikdy predtým som niečo také nemala a tieto pocity sa podobali tým, ktoré ľudia opisujú ako klaustrofóbiu.
Kamaráti boli na exkurzii v bani a vraveli, že to bolo strašné. Plaziť sa niekoľko metrov pod zemou v úzkych chodbách, bez možnosti postaviť sa, ich naplnilo šialenou úzkosťou. Pripomenulo mi to aj pocity spojené s liekmi na spanie. Váš mozog žije a funguje, normálne myslí, ale proces zdvihnutia šálky s čajom sa zdá nesmierne zložitý a namáhavý a ak chcete nebodaj niečo povedať, sám ste prekvapený hlasitosťou, tempom a počtom slov, ktoré sa nezhodujú s tým, čo ste mali pôvodne na mysli. Trochu podobné je to, keď sa vám pri alkohole pletie jazyk. Ostatní vás majú za ožratého a smejú sa, a iste je to aj pravda, ale vo vás je niečo skutočné, čo chcete oznámiť a nejde to. To všetko sú však dočasné stavy, ktorým sa dá vedome vyhnúť. Čo však prežívajú ľudia, ktorí si ich nevybrali? Napríklad takí transsexuáli? Cítia sa ako muži a žijú v žene, alebo naopak. Musí to byť hrozne skľučujúci pocit. Alebo niektorí schizofrenici či ľudia s inými duševnými poruchami, keď namiesto nich, ktorí sú väznení vnútri, po svete chodí ich telo a rozhoduje nejaká iná časť ich osoby, s ktorou zápasia? Musí byť hrozné, byť uväznený v skafandri. A včera mi tak napadlo, koľkokrát sme v ňom dobrovoľne. Keď chceme povedať pravdu a povieme lož, keď chceme pomôcť a ublížime, ale aj keď chceme vynadať a pochválime. Koná za nás naša slabšia polovička, dohodne sa s našimi ústami a rukami, presvedčí okolie, že je to naše vlastné rozhodnutie a my sa zdesení prizeráme skaze. Lenže ono to je naše rozhodnutie, pretože vždy je v našich silách potlačiť strach a lenivosť a vykročiť na neistú pôdu. Rozopnúť ten skafander a konať svoje vlastné činy. Veď predsa nie sme v tom sne, kde nás naháňajú a my nemôžeme utekať a kde sa bojíme a nemôžeme kričať. Alebo azda áno?
.dorota Nvotová
Pred dvoma mesiacmi mi sadrovali hlavu, aby mi urobili odtlačok a včera priniesli na pľac hotový výrobok. Ja o 50 rokov. Zvláštny pocit. Spoznávate svoje črty, črty mamy, otca, dokonca aj babičky, ale je to hlava 70-ročnej ženy. Myslela som si, že to bude vcelku sranda, budem behať celý deň šedivá a vráskavá... ale nebolo to tak. Šiel z toho strach. Je nepríjemné mať na sebe akési väzenie, ktoré vám zabraňuje jesť a smiať sa a ktorého sa pri pohľade do zrkadla bojíte. Na chvíľu som chytila paniku a bola som presvedčená, že z toho zomriem. Nikdy predtým som niečo také nemala a tieto pocity sa podobali tým, ktoré ľudia opisujú ako klaustrofóbiu.
Kamaráti boli na exkurzii v bani a vraveli, že to bolo strašné. Plaziť sa niekoľko metrov pod zemou v úzkych chodbách, bez možnosti postaviť sa, ich naplnilo šialenou úzkosťou. Pripomenulo mi to aj pocity spojené s liekmi na spanie. Váš mozog žije a funguje, normálne myslí, ale proces zdvihnutia šálky s čajom sa zdá nesmierne zložitý a namáhavý a ak chcete nebodaj niečo povedať, sám ste prekvapený hlasitosťou, tempom a počtom slov, ktoré sa nezhodujú s tým, čo ste mali pôvodne na mysli. Trochu podobné je to, keď sa vám pri alkohole pletie jazyk. Ostatní vás majú za ožratého a smejú sa, a iste je to aj pravda, ale vo vás je niečo skutočné, čo chcete oznámiť a nejde to. To všetko sú však dočasné stavy, ktorým sa dá vedome vyhnúť. Čo však prežívajú ľudia, ktorí si ich nevybrali? Napríklad takí transsexuáli? Cítia sa ako muži a žijú v žene, alebo naopak. Musí to byť hrozne skľučujúci pocit. Alebo niektorí schizofrenici či ľudia s inými duševnými poruchami, keď namiesto nich, ktorí sú väznení vnútri, po svete chodí ich telo a rozhoduje nejaká iná časť ich osoby, s ktorou zápasia? Musí byť hrozné, byť uväznený v skafandri. A včera mi tak napadlo, koľkokrát sme v ňom dobrovoľne. Keď chceme povedať pravdu a povieme lož, keď chceme pomôcť a ublížime, ale aj keď chceme vynadať a pochválime. Koná za nás naša slabšia polovička, dohodne sa s našimi ústami a rukami, presvedčí okolie, že je to naše vlastné rozhodnutie a my sa zdesení prizeráme skaze. Lenže ono to je naše rozhodnutie, pretože vždy je v našich silách potlačiť strach a lenivosť a vykročiť na neistú pôdu. Rozopnúť ten skafander a konať svoje vlastné činy. Veď predsa nie sme v tom sne, kde nás naháňajú a my nemôžeme utekať a kde sa bojíme a nemôžeme kričať. Alebo azda áno?
.dorota Nvotová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.