Keď k otcovi pred pár rokmi prišla partia tridsaťročných borcov, ktorí o elektrárňach nevedeli nič, zato vedeli, na predaji ktorej časti podniku sa dá zarobiť, vzal si slušné odstupné a kúpil si statok v Polabí. A namiesto predaja elektrární sa baví výrobou páleniek a pokúša sa v tom požehnanom, ale už predsa len severnom kraji vypestovať a vyrobiť nejaké slušnejšie víno.
Môj otec predával po svete tepelné elektrárne, ale pretože Škoda Praha postavila aj český Temelín, vedel a vie toho veľa aj o atómovej energetike.
Keď sa pred časom začalo hovoriť o tom, ako sa budú stavať nové dva bloky Temelína, Ficovo Slovensko oznámilo dostavbu Mochoviec a novostavbu v starých Jaslovských Bohuniciach, o atómovej elektrárni začali dokonca hovoriť aj Poliaci, vravel k tomu môj otec jediné: „Som zvedavý, kto to všetko postaví.“
V minulých dvadsiatich rokoch sa totiž vo väčšine sveta, azda s výnimkou Francúzska a po jadrových zbraniach poškuľujúcich rozvojových krajinách, stala jadrová energetika zanikajúcim odborom. Černobyľ bol celosvetovým strašiakom a pred deviatimi rokmi k tomu navyše pribudol 11. september, ktorý mohol byť ešte strašnejší, keby teroristi trafili do nejakej jadrovej elektrárne. Už za mojich študentských čias, keď o Černobyle nikto okrem zopár odborníkov nemal ani tušenia, sa na „jadrovku“ dalo dostať ešte ľahšie ako k nám na „strojárinu“. Ale skončilo sa tam ešte oveľa rýchlejšie ako u nás, pretože sa tam nedalo nebyť aspoň trochu „kocka“. Takže sa tam veľa ľudí nehrnulo.
Odvtedy je to ešte oveľa horšie, pretože jadroví energetici sa stali v podaní zelených organizácií celého sveta takmer nepriateľmi ľudstva a atómové elektrárne niečím oveľa strašnejším ako všetky chemičky, povrchové bane a tak. Nové jadrové elektrárne sa takmer nestavali, a keď zeleno-červená vláda v Nemecku prišla s programom postupnej likvidácie jadrových elektrární, zdalo sa, že atómu odzváňa. Povedzte sami, poslali by ste v takej dobe dieťa študovať za jadrového inžiniera, aj keby patrilo k tomu 0,000001 percenta populácie, ktorej to zíde na um?
Prišla však naftová kríza, tá pred tou bankovou a globálnou, keď ropa odrazu stála vyše sto dolárov za barel, a jadrové elektrárne sa znovu dostali do kurzu.
Lenže, kto ich ešte vie postaviť? V plzenskej Škode, ktorá od Temelína vyrábala len sem-tam nejakú náhradnú súčiastku, začali zháňať dôchodcov, ktorí ešte vedeli vyrobiť jadrový reaktor, a prehovárať ich, či by sa nevrátili do práce. „Lovci hláv“ vyrazili na východ a hľadajú v bývalej sovietskej ríši „kúpiteľných“ odborníkov, bez ohľadu na to, že práve „odborníci“ sovietskej proveniencie spôsobili výbuch Černobyľu. Lenže ani na východe ich nie je práve prebytok a je o nich poriadna bitka. Pretože, ako som už napísal, stavať atómovú elektráreň chce dnes každý. Ale na svete nie je takmer nikto, kto by ju postavil. Keď sa vypisuje kontrakt, ako sa bude napríklad vypisovať na Temelín, prihlási sa všelikto, ide totiž o poriadny balík peňazí. To však ešte neznamená, že tú elektráreň nakoniec postaví, a to aj keď už v minulosti niečo také staval.
Takže uvidíme, ako to bude nakoniec nielen s Temelínom, ale aj na Slovensku. Stavil by som sa, že do roku 2020 tak maximálne dostaviate Mochovce, a Jaslovské Bohunice, ak vôbec budú, začnú dodávať elektrinu najskôr o desať, pätnásť rokov neskôr. Koľko v tom čase budete mať rokov?
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.