Už dvanásť rokov sa okolo poslaneckej imunity spieva: „Medveďku, daj labku, pôjdeme na svadbu.“ Návrhy na obmedzenie poslaneckej imunity sa pravidelne opakujú, s rovnakou pravidelnosťou zamietajú a zametajú pod koberec. Celé sa to podobá na krematórium a urnový háj s urnami, na ktorých sa skvejú názvy neúspešných návrhov.
Verejnosť je frustrovaná a jej mediálni hovorcovia poslancom odkazujú, že by „vôbec nemali vychádzať z parlamentu“ a že „v Národnej rade môžu mať svoj svet, kde sa budú riadiť zákonmi džungle“. Lebo hlas ľudu je taký – keď poslanci, tak všetci.
Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky sa pritom sami vmanévrovali do situácie, ktorá im padá na hlavu. Politicky. Pozrime sa však na problém najprv trochu akademicky. Parlamentný inštitút vydal peknú štúdiu o poslaneckej imunite v rozličných štátoch. Z nej jednoznačne vyplýva, že situácia v jednotlivých krajinách je síce rozdielna, ale všade majú poslanci minimálne imunitu na výroky v parlamente. Vznešene sa tomu hovorí indemnita a znamená to, že poslanec „nenesie žiadnu zodpovednosť za hovorené alebo písomné prejavy pri výkone svojho mandátu a rovnako aj za hlasovanie.“ V mnohých krajinách je však imunita oveľa rozsiahlejšia. Keď sa pozrieme len k našim susedom do Českej republiky, s ktorými máme spoločnú ústavnú tradíciu, zistíme, že tam majú priestupkovú imunitu, nikto ju nenapadá a poslanca možno trestne stíhať len so súhlasom parlamentnej komory, ktorej je členom. A keď už sme pri tom – súhlas s trestným stíhaním poslancov môže dať podľa platnej Ústavy aj Národná rada. A lemuje ho za tie roky pekná aleja: Gustáv Krajčí, Ivan Lexa, Viliam Soboňa, Milan Rehák...
Prečo sa teda na Slovensku vytvoril taký silný verejný tlak na zrušenie imunity pri trestnom stíhaní a všetkých priestupkoch? Môžu si za to samotní poslanci. Podozreniami z únosov, z marenia referenda, z korupcie. Poslanci, vypadávajúci z auta, opilecky bľabotajúci na kameru. Ináč sú to v absolútnej väčšine prípadov práve tí, ktorých strany sa potom zúrivo a všemožnými trikmi bránia proti zrušeniu imunity a nútia svojich politických oponentov rovnako vášnivo opakovať donekonečna a s tou istou argumentáciou tie isté návrhy.
Je to ako verklík a verklikármi sme, bohužiaľ, my poslanci. Práve v tejto chvíli sme dokončili ďalšie kolo tieňového boxu, a nie sme o.k., ale k.o. Ústavný zákon o zúžení imunity sme odložili. Máme pred sebou referendum, o ktorom vieme, že nerieši problém trestnej, ale priestupkovej imunity, na ktorú netreba ústavný, ale obyčajný zákon. Ak bude referendum neúspešné, bude nám poslanec R.F. znovu navrávať, za akých podmienok by zúženie imunity prijal a aj tak sa bude len vyhovárať alebo zákon donekonečna okliešťovať, lebo je „medveďom, čo nebol medveďom, ale lenivým robotníkom, preoblečeným za medveďa“, ako to tak pekne znie v klasickej rozprávke jedného anglického marxistického autora. A tak ďalej, a tak dokola, ako kolo, kolo mlynské, za štyri rýnske, a kolo sa nám zase doláme a urobí bác...
Frustrovaní občania teda ešte absolvujú referendum a ak to nebude stačiť, prenechajú frustrovaným poslancom posledné kolo naťahovačiek s Ficom. Myslím, že ak to dôjde takto ďaleko, bude treba povedať: Dosť! A urobiť to, čo urobiť možno - zrušiť priestupkovú imunitu. Je to vo výlučnej moci poslancov vládnej koalície a je to vecou cti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.