Kto (čo) vlastne súdi?

Prečo vlastne? Lebo život a smrť sú vzájomne prepojené. Existujú súčasne, nie následne. Ľudia, ktorí v Moodyho výskume prehodnotili svoj život po zažití klinickej smrti, sú toho dôkazom. Na čosi podobné prichádza aj hlavný hrdina Tolstého poviedky Smrť Ivana Iljiča. Arogantného egocentrického byrokrata v strednom veku postihne smrteľná choroba. Čím viac sa smrť približuje, tým viac si Ivan Iljič uvedomuje, že vedomie smrti vytláčal záujmom o vlastnú prestíž, o svoj vzhľad a peniaze. Uprostred utrpenia precitá a uvedomuje si, že zle umiera preto, lebo zle žil. Začína chápať, že tým, ako sa chránil pred smrťou – jej popieraním – sa paradoxne chránil aj pred životom. Začína byť pozorný k bytiu. Postupne si uvedomuje, že nielen on, ale všetko živé musí zomrieť. Objavuje v sebe celkom nový pocit, súcit a náklonnosť k druhým ľuďom.

Moodyho výskum však obsahuje aj potenciálne kontroverzné témy. Jednou z nich je nepochybne fakt, že v stretnutí s láskavou svetelnou bytosťou, ktorá človeku kladie (len) otázku „Čo si urobil so svojím životom?“ a súd po retrospektívnom premietnutí vlastného života vychádza „z hĺbky duše samotného súdeného“. Nedochádza k tradičnému deleniu na odmenených a potrestaných, a tak zvlášť konzervatívne náboženské skupiny Moodyho kritizujú za poskytovanie lacnej útechy. V kontraste s tým znejú slová evanjelia pomerne hrozivo: napr.: „Nebeské kráľovstvo je podobné sieti, ktorá – spustená do mora – zachytila ryby každého druhu. Keď sa naplnila, vytiahli ju na breh, posadali si, dobré povyberali do nádob a zlé vyhodili. (Ev. Matúša 13,47-48). Alebo: „Pane, či je málo tých, čo budú spasení? A On (Ježiš) im riekol: Usilujte sa vchádzať tesnou bránou; lebo hovorím vám, mnohí sa budú snažiť vojsť, ale nebudú môcť (Ev. Lukáša 13, 23-24).

Nazdávam sa, že spor Moodyho knihy s tradičným chápaním neba a pekla nemusí byť v príkrom rozpore. V hebrejskom chápaní sveta je život človeka podobný skúške a na jeho konci každý z nás dosiahne nejaký výsledok. Na základe neho človek bude alebo nebude v stave vstúpiť do „ekonómie božieho života“. Už citované biblické texty chápem tak, že peklo nemusí byť len otázkou vonkajšej sankcie či trestu, ale je to problém bytostnej povahy. Boh je „nad“, ale aj „vnútri“ zákonitostí samotného bytia. Buď v človeku je život, ako miazga v strome, ktorý prináša ovocie, alebo je mŕtvy, suchý. Suché stromy budú podľa obrazov z evanjelia vyťaté a hodené do ohňa, lebo sa na nič iné nedajú požiť. To je však hlbší problém než otázka morálky. Povahu bytia dobre vykresľuje staré anglické príslovie: zasej myšlienku a zožneš čin. Zasej čin a zožneš zvyk, keď zaseješ zvyk, zožneš charakter, keď zaseješ charakter, zožneš osud. 

Z kresťanského pohľadu nemôžeme o ničom v našom živote vyrieknuť definitívny súd, lebo človek je možnosť, ktorá je v pohybe. Skutočne vážne je to až v okamihu zavŕšenia života, v okamihu „záverečnej skúšky“. Až po jej absolvovaní môžeme hovoriť o úspechu, príp. neúspechu. Tá je však akýmsi sumárom tendencií, ktoré sformovali náš charakter, no a ten je v určitej etape už „vytesaný“. Je celkom dobre možné, že slová „Buď vôľa tvoja“ hovorí aj Boh človeku.