Tri recenzie

Rin je v lietadle so svojím manželom počas svadobnej cesty na Tahiti. V jednej sekunde si hovorí, ako svojho skvelého manžela bezhranične miluje, v ďalšej – napríklad keď sa jej zdá, že je príliš dlho na záchode – ho podozrieva z cynickej nevery. Jedno aj druhé myslí vážne a túži po tom, aby sa lietadlo s nimi zrútilo a aby zomreli spolu. Pomerne romantický, hoci trochu neurotický začiatok druhej knihy stále ešte veľmi mladej japonskej autorky Hitomi Kanehara (1983), ktorú máme možnosť čítať v českom preklade. Už Hadi a náušnice (Argo, 2006) ukázali, v čom je autorkina sila: vie divoko písať o divokom živote. Rin je v aktuálnom románe – podobne ako jej autorka – mladá spisovateľka, ktorá dostáva od vydavateľa ponuku napísať „autofikciu”. Teda niečo ako vlastný fiktívny životopis. Zdá sa, že Rin ponuku prijíma a je celkom možné, že ďalšie kapitoly knihy, vracajúce sa postupne ďalej a ďalej do Rininej minulosti, sú vlastne už tým objednaným dielom. Autofikciou, ktorá nám aspoň čiastočne odhaľuje pozadie Rininej emocionálnej nestability a sebadeštruktívneho životného štýlu. A tak spoznávame Rin, divoké dieťa veľkomesta, túžiace po láske, čo sa nikdy neskončí, no zároveň príliš rýchlo spoznávajúce, že skoro všetko je márnosť. „Nelíbí se mi, když se znám,” hovorí Rin s odzbrojujúcou prostotou. Pár slov a je to tam. Taká je to kniha.

Trinásťročný terorista s ideologicky vymytým mozgom, trénovaný v bojových umeniach a zabíjaní,  prichádza z neurčitej ázijskej krajiny do USA, do typickej stredostavovskej rodiny, a pod pláštikom študentského výmenného programu má vykonať tajnú Operáciu Skaza. Milovník Palahniuka sa už teší na ten stret kultúr a ideológií, na neľútostnú paródiu Západu i Východu, na čierno-čiernu grotesku, úchylných hrdinov, štylistické experimenty. Dočká sa vrchovato. Porušovanie tabu, násilie a sex ešte nikdy neboli tak ďaleko za čiarou normálnosti ani tých najskúsenejších čitateľov. Možno práve preto, aby sa z toľkého zhnusenia nepovracali, Palahniuk to celé napísal v  čudesnom jazyku s nezvyklou vetnou skladbou. Nejde o cudzincom skomolenú reč, ale dekompozíciu jazyka až na základné významy. (Klobúk dole pred prekladateľom Richardom Podaným!) Ženám v tomto románe „oči krvácajú vodou, kvety sú genitáliami rastlín, ústa agenta jeho vytvárajú úsmev a pasový muž bije papier knižky atramentom“. Čitateľ nemôže ľahko kĺzať po texte, musí si vetu po vete sám prekladať. Ak na tú jazykovú hru pristúpi a zvykne si, podarí sa mu za všetkými tými zvrátenosťami pochopiť, že tak, ako bol predošlý autorov pornografický román Snuff príbehom o rodičovskej láske, tak je Pygmej subtílnym románom o dospievaní. Pygmej v trinástich rokoch vie znásilniť rovesníka, zabiť jediným chvatom aj zostrojiť bombu, nevie však, že to, čo mu bráni v znásilnení hostiteľskej sestry, sa volá láska.  

Uprostred celosvetovej ekonomickej krízy, v dobe chronického ochkania na zúfalý nedostatok financií pre kultúru, v čase, keď na celom svete čoraz menej ľudí chodí do kina, vznikol – nenápadne, počas letných prázdnin – časopis s názvom Kinečko. Ak si časopis zakúpite, dostanete do rúk veľkú poštovú obálku. V nej okrem časopisu vo veľkom novinovom formáte, a s veselou, ľahkou grafikou, nájdete aj DVD a na ňom film Mira Rema Arsy Versy (už len preň je dobré Kinečko si zaobstarať). Kinečko vydáva Občianske združenie EEE pozostávajúce z mladých ľudí, postihnutých vášňou pre film, pre to, čo sa deje v ňom a okolo neho. Výborné a unikátne je to, že všetky texty či rozhovory v Kinečku sa dajú čítať. Autori neunikajú k vedeckej hantírke. Naopak: ich písanie je svieže, a preto zaujímavé. Zrejme zobrali vážne slová islandského režiséra Fridrika Thóra Fridrikssona, ktorý – v Kinečku, samozrejme – hovorí, že „film nie je niečo, čo sa dá naštudovať.” Na dvanástich stranách som si prečítal zaujímavé veci o Godardovi aj o Júliusovi Kollerovi, dozvedel som sa, že Vanda Raýmanová dokončila animovaný film (ktorý by som si rád čím skôr pozrel) a všeličo o festivale Fest Anča na Stanici pod žilinským nadjazdom, zistil som, čo to je remodernizmus a najmä som po dlhom čase dostal chuť ísť do (malého) kina. Škoda, že ďalšie Kinečko vyjde až o dva mesiace. Vlastne to už je len mesiac...