Postavu rockera neuznávam

Tak to je výborné, ale ja sa k tomu veľmi neviem vyjadriť. Vieš, keď robíš album, ustavične to počúvaš, si do toho úplne ponorený. Len čo za tým stiahneš roletu, už to žije svojím životom a ja to potom chvíľu nemôžem ani počuť. Tvorivé nadšenie je za nami a na zhodnotenie je pre mňa ešte priskoro.

Ja som mal predtým taký zdravotný karambol – dva roky som nemohol chodiť. Keď sa môj stav začal zlepšovať, pomaly sa mi vracala aj chuť do hudby. Za tie dva roky som nezložil ani „Hoří”. Postupne mi to nejako začalo v hlave ožívať. Výsledkom bolo množstvo demo náhrávok. Ale boli to také tie moje jednoduché pesničky, ktoré albumy väčšinou len dopĺňajú. Myslel som si, že by som to mohol vydať pod svojím menom. Pustil som to Pavlovi Skálovi a Jirkovi Veselému s tým, že by to mohli hudobne produkovať. Urobili sme dve skúšky s kapelou a ono to výborne sadlo. Môj zámer bol, aby sme to hrali čo najviac „naživo”. Hoci sme to nakoniec nahrávali v štúdiu, robili sme to klasickým spôsobom na pásku. Chceli sme docieliť vrúcnejší zvuk. Možno som sentimentálny, ale analógový záznam na magnetofónovú pásku mi pripadá ľudskejší. Myslím, že na tej platni cítiť to vzrušenie. Nie je to také vycizelované. Chceli sme, aby to bola živá muzika.

Sedeli sme s výtvarníkom Karlom Halounom v krčme a on hovorí: „Človeče, tie cédečká sú veľmi malé. Ty na ne vidíš?” A ja mu vravím, že keď si chcem prečítať, kto kde hrá, používam lupu – čo je skutočne pravda. No a on hovorí, že by sme mohli urobiť väčší, dévedéčkový formát. Mne sa to celkom páčilo. Tak vznikol väčší priestor na výtvarno. Zhodou okolností som bol vtedy na výstave Míru Jiránka a bol som z toho nadšený. Tak som povedal Karlovi, že Míra má skvelé obrazy, plné nostalgie. Karel si to pozrel a potom urobil návrh so samými Mírovými obrázkami. Mne sa to takto páči. Patrím do tej staršej generácie, ktorá mala rada vinylové elpéčka. Mohol si počúvať hudbu a pozerať si pritom obrázky na obale alebo čítať texty. V prípade Ztraceného podzimu je to taký návrat. Hoci je to len trochu väčšie, už nepotrebujem lupu. 

Jedným z úplne prvých bol Pezinok v roku 1976. Vtedy sa hovorilo, že to bol „prvý československý Woodstock”. Prišli sme tam rovno zo skúšania, hral tam s nami vtedy výborný gitarista Jirka Jelínek. Mám to stále v živej pamäti. Skúšali sme v Nymburku, bola to taká malá miestnosť v dome, kúsok od námestia. Pamätám sa, že tam bola pec, do ktorej sme na vozíku z nádražia vozili uhlie. Boli sme tam asi desať dní, trochu sme hrali, trochu sme si tam robili mejdany, bolo to skvelé. Raz v noci tá pec vybuchla, a tak sme boli všetci celí čierni. Tak sa začalo Etc...

Určite tam nebol nijaký zámer. Nechceli sme sa voči nikomu vyhraňovať. Všetky tie kapely, v ktorých som hrával, boli výrazné, boli to združenia výborných muzikantov. Napríklad Kuře v hodinkách je platňa, dodnes považovaná za jednu z tých lepších. Jednoducho sme spolu s Láďom Padrůňkom, Petrom Pokorným a s bubeníkom Mirkom Hrubým vytvorili kapelu a začali sme spolu hrať. Najprv prevzaté veci, potom vlastné. Neskôr sa k nám pripojil huslista Honza Hrubý, potom sme vymenili bubeníka – a tých sme časom vymenili niekoľko – a tak sa to vyvíjalo. Nahrali sme platňu, ktorá ešte vyšla pod mojím menom, to bola vlastne naša jednotka.

Vtedy bolo veľa dobrých kapiel. Radim Hladík chcel povýšiť rokenrol na vyššiu umeleckú úroveň. Podobne Marián Varga. My sme to, samozrejme, počúvali, ale ja som mal skôr predstavu nejakého spojenia rocku a folku. Výsledný tvar vždy závisel od toho, akí tam hrali hudobníci. Pohybovali sme sa mimo definovaných štýlov. Vždy však bola pre nás kľúčová pieseň.

Folkovými spevákmi som bol priamo inšpirovaný. Na Slovensku bol Slnovrat a v Prahe bol Šafrán. Ten tvorili ľudia ako Vláďa Merta, Jarda Hutka, Vlasta Třešňák alebo Dáša Voňková. Chodil som na nich ešte ako pravoverný rocker a strašne ma to oslovilo. Práve pod ich vplyvom som sa rozhodol spievať po česky, lebo angličtina je pre nás skôr zvukomaľba. V tom boľševickom marazme bol Šafrán skoro ako zjavenie. Bol to chrám slobody. Bolo jasné, o čo ide. Otvorili sa mi oči a prenášal som to aj do kapely.

To bolo obdobie temna.

Radšej si na to nespomínam. Tie dva roky zákazu boli dosť drsné. Našťastie som mal nejaké peniaze za platne, takže som sa nemusel zapojiť do pracovného procesu. Zrazu mal človek pocit prázdna a len vysedával v krčmách – „no future”. Bolo to ťažké, mal som depresie, rozpadlo sa nám manželstvo s Katkou... Bolo to obdobie mojej osobnej dekadencie. Našťastie to trvalo len dva roky. 

Áno. Zakázaný som bol len dva roky. Ináč sme fungovali pod kontrolou agentúr, museli sme chodiť na „rekvalifikačné skúšky”, čo bolo dosť ponižujúce. Trpne sme to znášali a snažili sme sa využiť priestor, ktorý sme mali. Aj časť undergroundu nás brala. Neslúžili sme režimu, snažili sme sa nevyť s vlkmi. Jediný ústupok bolo jedno moje účinkovanie na festivale politickej piesne v Sokolove, kde som zahral Obelisk. V šastni som v depresii pil pivo, prišiel tam nejaký eštebák a hovorí mi „Pane Mišík, je finále, máte být na jevišti.” Ja som mu povedal, že mi je strašne zle a že si má dať pozor, aby som ho neobzvracal. On na to povedal s obrovským hnevom: „Dejte si pozor, my o vás víme!” Išiel som na záchod, pil som „lahváče” a bol som zdrtený, že som na Sokolove. Bola to životná prehra. Nemal som silu emigrovať a nemal som silu pridať sa k undergroundu. Robil som to, čo som dokázal. 

To preto, lebo v tom systéme boli ľudia, ktorí tomu pomohli. Napríklad Hynek Žalčík.

Bol to producent v Supraphone, urobil napríklad Ursinyho prvú platňu Provizorium, a potom mnohé ďalšie. Jeho matka robila v Supraphone v učtárni a on sa tam obšmietal už ako dieťa. Všetci ho poznali a on vedel, za kým má ísť. Tí ľudia neboli nejakí zapálení boľševici, ale obyčajní úradníci, ktorí vedeli, čo môžu a čo nemôžu. Niektorí z nich boli odvážnejší a vytvorili určitý priestor, kde občas mohlo niečo vyjsť. Ale boľševici chceli potlačiť hlavne mladé amatérske kapely, ktoré boli oveľa radikálnejšie než my. Tí kašľali na možné dôsledky a svoje texty šplechli komunistom rovno do ksichtu. Oni boli radikálni, my sme boli takmer mainstream.

Otázkou je, čo to je ten rock. Ak povieme, že to je hudba, čo sa hrá na elektrických gitarách, tak vidíme, že na nich hrali aj starí bluesmeni, hoci to nebol rock. A mne je celkom jedno, ako sa hudba, ktorú robím, volá. Postavu rockera neuznávam. Sú mi sympatickí ľudia, ktorí to myslia úprimne a žijú v zhode so svojím presvedčením. Takých je však veľmi málo. Napríklad Neill Young je taký. Alebo u nás Vláďa Merta. Idú svojou cestou a nič ich nevyvedie z miery. Pozri sa na to, čo zažívali džezmeni. Popri nich sa rockeri môžu iba krčiť v kúte. Drsný život, hodiny hrania v kluboch a k tomu ešte drogy a alkohol, aby to nejako vydržali. A celý život hrajú nádhernú muziku, hoci nikdy nezažijú slávu. Tí ľudia ma fascinujú.

Ja som astmatik, čo pre speváka nie je bohviečo. Prvý a zároveň poslednýkrát som sa radoval z astmy, keď mi na vojne povedali, že nemusím odslúžiť zvyšok vojenskej služby. Potom to už dobré nebolo. Naučil som sa s tým žiť. Potom sa tie problémy zhoršovali. A nakoniec som dva roky nechodil. Nebola vtedy so mnou sranda, ale bral som to ako osud, s ktorým sa musím vyrovnať.

Vladimír Mišík / Narodil sa v roku 1947, spieval v kapelách Matadors, Blue Effect a Flamengo. Od roku 1976 je jeho kapelou Etc..., okrem toho hráva blues s Vladimírom Mertom, Janom Hrubým a ďalšími v kapele Čundrgrunt. Nahral okolo dvadsiatky albumov, jeho piesne ako Stříhali dohola malého chlapečka, Obelisk alebo Variace na renesanční téma prakticky zľudoveli.